7 dní v kocke: Migy pre Ukrajinu nám nepreplatia. Únia nás vodí za nos

Dnes o darovaní migov Ukrajine, ktoré nám EÚ nepreplatí tak, ako sľuboval Naď; o malom víťazstve podnikateľa Mikurčíka nad oligarchami z Esetu; o vzbure Britov proti inkluzívnej politike a jej krvavým následkom a o priznaní vlády, ako to bude so šibnutými nápadmi na veterné elektrárne.

Minister obrany Kaliňák priznal to, čo sme už dlhšie tušili. EÚ nám za vojenskú pomoc Ukrajine (migy) nedá sľúbené kompenzácie. Namiesto 300 miliónov eur, o ktorých hovoril minister Naď, dostaneme len nejaké drobné. Dôvod? Únia peniaze určené pre Slovensko minula. Zrejme skončili na Ukrajine, prípadne v zbrojovkách väčších európskych krajín, ktoré dodali Ukrajine zbrane.

Peniaze si podelili silnejší hráči. Tí menší, ako Slovensko, ktoré sa pre Ukrajinu obetavo odzbrojilo, dostanú len symbolické sumy. Aby sa nepovedalo, že nedostali nič… Tak vyzerá európska „solidarita“ v čase krízy.

Jednoducho, západní spojenci nás podviedli, keď tlačili na to, aby sme Ukrajine dodali zbrane z národnej výzbroje. S tým, že nám vraj preplatia veľkú časť nákladov. Pri raketovom štíte S-300 sľubovali náhradu, ktorá tu vraj ostane tak dlho, ako bude potrebné. Nič z toho nebolo. Patrioty sa prišli ukázať a vzápätí zmizli.

Pri migoch sme rátali s kompenzáciou 250 až 300 miliónov eur. Nakoniec to bude možno desatina.

Už asi nemá zmysel nariekať. Berme to ako cennú lekciu. Poučenie. A priznanie farby zo strany EÚ.

Napokon, manipulácia a pokrytectvo boli zapísané v názvosloví európskych agentúr. Nástroj na platenie zbraní pre Ukrajinu a financovanie konfliktu niesol orwellovské meno: Európsky mierový nástroj. Naliali sa do neho miliardy eur, ktoré si delia európske vlády. A s nimi európske zbrojovky ako Rheinmetall. Tá má pritom prevažne amerických akcionárov.

Silní na vojne zarábajú miliardy. A slabší to platia.

Najhoršie na tom je, že masívne vyzbrojovanie Ukrajiny z vreciek Európanov vôbec neviedlo k deklarovaným cieľom. Teda k víťazstvu Ukrajiny. Viedlo to k opaku. Ukrajina prišla o rozsiahle územia. Je vyľudnená. Odhaduje sa, že pod kontrolou ukrajinskej vlády žije len 22 až 25 miliónov Ukrajincov. Ukrajina krváca územne, demograficky, ekonomicky…

To, čo jej ostalo – pôda, nerasty, energetika – si prisvojujú Američania. Cez vynútenú dohodu o nerastoch si chcú kompenzovať miliardové investície do Ukrajiny. Teda miliardové investície do prehratého konfliktu.

To je dnes, vážení čitatelia, pravý význam slova kompenzácia. Zničený ukrajinský národ, ktorý takmer vykrvácal v nezmyselnej vojne o rozširovanie NATO, má kompenzovať Američanom ich straty.

Má platiť za omyly Američanov, ktorí Ukrajinu po roku 2014 hnali do konfrontácie s Ruskom. Alebo do nasadenia ukrajinskej armády proti Donbasu. Proruský Donbas sa mal zlomiť silou. Tak znelo zadanie atlantistov. Že preháňame? Ani nie. Krátko pred rozhodnutím o armádnom útoku na východ Ukrajiny (máj 2014) navštívil Kyjev šéf CIA. Osobne. Ukrajinci chceli záruky na najvyššej úrovni.

Po návšteve šéfa CIA v Kyjeve ukrajinská armáda spustila „špeciálnu vojenskú operáciu“ (ATO) na proruskom Donbase. S tisíckami obetí a miliónom utečencov z východu Ukrajiny.

Námietky, že by to mohlo viesť k vojne s Ruskom, Západ vybavil prísľubmi o vojenskej podpore Ukrajiny dovtedy, kým to bude potrebné.

Nie, západní spojenci nevodili za nos a nepodvádzali len Slovensko. Podviedli v prvom rade Ukrajinu.

Zbrane zo Slovenska mali byť len súčasťou krutej geopolitickej hry. A aj boli. Príkaz vyzbrojovať Ukrajinu, zákaz podporovať rokovania a dohody s Ruskom… V tom všetkom Heger, Korčok, Naď a Čaputová poslúchali.

Reči o západných kompenzáciách za slovenské zbrane pre Ukrajinu mali byť len malá náplasť. Nakoniec sa ukazuje, že bude veľmi, veľmi malá.

Slovenská vláda po februári 2022 nezlyhala pri vybavovaní nejakých kompenzácií za darovanie zbraní. Zlyhala v tom, že sa nechala zaťahovať do konfliktu, ktorý je pre susedný ukrajinský národ devastačný. A zlyhala aj v tom, že nedokázala nahlas podporiť dohody o neutralite Ukrajiny. Návrhy na dohody boli na stole v januári 2022. Potom aj v marci 2022. Ako to s nimi dopadlo, je už zbytočné pripomínať.

Iste, Slovensko v tom čase nemalo na to, aby zvrátilo vojnové trendy. Mohlo si však zachovať zdržanlivosť, racionálne postoje. Mohlo tlmiť vojnovú horúčku. Mohlo aspoň na tie najspornejšie zadania povedať nie, toto už nie…

Schopnosť povedať nie – aspoň v krajných prípadoch – je dôležitá. Je podstatou slobody. Človek sa ňou líši od algoritmov. Programov.

Potláčanie tejto schopnosti vedie k chybám, za ktoré sa platí.

V utorok sa stala zvláštna (a správna) vec. Bratislavský mestský súd podržal podnikateľa Erika Mikurčíka a jeho manželku v ich spore s oligarchami z Esetu. Oslobodil ich spod obžaloby.

Proces bol súčasťou starého sporu o bratislavský luxusný hotel Carlton. Oligarchovia z bezpečnostnej agentúry Eset Hrubý a Grund sa pred desiatimi rokmi rozhodli, že vyženú z firmy svojho spoločníka Mikurčíka. Podnikateľ Mikurčík sa rozhodol brániť – a vytlačiť zo spoločnej firmy Hrubého s Grundom.

Pôvodne obchodný spor rýchlo prerástol do špinavej roviny. Mikurčík tvrdí, že zakladatelia Esetu Grund s Hrubým využili pomoc od Zoroslava Kollára, ktorý mal mať vplyv na súdoch. V registroch sa podozrivo rýchlo udiali prepisy majetku v neprospech Mikurčíka. A v prospech dvojice podnikateľov z Esetu.

Grund s Hrubým zas tvrdili, že Mikurčík ich chcel okradnúť o ich majetok (hotel Carlton). Cez trestné oznámenie si vynucovali jeho stíhanie. Uspeli. Obžalobu v rekordne krátkom čase spracoval špeciálny prokurátor Dušan Kováčik. Hoci ako šéf Úradu špeciálnej prokuratúry sa obžalobám vôbec nezvykol venovať. Nechával to na podriadených. Pri úlohe od dvoch spoluvlastníkov Esetu sa však okamžite rozhýbal.

Zvláštne. Dušan Kováčik v službách zakladateľov Esetu, spoluvlastníkov Denníka N a sponzorov Progresívneho Slovenska?

Áno. Svet je malý.

Po veľkej obžalobe špeciálnej prokuratúry, ktorú stále rieši Špecializovaný trestný súd, nasledovala aj jedna menšia. Mikurčíka v nej stíhali za prevod dvoch miliónov eur z firemného účtu na osobný. Mikurčík peniaze previedol potom, čo sa dozvedel, že ho spoločníci (Grund, Hrubý) protiprávne obrali o majetok. Prevod mal podľa Mikurčíka slúžiť ako zábezpeka pre fungovanie hotela, ktorého sa odmietal vzdať. A o ktorý sa viedli právne spory.

Práve v tomto menšom procese bol Mikurčík s manželkou oslobodený. Zatiaľ len na prvom stupni, neprávoplatne. Sudca tvrdí, že Mikurčík nemohol prevodom peňazí okradnúť samého seba – keďže bol spoluvlastníkom hotela.