Stavať alebo búrať?
Dilema, či stavať, alebo búrať, sa premieta aj do geopolitiky, presnejšie do súperenia veľmocí.

Kam sa človek pozrie, rieši sa dilema, či je užitočnejšie konať konštruktívne, alebo deštruktívne. Prvú diskusiu na túto tému si pamätám z mladosti a išlo o futbal: Vedie k víťazstvu odvážny útok, alebo pevná obrana? Symbolom „antifutbalu“ bolo „talianske catenaccio“ a u nás to bol „prešovský betón“. Krajší pohľad je na ofenzívny futbal, keď padá viac gólov, ale hrať zo zaistenej obrany, neblázniť a počkať si na príležitosť k rýchlemu útoku je stratégia, ktorá niekedy funguje lepšie.
Pri ekonomickej rivalite tiež nie je jasné, či je k víťazstvu nad konkurentom potrebné byť lepší, inovatívnejší, byť o krok vpred, alebo či je výhodnejšie konkurenciu poškodiť, nepustiť ju na trh a vyhnúť sa nákladnej súťaži. Bežne sa kooperuje z núdze, keď nie je šanca na nepriateľské prevzatie a keď sa zakáže monopol, čelí sa prekonanému súťaženiu kartelovou dohodou.
V politike sú obľúbené negatívne kampane. Povedať niečo škaredé o konkurencii je stratégia, ktorou sa nič nepokazí. Pre politika je zložitejšie vysvetliť voličom, prečo ho majú voliť, ako im ozrejmiť, prečo nemajú voliť jeho konkurenta. S negatívami sme v politike konfrontovaní častejšie ako s pozitívami a veľkú zásluhu na tom majú politici, ktorí svoje špinavé prádlo perú zásadne na verejnosti. Negatívny obraz však zodpovedá realite.
Dilema či stavať, alebo búrať, sa premieta aj do geopolitiky, presnejšie do súperenia veľmocí. Je to ako s tým futbalom. Lepšie sa pozerá na tím, ktorý buduje, ako na kazisveta. Pretože však v reálpolitike nerozhoduje umelecký dojem, a stratégia zadržiavania nepriateľa je legitímny politický prístup, otázka znie, z čoho je väčší profit. Či z konštruktívnosti, alebo z deštruktívnosti. Vlastne sa pýtame, či budúcnosť patrí tým, ktorí majú čo ponúknuť, alebo tým, ktorí sa majú čím vyhrážať.
V niekoľkých posledných dekádach platilo, že svet akceptuje hegemóna, ktorý je natoľko silný, že sa mu neodvráva. Hegemón, ktorému sa neodvráva, však nemá potrebu niečo ponúkať. Ak prosperitu garantujú účtovné triky namiesto toho, aby bola založená na výkone reálnej ekonomiky, ide o fiktívnu prosperitu na dlh, na ktorej sa podieľajú nedobrovoľní veritelia. Skôr či neskôr sa nájdu vyzývatelia, ktorí začnú odvrávať, pretože v hegemónovi, z ktorého nie je úžitok, zbadajú parazita.
Ak sa pýtame, komu bude patriť budúcnosť, pravdepodobne tomu, kto súčasne má čo ponúknuť, a zároveň má čím hroziť. Vedľajším produktom hegemónie je totiž kultivácia oponentov, teda tých, čo nie sú v pozícii, keď môžu profitovať z čejsi deštrukcie, takže musia tvoriť, budovať, vynájsť sa a spolupracovať. Keď oponenti zosilnejú a zistia, že hegemón je ich spoločným nepriateľom, dôjde k emancipácii, súpereniu, testovaniu slabých miest, a nakoniec sa dostaví konflikt, z ktorého vzíde nový hegemón alebo iný geopolitický poriadok.
Ľudia sa na budovateľov a koristníkov delia odjakživa. Pokušenie dostať sa k obžive skratkou, bez práce, má v každej dobe inú podobu, ale podstata zostáva. Finančný kapitalizmus je reinkarnáciou nevoľníctva, otrokárstva či pirátstva. Lenže aby bolo na čom parazitovať, vždy musela väčšina ľudí pracovať. Prvým príznakom toho, že koristnícka skratka nepovedie k prosperite, ale k úpadku ríše, veľmoci, hegemóna a všeobecne k úpadku systému, je pohŕdanie prácou. S civilizáciami je to ako s povestnou rybou, ktorá smrdí od hlavy. Na kolaps režimu je zarobené vtedy, keď vrchol sociálnej pyramídy obsadia nájazdníci, otrokári, piráti, a aktuálne finanční predátori, špekulanti, ktorí o prácu nikdy ani nezavadili.
Rovnako ako nikdy nezmizne pokušenie parazitovať na druhých, vždy nakoniec ľuďom dôjde trpezlivosť aj s parazitmi. Či bude impulzom k revízii systému lokálna vzbura, ktorá sa rozšíri na všeobecnú rebéliu, alebo tým impulzom bude stret globalistov, z ktorého vzídu nové pravidlá, menej ústretové kazisvetom, to nevieme. Vieme iba, že nie je všetkým dňom koniec a niečo sa stane. Dejinné kyvadlo sa teraz od boriteľov bude vychyľovať k staviteľom. Práca, ktorou sa dnes pohŕda, sa bude zas o nejaký čas tešiť rešpektu. A kto vie, možno tá globálna staviteľská vlna nakoniec dorazí aj k nám.
