Keď sa liek na politickú úzkosť diagnostikuje ako choroba

Ako píšem tieto slová, na stole pri počítači periférne vidím obálku knihy. Ešte som ju len začala čítať. Vykladám si ju však do zorného poľa nielen preto, aby som na ňu nezabudla. Jej názov mi robí dobre. Aby som bola presnejšia, lahodí mojej psychike. Kniha Michaela Shellenbergera sa totiž volá Apokalypsa nehrozí.

Názov pútavo písanej publikácie z roku 2020 (v angličtine Apocalypse Never), ktorá vyvracia argumenty klimatických alarmistov, ma upokojuje nielen preto, že je koniec mája, dlhotrvajúce sucho, a vonku 30 stupňov. Dôvodom je aj moja tendencia ku katastrofickým myšlienkam.

Katastrofické myšlienky sú kognitívne (myšlienkové) skreslenia, pri ktorých myseľ automaticky preskočí na najhorší možný scenár. Obsahom tohto typu myšlienok nemusí byť len klíma. „Katastrofizovať“ sa dá o čomkoľvek.

Príklad zo života. Stará mama mi raz ustráchaným hlasom povedala, „nechoď v tom daždi na bicykli, prechladneš“. Išlo o pokročilú katastrofickú myšlienku. Bolo totiž približne 25 stupňov a v skutočnosti nepršalo, ale mrholilo. Okrem toho som bola dospelá, relatívne zdravá dvadsiatnička, ktorá by sa aj z toho nepravdepodobného prechladnutia rýchlo uzdravila.

Myšlienkový skok k najhoršiemu možnému scenáru často súvisí s tým najcennejším: medziľudskými vzťahmi, zdravím, živobytím a podobne. Katastrofické myšlienky sú zároveň zdrojom nepríjemných pocitov – úzkosti, strachu, smútku, bezmocnosti. Aj jednoduchá pripomienka, akou je obálka knihy, teda môže pomôcť nielen proti apokalyptickým mozgovým pochodom, ale zasiahnuť aj ako protijed na nepríjemné pocity.

Okrem pripomienok vie byť nápomocná aj psychológia. Podľa tej kognitívno-behaviorálnej proti katastrofickým myšlienkam pomáhajú tieto tri veci: 1) uvedomiť si ich 2) spísať si, čo svedčí o tom, že sa naše predpovede nenaplnia 3) položiť si otázku: „Ak by sa čierny scenár naplnil, ako si so situáciou poradím?“

Čo však robiť, keď obsahom katastrofizovania nie sú vzťahy, práca alebo zdravie, ale (geo)politika? Tieto čierne scenáre sa zjavne týkajú čoraz väčšieho počtu ľudí, a to nielen vo svete.

Okrem pojmu „klimatická úzkosť“ sa nedávno začalo hovoriť aj o politickej, či najnovšie geopolitickej úzkosti. Objavili sa dokonca aj otázky, či by sa „politická úzkosť“ nemala stať skutočnou psychiatrickou diagnózou.

Hoci som si z politickej hystérie viackrát strieľala, v tomto texte Lexaurin predpisovať nebudem. Že môže ísť o skutočne hlboké utrpenie, naznačuje aj nasledovný príspevok na online fóre:

„Poradíte mi, ako sa vyrovnať s extrémnou politickou úzkosťou? Nebudem zachádzať do politiky, ale vo všeobecnosti je moja úzkosť veľmi silná. Bojím sa o svoju bezpečnosť, bojím sa o svoju rodinu, ľudí, životné prostredie... všetko. Cítim sa bezmocný. Snažím sa zo všetkých síl, informujem sa, chodím voliť, aktivizujem sa... ale som len človek, nemám moc čokoľvek zmeniť. Desí ma, že sa blíži koniec sveta. Snažím sa žiť v prítomnom okamihu a užívať si život taký, aký je, ale je to ťažké… Už som vyskúšal veľa vecí, obmedzil som médiá, skúšal som viesť rozhovory s priateľmi, hľadať zdravé rozptýlenia... nič nefunguje. Nedokážem fungovať.“

Podobné výkriky sú výrazom hlbokého zúfalstva. A hoci ide o príklad z amerického prostredia, „(geo)politická úzkosť“ sa čoraz viac skloňuje aj u nás.

Napríklad v článku, ktorý v apríli vyšiel v českom Respekte a na Slovensku ho uverejnil Denník N. Text rozpráva príbeh dvoch mladých žien z Českej republiky, ktoré vraj trpia geopolitickou úzkosťou.

Jedna z nich, Adéla, sa práve chystala sa do sauny, píše Respekt, keď v televízii uvidela, ako zle dopadlo stretnutie Donalda Trumpa s Volodymyrom Zelenským – ukrajinský prezident vtedy predčasne opustil Biely dom.