Bláznivá idea kontra demokracia. Kto zvíťazí?

V posledných dňoch sa dejú zvláštne veci. Máme ústavný zákon o ochrane manželstva ako zväzku muža a ženy, a pol roka aj novelu ústavy, hovoriacu, že o tom, čo v týchto veciach platí na Slovensku, sa rozhoduje na Slovensku a nikde inde.

S týmito zákonmi súhlasí veľká väčšina občanov. A predsa sa musíme zamýšľať nad tým ako odvrátiť hrozbu, že to všetko bude inak, ako si drvivá väčšina želá. Čím to je? Veď malo by to byť tak, že vládcovia rešpektujú vôľu veľkej väčšiny. Veď aj to je vari súčasťou demokracie, nie? Najmä ak tí vládcovia demokraciu neustále hlásajú.

Ale ako vidíme, aj v modernej ére, ktorú zvykneme so samozrejmosťou nazývať érou demokracie, dochádza k tomu, že sa brutálne a masívne presadí idea, ktorú väčšina spoločnosti považuje za nerozumnú, nebezpečnú, niekedy utopickú a bláznivú. A niekedy na to stačí historicky krátka doba niekoľkých rokov, či nanajvýš dvoch, troch desaťročí. Upozorňuje to v istom zmysle na iluzórnu stránku demokracie.  

Za posledné storočie sme toho boli svedkami prinajmenšom trikrát. Analyzujme podobné znaky troch globálnych udalostí, ktoré boli protidemokratickým uskutočnením predvídateľne bláznivej idey.

Predstavte si cárske Rusko začiatkom 20. storočia. Už sa v ňom začala presadzovať demokracia. Od roku 1906 prebiehali parlamentné voľby. V krajine prebiehala už industrializácia. Kresťanstvo bolo v Rusku tisíc rokov. Nikto si nevedel predstaviť, že môže vzniknúť v Rusku, a vlastne kdekoľvek, oficiálne ateistický režim. Ľudská povaha je vo svojej podstate náboženská. Svedčí o tom skúsenosť. Prevládajú veľké organizované náboženstvá, ale platí, že i keď sa od nich človek odvráti, spravidla ich nahradí nejakým vlastným chápaním existencie  transcendentného Boha. Ateistický režim v Rusku? A vlastne kdekoľvek inde?

Rovnako absurdná sa javila predstava, že nebude súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Že jediným podnikateľom bude štát. Tá predstava bola porušením mnoho tisíc rokov skúsenosti ľudstva

A predsa sa tá utópia stala.

Voľby sa konali aj po zvrhnutí cára vo februárovej revolúcii v roku 1917. Leninovi boľševici v nich boli na hlavu porazení sociálnodemokratickými esermi, boľševici nedostali ani štvrtinu hlasov. Ale pár dní potom boľševici, ktorí sa dostali k moci ozbrojeným prevratom, novozvolený parlament rozpustili. A udržali sa pri moci sedemdesiat rokov.

To, že ľudia volili v roku 1917 proti boľševikom, už nebolo podstatné. A nepredstaviteľné sa stalo realitou. A tá vízia sa dokonca stala lákavou i pre iné krajiny a národy sveta.  Pritom na začiatku stálo odmietnutie demokracie.

Vcelku ľahko sa dá pochopiť, akými prostriedkami sa ten nepravdepodobný výsledok dosiahol. Na prvom mieste to bolo brutálne, excesívne a trvalé násilie. Násilie bolo doplnené trvalou propagandou médií, ktoré boli otvorene v područí vládnucich špičiek. Inými slovami, ľuďom boli vymývané hlavy.

K metóde propagandy samozrejme patrí i to, že vládnuce elity ľuďom neprezradia hneď všetko. Tak napríklad Lenin dekrétom o pôde zobral pôdu veľkým vlastníkom a dal ju do užívania tým, ktorí na nej pracovali. O desať rokov im pôdu zobrali v kolektivizácii, ktorá bola sprevádzaná hladomorom, počas ktorého zomrelo desať miliónov ľudí.

A propaganda sa vždy odvoláva na vyššie poznanie. Ateizmus bol podľa boľševikov vedecký. Heslo „Dôverujte vede“, ktoré poznáte z éry covidu, je oveľa staršie, než si myslíte. A neprípustnosť súkromného vlastníctva sa opierala o marxistickú teóriu, podľa ktorej je každá práca pre súkromného vlastníka vykorisťovaním pracujúceho , čo je a priori neprípustné. Aby sme použili súčasnú progresívnu terminológiu ľudských práv, v ekonomike sovietskeho typu šlo o ochranu ľudského práva nebyť vykorisťovaný, i keď pojem „ľudské právo“ nebol používaný.