Generačný kompromis

Svet okolo nás sa mení tak rýchlo, že človek zostarne v inej epoche, než do akej sa narodil. To zvádza k pocitu generačnej priepasti, keď si príslušníci rôznych generácií nemôžu rozumieť, pretože sa nachádzajú v nekompatibilných časopriestoroch.

Pocit generačného konfliktu je však starý ako ľudstvo samo. Obava starých, že po nich s mladými nastane potopa, rovnako ako nádej mladých, že čo im na súčasnosti prekáža, zomrie spolu so starými, je večný folklór.

V praxi prevažuje nad generačným konfliktom generačný kompromis. Generácie si nemusia rozumieť, ale musia spolu žiť. Podstatou komunikácie je hľadanie spoločného menovateľa a na veľkosti prieniku generačných množín závisí kontinuita či diskontinuita spoločenského pohybu. Asi sa dá špekulovať, že v rýchlo sa meniacej dobe bude ten prienik malý a dôjde k diskontinuite, teda že nebude veľa toho, čo starší môžu mladým ponúknuť a o čo mladí môžu mať záujem.

Čo človeka na pokračovanie robí človekom, je, mimochodom, genetika. Je to s nami zariadené tak, že obraz, ku ktorému sme stvorení sa nemení. Z univerzálneho nadhľadu určite platí, že každá generácia začína s čistým kontom, žiadna nie je vopred stratená, ale žiadna ani nemá istotu, že obstojí.

Sklon zatratiť šmahom generáciu, ktorá je iná než naša, bude spôsobený práve absenciou univerzálneho nadhľadu. Bez božskej veľkorysosti a trpezlivosti je nepredstaviteľné, že z generácie patologicky závislej na mobiloch bude nejaký osoh.

Problém je, samozrejme, aj so samotnou generačnou skúsenosťou. Nie je to fikcia? Každú generáciu tvorí nesúrodá množina rôznych pováh a charakterov. V každej generácii sú géniovia aj hlupáci a vždy sa minorita individualistov, ktorí sa považujú za pozitívnych deviantov, vyčleňuje z konformného davu.

O tomto generačnom mixe je silná pieseň Karla Kryla Pasážová revolta. Nie som si istý, či moja skúsenosť z minulosti je generačná alebo iba osobná. Keď sa rozpomínam na obdobie medzi rokmi 1968 a 1989 žil som subjektívne medzi kolaborantmi s režimom, ktorí sa však určite sami za kolaborantov nepovažovali.

Generačná skúsenosť je čosi na spôsob ponornej rieky. Niekde na ceste životom ju stratíme z radaru, aby sa na starobu vynorila ako nostalgické retro. Ukáže sa, že generačnou skúsenosťou sú všedné reálie,  samozrejmosti, ktorým sme nepripisovali zvláštny význam, zatiaľ čo zásadné zápasy, víťazstvá, prehry, sny, predsavzatia a krivdy zavial milosrdne čas.

Nazval by som to neskorá povrchná spolupatričnosť a nesmelo dávam do úvahy, že práve generačný kompromis, ku ktorému dozrejeme sami medzi sebou, vedie ku kompromisu medzigeneračnému, k akceptovaniu generačnej inakosti.

Na začiatku je generačná obmena konfrontačná. Tým, ktorí prichádzajú, ide o vplyv, o podiel na koristi. Zriedka majú iný program než odstaviť starých a zabezpečiť seba. Nemajú čo povedať, nemajú čo ponúknuť a nevedia, že by s čímsi mali prísť. Vždy to vyzerá beznádejne, pretože sa nedá vytušiť, čo je úchylka, čo je póza, ktorá pominie, a čo je trend.

Ale asi to takto musí byť. Nastupujúca generácia si potrebuje vytvoriť vlastné ihrisko, na ktorom sa zopakuje večný amatérsky zápas o podobu sveta. Zápas, z ktorého bolia oči.

Rovnako ako minule, rovnako ako vždy.