Čitateľské intermezzo. Alebo najdôležitejšie knihy nášho života

Internet sa hemží radami ako sa pustiť do čítania klasiky. Nesiahať hneď po najhrubších knihách, čítať s prestávkami, počítať so zložitým jazykom, viesť si čitateľský denník, dať si záväzok dvadsiatich strán či tridsiatich minút denne alebo inšpirovať sa zoznamom diel zoradených podľa náročnosti, a obísť autorov typu Dante či Marcel Proust, lebo ich diela by mohli od klasiky odradiť. Ako na potvoru s Božskou komédiou v krásnom vydaní sa práve borí kamoška a zrovna u francúzskeho autora sedemzväzkového románu Hľadanie strateného času, ktorý je mnohými pokladaný za literárne dielo na hranici dočítateľnosti, nachádzame esej O čítaní s celým balíkom banálnych spomienok, pričom jedna z nich nám práve poslúži. „V našom detstve snáď nenájdeme plnšie prežité dni ako tie, keď sme akoby ani nežili, ale trávili ich s obľúbenou knihou.“

Krásna literatúra je pritom rozmar. Nezasýti, nezohreje, neochráni pred dažďom-vetrom, možno bez nej komfortne žiť. Otázka znie, prečo by sme to robili, keď púha spomienka na konkrétnu knižku z útleho detstva či školských čias dokáže spustiť celý reťazec pocitov. Dodnes si pamätáme, ktorá nás bavila, ktorá desila, ktorá nudila, ktorú sme neznášali, alebo z ktorej sme prečítali jednu-dve stránky a skončila zapadnutá prachom kdesi v polici. Všetko sa počíta, lebo práve takto sa v človeku formuje vnútorný hlas, ktorý sa dolaďuje alebo škrípe až iskrí pod tlakom príbehu, charakterov postáv, umeleckých obrazov a autorského štýlu. Spomienky z detstva patria k najsilnejším, no roky idú, deti rastú, rodičia zrejú, k pointe sa teda pokúsime nasmerovať parafrázujúc slová istej podivínskej herečky: starnutie je príšerné, ale je to jediný spôsob ako zostať na svete čo najdlhšie.

Ona sama žila v časoch veľmi krutých, a viac než ženským pôvabom sa zaskvela schopnosťou komunikovať v aforizmoch. Láskavým humorom, ale tiež sarkazmom sa vyrovnávala s osobnými neúspechmi v láske aj na divadelnej scéne, kde namiesto hlavných postáv hrala vedľajšie role so zopár štekmi. Taká herečka jednej vety, ktorá si však z tejto scénickej trošky vyšperkovala umeleckú vizitku, lebo stačilo, že vošla a všetci stuhli k očakávaní, akým štýlom svojich niekoľko viet vysloví. Vždy prekvapila, potešila a nikdy netajila, že keby nečítala, vyhasla by ako škrtnutá zápalka. Pred dobou, trápením aj sklonom k melanchólii ju chránilo pár kľúčových kníh, ktoré čítala stále dokola.

Dostojevského Makar Devuškin v liste milovanej Várenke mimochodom podotkne „...stáva sa, že si len tak žiješ, a ani nevieš, že tuhľa hneď po ruke máš knižku, v ktorej je celý tvoj život rozprestretý ako na dlani.“ Dostojevskij teda už vo svojom debute takto obratne začína budovať vzťah s čitateľom a vťahuje ho nielen do dialógu, ale aj do svojho celoživotného diela. Dá sa to nečítať? Jasné že áno, ale opäť rovnaká otázka: prečo by sme to robili? Lebo keď sa po rokoch do podobného diela začítame znova, prezradí nám akí sme boli aj kým sme sa stali. A určite to nebude obraz nudný a možno ani pochmúrny.  Šťuk, teraz prepneme.

„Madre mía,“ povzdychla si najprísnejšia pani knihovníčka v našej mestskej knižnici, povestná schopnosťou okamžite vyštartovať do akcie pri náznaku šumu v čitárni a v knižničných priestoroch vôbec. „Ľudia už potrebujú čítať návod ako čítať Bedárov. Nestačí vziať ich do rúk, otvoriť a začať čítať?“ Stačí. A podľa niektorých čím skôr, tým lepšie. Bez ohľadu na rozbujnený názor, že dnešnému dorastu sú klasické diela vzdialené, lebo sú zastarané a nerozprávajú zrozumiteľným jazykom. Nuž ale kde ak nie u klasika dnes natrafíte na persónu, ktorá toxického hosťa od bohato prestretého stola vykáže slovami: „Vzrástli vo mne obavy, že budem nútená zrieknuť sa potešenia z preukázanej cti v podobe vašej prítomnosti...“? Nikde, lebo strácame slovnú zásobu, spolu s ňou aj vyjadrovacie schopnosti. Súvetia už bolia, z plnovýznamových slov sa stávajú častice až citoslovce. Vytráca sa schopnosť pomenovať stav vecí, príliš často šmátrame po barličke v podobe dávno spľasnutých hesiel a dutých floskúl. S klasikou preto nie je na škodu začať ešte zamladi, keď mozog stále funguje na princípe špongie a mladícka drzosť v kombinácii s optimizmom umožní vycítiť odtienky, ktoré v zrelom veku už možno nepostrehneme. Napriek tomu, že sa veľa rozpráva o vystresovanej mládeži, jej pocitoch úzkosti a ochabnutom psychickom zdraví, práve mladý človek je predurčený na to, aby život pokladal za príležitosť loviť šťastie až do momentu, pokým pojem šťastie nezačne nahrádzať pojmom spokojnosť. Až potom bude doma.

Klasika sa stáva návyková, keď už nemáme pätnásť, tridsať a voľakedy obávanej štyridsiatke sme dávno zamávali na rozlúčku. Ale skepsa bokom, lebo ako jeden pán nedávno zahlásil: „Čo som si odtancoval, mne už nikto nevezme,“ a potom provokatívne prebehol pohľadom po mladších prísediacich jedincoch. Nie je žiaden spisovateľ, ani učenec, len príležitostný asertívec, ktorého pri pohári červeného a mištičke s tenulinko nakrájanými plátkami jamón ibérico vyrušila narážka na jeho blížiaci sa odchod do dôchodku, na ktorý sa zatiaľ nechystá. Neskôr mi prezradil, že na všakovaké komunikačné situácie ho nepripravila motivačná literatúra, ale hutná klasika prepojená s praxou v dueloch so švagrom. Ale to si uvedomil až vekom, ktorým vo vzťahu ku klasike získavame kopec vecí navyše.  

Patrí sem aj čitateľský nadhľad nad vzťahom autor – text. Spomenutý Marcel Proust vyslovil, že všetky veľké diela napísali veľmi nervózni ľudia, čím taktne naznačil, že životopisy velikánov bývajú divoké a deťom do rúk nepatria. Čitateľ ale patrí do rodu zvedavcov, čiže jeho obzory sa prirodzene rozširujú a neraz ho to preklopí k biografiám. Spracovať kontrast, že literárne texty čo ako dokonalé a moralistické tvorili ľudia, ktorí od dokonalosti mali fakt ďalej ako ďaleko, je prirodzenou súčasťou procesu dozrievania. Jedno totiž nevylučuje druhé ba čo viac, vidieť v tom istú zákonitosť. Život je krajne nepredvídateľná veličina, pretože aj keď sa ho snažíme vzorne vyskladať, kdesi obďaleč motýľ môže zamávať krídlami a rozhojdať nás až budeme kukať. Všetka objemná sýta klasika toto poznanie sprostredkúva v plnej paráde a k tomu bez bolestivej, rozumej na vlastnej koži odžitej skúsenosti. Sujet je pritom nepodstatný, veď v beletrii sa ich strieda iba niekoľko. Niektorí hovoria ôsmich, ďalší o dvanástich, medzi najstriktnejších patrí argentínsky spisovateľ a literárny kritik Jorge Luis Borges, ktorý všetky včlenil do štyroch skupín a ďalšie pokladá za variácie. V krásnej literatúre teda naďabíme na odyseu, návrat strateného syna, ľúbostný troj až viacuholník, skrátka: niekto niekam príde, niečo povie alebo urobí, medzitým sa niečo prihodí. O čom knižka je sa dá ľahko vygúgliť,  kumšt spočíva v tom ako sa autor vysporiada s témou, postavami a ich charaktermi, a práve v tomto spočíva tajomstvo, prečo mnohé diela nezvetrali ani po stáročiach.     

Život prináša mnohé situácie, a nie každá má logické riešenie. Potrebná je intuícia, sociálne zručnosti aj skúsenosť, že rôzni ľudia zmýšľajú rôzne, no beztak hrozí zaseknutie. Ako to potom vyzerá zvonku? Nuž, ako vo Višňovom sade bez trilkujúceho vtáctva. Nemilo. Koncept šťastie alebo nič je vhodný akurát ako motto na maturitné tablo, lebo v reálnom živote je šťastie muška jenom zlatá, a to nič v podobe nespokojnosti, vnútorného nepokoja až skepsy môže pretrvať do konca. Čo s tým na nekonečnej ploche predostiera práve klasika. Lebo aj keď sa zdá ťažká, prehustená, krutá a s postavami, ktoré sa zvíjajú pod tlakom doby, spoločenských požiadaviek a osobných tragédií, krôčik po krôčiku privádza k istému bodu. Kde by sme nežili, kým by sme neboli a čím by sme si neprechádzali, v rámci vlastných síl a možností na malom priestore, ktorý obývame, sa môžeme pokúsiť hľadať, nájsť alebo vytvárať harmóniu. Zároveň predídeme podobnosti s istou postavou z divadelnej satiry z osemnásteho storočia, ktorej sa podarilo ochrániť syna pred utrpením zo štúdia, keď učiteľa okríkla slovami: „Načo mu je zemepis? Veď kočiš ho odvezie, kam treba!“

Text vraj netreba končiť citátom, na záver teda ešte zo desať riadkov. Pod dojmami ďalšieho čítania jedného románu sa kopia povšimnutia, mení sa pohľad na text aj veci mimo neho. Sprvoti to bola kniha o zakázanej osudovej láske s jej nepochybnými obeťami, no každým prečítaním sa preklápa do ďalších strán. Hlavná postava už nepripadá byť hlavná, osudová láska má všetky atribúty čisto fyzickej a pominuteľnej príťažlivosti, rodina je drsná práca na celý život, ale dosah na deti je len do času, ktorý sa kráti rýchlejšie alebo pomalšie. Kľúčovými postavami sú kompletne všetci vrátane tých, čo sa dejom len mihnú, pričom vďaka veľkolepému, do detailov prepracovanému autorskému štýlu všetkým vidíte rovno do hlavy. Niet divu, že autor počas trojročnej práce nad týmto románom si dal pauzu v písaní denníka, jeho žena to celé opäť raz ledva ustála a dielo prvý raz sfilmovali už pár mesiacov po autorovom skone v roku 1910. Na Annu Kareninovú však všetci filmári dodnes zostávajú krátki.