Dr. Rác: Lekárňam sa výrazne znižuje zisk, potrebujeme prehľadnejšie zákony
Rozhovor s Pavlom Rácom o slovenskom podnikateľskom prostredí a potrebe zvýšiť význam lekární ako pracovísk, ktoré poskytujú kvalitné predlekárske rady.
Pavel Rác je pôvodne farmaceut, ktorý začiatkom deväťdesiatych rokov začal na Slovensku podnikať v lekárnictve. Vybudoval firmu Interpharm dovážajúcu do slovenských lekární voľnopredajný zdravotnícky sortiment, neskôr pribudol predaj cez internet. V minulosti pracoval ako lekárnik, v súčasnosti je predsedom predstavenstva spoločnosti Interpharm Slovakia a.s. Rozprávali sme sa o dôležitosti lekárnictva pre zdravie, aj problémoch v slovenskom podnikateľskom prostredí.
Ako ste začali podnikať v lekárnictve?
Ešte za socializmu som pracoval v Centrálnom podniku zásobovacom, teda v Medike. To bol monopolný distribútor liekov, zdravotníckeho materiálu a techniky. Potom som desať rokov komunikoval s pacientmi v lekárni, čo bolo pre mňa mimoriadne zaujímavé.
Čo sa vám na tom pozdávalo?
Najmä denná komunikácia s pacientom, riešenie ich problémov, poradenstvo v rôznych oblastiach, či problematika kožných ochorení. Pracoval som v rôznych menej i viac frekventovaných lekárňach. Nakoniec som zakotvil v Podunajských Biskupiciach v menšej prevádzke, kde sme po určitom čase mali stálych „štamgastov“ a vzájomne si budovali dôveru. Keď máte stálych zákazníkov, môžete stavať na predchádzajúcich rozhovoroch a lepšie im dokážete pomôcť podľa individuálnych potrieb. Zároveň mám z tohto obdobia veľa veselých príhod. A po zmene režimu som si povedal, že využijem skúsenosti tak z veľkoskladu, ako aj z lekárne.
Aký ste mali z tohto kroku do neznáma pocit?
Keď som v období tesne po revolúcii uvažoval, či podnikať alebo nie, pozrel som sa na kolegu, ktorý robil vo farmaceutickej firme. Povedal som si: „aký osud ho stihne, keď bude mať štyridsať, päťdesiat rokov? Môže dostať výpoveď a kto ho potom zamestná?“ Nechcel som byť v tejto situácii.
Takže ste začali podnikať.
Začal som podnikať, založil som distribučnú firmu liečiv a zdravotníckeho materiálu. Zároveň som ale vedel, že sa nechcem sústrediť len na lieky, tam bola veľká závislosť od ďalších inštitúcií, napríklad pri cenotvorbe a podobne. No videl som, že u nás nastane rozvoj voľnopredajného sortimentu, ktorý u nás za socializmu vlastne neexistoval. Takže som začal podnikať v tejto oblasti, ale v deň kedy som nakúpil prvý sortiment, tak ho v lekárni zakázali predávať. Neskôr sa to našťastie zmenilo.
Preskákali ste si určite svoje. V médiách sa teraz vo veľkom tvrdí, aké je na Slovensku ťažké, niekedy takmer nemožné, úspešne podnikať. Ide o dosť silné vyjadrenia, v jednom článku dokonca zaznelo porovnanie s otroctvom. Čo si myslíte o súčasnom podnikateľskom prostredí vy?
My, čo sme už zažili podnikanie za rôznych vlád, vieme, že toto obdobie sa od tých pred ním veľmi nelíši. Aj predtým sme si užili takzvané rýchlokvasené zákony, kedy sa najprv niečo prijme a potom sa k tomu musí vydať vykonávacia vyhláška. Lebo nikto presne nevie, čo z toho zákona vlastne vyplýva.
Takže problémom sú nezrozumiteľné zákony?
Jedna vec je nejasnosť. Ďalším problémom je, že podmienky sa neustále menia. A potom sa často jednoducho prijímajú aj zlé rozhodnutia, pripraviť plán na ďalšie obdobie je takmer nemožné.
Napríklad?
Napríklad naše vysoké odvody. U nás sa hovorí, že sa neoplatí zamestnávať. A teraz sa priťažilo aj živnostníkom, tiež im zvýšili odvody. Preto si častokrát hovoria: „To sa mi už neoplatí robiť, idem na štátnu podporu." Štát si asi neuvedomil, že predtým sa živnostníci vedeli o seba postarať. Neplatili síce až také dane, ale nejaké áno a štát s nimi nemal starosti.
Odkedy ste začali podnikať, existovalo obdobie, kedy boli podmienky nastavené lepšie?
Ešte na začiatku deväťdesiatych rokov, keď sme začínali, bolo pre nás všetko nové. Ale keď sme sa s tým raz zoznámili, mohli sme sa venovať samotnému podnikaniu. Ak mám dnešok porovnať s minulosťou, v súčasnosti sme oproti minulosti zavalení rôznymi administratívnymi ťarchami a na samotné podnikanie už nemáme silu. Lebo už nás to zabíja. My totiž máme energiu na podnikanie, aby sme niečo vytvorili, ale tie podmienky nám ju odoberajú.
Spomínali ste potrebu stabilného prostredia. Bolo v minulosti ešte niečo, čo vám podnikanie v porovnaní s dneškom uľahčovalo?
Ešte keď sme mali jednotnú DPHčku devätnásť percent, to pre nás bolo také svetlo na konci tunela. Vtedy sa aj medzi podnikateľmi hovorilo, že tých devätnásť percent sa už oplatí odviesť. Že sa už neoplatí ani nejako to obchádzať a snažiť sa menej odvádzať, lebo sa tým veľa nezíska.
Nebol problém s tým, že či tento sortiment má byť v takej DPHčke alebo inej. Dnes je to nejasné. Pred vstupom do Európskej únie boli podmienky tiež nejasné a dnes sme sa vrátili do podobného stavu. Práve „lúštením“ nezrozumiteľných podmienok ľudia strávia toľko času, že sa nestíhajú venovať samotnému podnikaniu.
Pokiaľ by niekto v súčasnosti chcel na Slovensku začať podnikať, mal by dobrý nápad a solídny plán, poradili by ste mu, aby do toho išiel? Alebo by ste ho skôr varovali, že sa to neoplatí?
Povedal by som „choďte do toho, naučí vás to samostatnosti, zocelí vás to“. Keď nebudete mať dobrú skúsenosť, tak sa veľmi radi zamestnáte. Okrem toho, vždy sa dá vymyslieť niečo, čo môže byť prospešné. Ale treba povedať aj to B. Napríklad zamestnanci sú veľmi drahí, to je riziko. Robiť len sám je zasa trochu málo povzbudivé. Predsa len v tom kolektíve sa tie ťažkosti lepšie znášajú, hoci existuje aj riziko, že sa pohádate. Ale určite by som záujemcov o podnikanie neodrádzal. My sme si za tých 30 rokov existencie tiež prešli kadečím, ale prežili sme.
Ktoré obdobie bolo pre vás najhoršie?
Pred tými dvadsiatimi rokmi sme mali veľmi ťažkú situáciu. Poisťovňa nám neplatila za lieky, ktoré sme vydali. Pritom zo zákona nám mali platiť za jeden mesiac. No v skutočnosti nám platili za pol roka alebo za ešte omnoho dlhšie časové obdobie. Kvôli tomu sme nemali peniaze na nákup liekov, takže sme boli v ohrození. Štát vtedy na seba nechcel zobrať zodpovednosť, pritom to bol on, kto nedodržiaval zákon.
Ako ste to vyriešili?
Nejako sme to vydržali. Boli sme lekárnici, nechceli sme ísť robiť niečo iné. Potom prišlo to obdobie, kedy sme išli do Európskej únie. Vtedy sa trochu robil poriadok, takže sa začalo platiť za veci pomerne v termíne. Najprv za šesť mesiacov, potom za tri, za dva, potom sa už isté obdobie platilo dokonca za jeden mesiac. To v podstate platí aj teraz.
Tak predsa ten vstup do EÚ bol aj na niečo dobrý..
Len nám zasa zobrali veľmi veľa z marže, pretože sa zaviedla degresívna marža. To znamená, že na drahšie lieky je menšia prirážka a na tie lacnejšie väčšia. Lenže za tých dvadsať rokov išli ceny hore a lacných liekov máme málo, takže zisk sa výrazne znížil.
Čo by ste ako podnikateľ od štátu najviac potrebovali?
Chcel by som vidieť nejakú nádej, že zajtra budeme mať lepšie podmienky na podnikanie než dnes. Myslím, že nám podnikateľom by sa žilo lepšie, keby sme videli, že na Slovensku sa prijímajú prehľadnejšie zákony, administratívne postupy sú jednoduchšie a smerujú k efektivite. Keď vidíme, že to nejde dobrým smerom, problémy sa neriešia, nepovzbudzuje nás to.
Ako súčasné nastavenie pravidiel vplýva na lekárne?
Zisk z takej lekárne je veľmi malý. Teraz je napríklad viac ako polovica menších lekární je v červených číslach. Práve tým, ktoré sú na odľahlejších miestach, hrozí zánik. Takže ľudia v menších obciach môžu prísť o dostupné lieky. Väčšie siete na tie miesta pre malý obrat nebudú chcieť ísť. A to je teda veľmi vážna situácia, lebo na Slovensku je až jedna tretina takýchto lekární. Je to nebezpečné. Ale nevidím, že by to štát išiel riešiť.
Keby ste to mohli riešiť, čo by ste navrhli?
Zaviesť systém. Treba si zavolať odborníkov, lekárnikov, ľudí, ktorí majú niečo za sebou a skonzultovať s nimi situáciu. A vymyslieť program na záchranu týchto menších lekární. Zatiaľ tie lekárne fungujú, ale aj vďaka sile vôle tých ľudí. Keď sa im pacient príde povedzme poďakovať, je to odmena ešte aj iného charakteru.
Mnohí vnímajú lekárne skôr ako výdajne liekov. Podľa vás by to tak nemalo byť?
Určite nie. Lekáreň je vlastne pracovisko, ktoré poskytuje prvú predlekársku radu. Pacient by sa mohol ísť s problémom najprv poradiť do lekárne. Lekárnik by mal byť taký vzdelaný, aby vedel posúdiť či mu sám pomôže, alebo ho pošle k lekárovi.
Osobne som takýto prístup v lekárni nezažila.
Kedysi bol podobný prístup v lekárňach bežný. Na dedinách bývali lekárne prvými miestami, kam sa ľudia chodili radiť. Z vlastnej skúsenosti ale môžem povedať, že kompetentnú radu môže lekárnik poskytnúť až po takej dvoj-trojročnej praxi.
Chodiť si najprv pre radu do lekárne by mohlo aj odbremeniť lekárov.
Má to aj druhú stránku, pretože farmaceut môže rozpoznať, že ide o väčší problém a pacienta poslať k lekárovi, takže sa nezanedbá liečba ochorenia. A takáto užitočnosť, kedy vedia poskytnúť pacientovi radu, potom lekárnikov drží pri tom povolaní. Lenže keď v rade čaká desať ľudí, nie je ľahké kompetentne poradiť. Mnoho farmaceutov je zároveň už v dôchodkovom veku, z ekonomických dôvodov už prepustili kolegov a je možné očakávať, že menšie lekárne, hlavne na odľahlých miestach na vidieku budú v krátkej dobe zatvorené. Aj väčšie lekárne nemajú ako zaplniť prázdne pracovné pozície. Zostáva len veriť, že kompetentné orgány budú danú situáciu v krátkej dobe aktívne riešiť.