Dôveryhodnosť slovenských médií je katastrofálna. Aj o tom je „kauza“ Šramová

Konflikt odštartovali zistenia denníka SME o štátnych zákazkách pre Mimi Šramovú. Novinárov pohoršuje, že influencerka Šramová dostala zákazky na PR služby od niektorých ministerstiev. Veštia v tom konflikt záujmov. Šramová sa bráni, že nie je novinárka, preto sa jej konflikt záujmov netýka.

Má pravdu.

Mimi Šramová je súkromná osoba, ktorá je – ako mnohí iní – aktívna v online priestore. Áno, robí priateľské rozhovory s koaličnými politikmi. Pracuje však s odkrytými kartami. Nehrá sa na nezávislú novinárku. Priznáva sympatie k Ficovej vláde. A dostala menšie zákazky na PR služby (rešerše, správa sociálnych sietí, poradenstvo).

Čo je na tom poburujúce alebo podozrivé? Nič. Poburujúce by to bolo až vtedy, keby sa zistilo, že podvádza. Napríklad duplicitným fakturovaním služieb v desiatkach tisíc eur. Alebo platením súkromných rodinných účtov z grantov a verejných zdrojov – ako to roky robila Marta Šimečková.

Mimi Šramová nerobí nič protiprávne ani nekalé.

Napriek tomu je terčom paľby zo strany progresívnych médií. Dôvodom nie sú jej online aktivity (rozhovory). Dôvodom je až to, že provládne ladenými rozhovormi veľmi úšpešne konkuruje médiám. Sledujú ich desiatky tisíc ľudí. Vo viacerých prípadoch aj stovky tisíc… To sú čísla, ktoré nedosahujú ani veľké médiá s rozsiahlym profesionálnym aparátom.

Preto ju v médiách nemajú radi. Robiť rozhovory s „neprijateľnými politikmi“ a mať pri tom širokú podporu a sledovanosť – to sa neodpúšťa. Odpúšťa sa to len opačne: ak by robila priateľské rozhovory s progresívnymi lídrami. Tí však Šramovú nezaujímajú. A nezaujímajú ju z toho prostého dôvodu, že sú nezaujímaví.

Zistenia o zákazkách pre Šramovú boli pre médiá cenný úlovok.

Ani v tomto teréne však médiá neťahajú za dhší koniec lana. Téma kompromituje viac novinárov – aktivistov ako samotnú Šramovú.

Šramová predsa začala robiť „priateľské rozhovory“ dávno predtým, ako získala zákazky od ministerstiev. Že v tom pokračuje aj po PR službách pre štát? A že to môže znižovať jej dôveryhodnosť? To je jej vec. Kým sa nehrá na nezávislú novinárku, všetko je v poriadku.

O niečo horšie sú na tom tí, ktorí vystupujú ako „nezávislé médiá“ či „nezávislí novinári“ – a pritom robia tvrdo kapmaňovú žurnalistiku. V záujme Londýna, Bruselu a ich volebných favoritov…