O Nitre áno, ale bez Svätopluka

Slovenská televízia už od roku 2017 vysiela program, ktorý by mal byť venovaný slovenským dejinám, s názvom SK Dejiny. Program má svoju dramaturgiu aj špecifický spôsob podávania našich dejín, na ktorý by som chcel upriamiť pozornosť čitateľov. Z množstva relácií som si vybral časť venovanú zrodu stredovekej Nitry, na ktorej by som chcel ukázať nedostatky prístupu autorov relácie. V premiére bola časť Nitra – zrod mesta vysielaná 9. apríla 2026 a je dostupná v archíve STVR.

Väčšiu časť relácie o Nitre tvorili rozhovory moderátora Ľubomíra Bajaníka s archeológom Gabrielom Fusekom a archivárom Petrom Kerestešom. Odznelo tu mnoho faktov, ktoré boli podávané vcelku korektným spôsobom, hoci o tom najdôležitejšom sa mlčalo a o inom by sa dalo polemizovať. Napríklad G. Fusek sa priklonil k migračnej teórii o pôvode Slovenov na úkor autochtónnej teórie, ktorá sa však v dnešnej dobe čoraz viac dostáva do popredia. Tak isto by sme mohli spochybniť tvrdenie, že zoborský benediktínsky kláštor svätého Hypolita vznikol až v 11. storočí, pretože najstarší český kronikár Kozma Pražský explicitne hovorí, že ho založil Svätopluk.

Hlavným problémom však neboli jednotlivé uvádzané historické fakty, ale celková koncepcia relácie, respektíve nekoncepčnosť. Problémom nebolo to, čo v relácii odznelo, ako skôr to, čo bolo zamlčané. Ak si reláciu pozrel laik, ktorý sa chcel dozvedieť niečo o našich národných dejinách, tak sa toho nedozvedel veľa.

Pritom dejiny Nitry a Nitrianska sú v slovenskej historiografii dávno tematizovaná záležitosť, a to už najmenej od 18. storočia. O histórii Nitry písali mnohí naši dejepisci. Za všetkých spomeniem nitrianskeho biskupa a člena Slovenského učeného tovarišstva Jozefa Vuruma. Po ňom to boli Jozef Hložanský, Jonáš Záborský a František V. Sasinek. V 20. storočí Daniel Rapant, Richard Marsina, Matúš Kučera. V súčasnosti Ján Steinhübel alebo Martin Homza. Všetci títo autori si boli dobre vedomí historického významu Nitry pre slovenské dejiny. Pri pozeraní uvedenej relácie som však nemal dojem, že by si ho boli vedomí aj jej autori.

Napríklad o význame Pribinu sa v tejto relácii nedozvieme skoro nič. Sotva bol zmienený. G. Fusek si na neho spomenul len raz, aj to v súvislosti, že to nebolo prvé knieža v Nitre, pretože už pred ním tam boli traja-štyria jeho predchodcovia. To je príliš stručná zmienka vzhľadom na to, aká dôležitá postava pre slovenské aj stredoeurópske dejiny Pribina bol a je.

Na jeho majetku v Nitrave bol vysvätený pravdepodobne prvý kresťanský kostol na našom území asi v roku 828. Pribina a jeho predkovia si budovali mocenské, hospodárske a náboženské zázemie v širšom okolí Nitry, o čom svedčia nálezy v Bojnej z posledných troch desaťročí, odkiaľ pochádzajú kresťanské nálezy zvonov, pozlátených plakiet a množstva krížikov z pribinovského obdobia, či kostol svätého Juraja v Nitrianskej Blatnici, ktorý bol datovaný do obdobia okolo roku 830. Nitra teda nebola v prvej polovici 9. storočia len izolovaným ostrovčekom civilizácie, ako by z diskusie medzi pánmi Bajaníkom a Fusekom mohlo vyplynúť. V jej širšom okolí už bolo v tomto období etablované kresťanstvo, ako jeden z kľúčových indikátorov stredovekej civilizácie.

Z relácie sme sa nedozvedeli ani to, že Pribina je vôbec prvou slovenskou osobnosťou, ktorú poznáme po mene. Po odchode z Nitry sa stal najvyššie postaveným Slovanom vo Východofranskej ríši. Od roku 840, keď dostal od východofranského panovníka Ľudovíta Nemca do správy územie v Panónii, systematicky budoval základy vlastnej dŕžavy okolo jazera Balaton. Staval hrady, kostoly, pozýval kolonistov na neobývané územie, kultivoval pôdu. Jeho Blatnohrad bol v istom zmysle novou Nitrou. Dejiny nám ukazujú Pribinu ako nositeľa a budovateľa politických, cirkevných, správnych a ekonomických štruktúr ranostredovekej civilizácie. Ukazujú tiež jeho silné – aj rodinné – prepojenie s územím dnešného Rakúska a Bavorska, priamo aj s Ľudovítom Nemcom.

Ešte horšie ako Pribina obišli v SK Dejinách svätý Konštantín-Cyril a jeho brat svätý Metod. No a najhoršie Svätopluk. O ňom sa v diskusii nedozvieme vôbec nič. Pritom tento vládca bol vôbec najdôležitejším, aký kedy v Nitre a z Nitry vládol. Napokon o tom vypovedá aj skutočnosť, že práve nitrianske elity vytvorili najsvetlejšiu stredovekú legendu o Svätoplukovi, ktorá sa nám zachovala práve vďaka spomínanému Kozmovi Pražskému. A bol to tiež Svätopluk, kto bol autorom politického konceptu strednej Európy ako zvláštneho geopolitického priestoru, vlastne prvý Stredoeurópan, ktorý začínal svoju cestu k integrácii strednej Európy do rodiaceho sa latinského európskeho univerza práve v Nitre, ako nitrianske knieža. Nie je náhoda, že M. Homza nazval Svätopluka „najväčším klenotom starodávnej Nitry“.

Hoci Ľ. Bajaník v relácii prechádza po Svätoplukovom námestí v Nitre, nikde, ani v titulkoch, nie je uvedené, o aké námestie ide. Prečo? Je to v tomto prípade len mimovoľné prehliadnutie názvu námestia zo strany autorov, alebo ide o zámer vynechať všetko, čo sa nehodí do aktuálneho „akademického“, rozumej „vedeckého“, chápania slovenských dejín propagovaného autormi relácie? Možno však takto vypreparovanú a redukovanú podobu dejín ešte pokladať za slovenské dejiny?

Nitra však bola dôležitým mestom aj z celouhorského hľadiska. Koncom 10. storočia sa stala centrom údelného vojvodstva a boli to práve Arpádovci vládnuci v Nitre, či už Štefan, alebo neskôr potomkovia nitrianskej, vedľajšej Vazulovej vetvy Arpádovcov, ktorí sa stali uhorskými kráľmi. Inak povedané, všetci králi Uhorska z arpádovskej krvi pochádzali z Nitry. V roku 1074 v bitke pri Moďoróde zohralo dôležitú úlohu aj vojsko z Nitry, ktoré tu bojovalo pod vlastnou zástavou. Tá sa aj dnes nachádza v erbe mesta Nitra. Ale ani o tom sa po zhliadnutí programu Nitra – zrod mesta nedozvieme.

Pritom aj pokiaľ ide o symboliku rozšírenú v strednej Európe, je zrejme Nitra kľúčová, lebo nitrianska bielo-červená bikolóra sa stala vďaka Svätoplukovi základom symboliky okolitých štátov. Bielo červenú vlajku mali (alebo majú) Slováci, Česi, Poliaci, Rakúšania, ale aj Chorváti. Moravská orlica je bielo červená. Arpádovské brvná majú tiež tieto dve farby.

V relácii tiež nebolo dostatočne akcentované, že Nitra mala dávno pred prijatím mestských privilégií v roku 1248 charakter stredovekého mesta, či mestskej aglomerácie. Na území Slovenska išlo o nepochybne najvýznamnejšie centrum prinajmenšom do mongolského vpádu. Okrem iného to dokazuje aj takzvaná Tabula Rogeriana, teda mapa, ktorú pre sicílskeho kráľa Rogera II. vytvoril arabský vzdelanec Muhamed Al Idrísí v polovici 12. storočia.

Al Idrísi nazýva Nitru Neitram, pričom o nej poznamenal: „Nitra je veľké kvitnúce mesto rozložené v širokom údolí. Má veľa obyvateľov. Pretekajú cezeň rieky a okolo neho sú úrodné polia. Mesto je veľmi bohaté a má veľa svetských statkov. Okolo mesta sú vinice a kvitnúce záhrady.“ Bratislavu volá Al Idrísí ako Buzana: „Buzana je mesto stredne veľké, kvitnúce, s mnohými obyvateľmi. Mesto je husto zastavané budovami.“ Okrem toho ešte spomína na našom území mesto Butaš. To nevieme vzhľadom na strohý opis (malé, ale kvitnúce mesto s obrábanými poliami) bližšie identifikovať.

Ako na to poukazujú posledné výskumy Dr. Karola Pietu, akýmsi priemyselno-vojenským zázemím (komplexom) v širšom okolí Nitry bola aglomerácia Bojná a jej okolie. V Nitre na hradnom kopci je tiež archeologicky doložená kamenná palácová stavba s omietkou a freskami z prvej polovice 9. storočia. Podľa súčasných archeológov v tom istom období, ktoré sa zhodou okolností kryje s dobou vlády Svätopluka, mal mať Nitriansky hrad drevozemné hradby z vonka aj z vnútra obložené kameňom. V Nitre a blízkom okolí existovalo v tom čase už viacero kostolov. Nesporným vyvrcholením prvého historického obdobia vývoja tohto mesta bolo založenie biskupstva v roku 880. V čase Svätopluka sa tak stala Nitra neoficiálnym hlavným mesto Slovenov sídliacich nad Dunajom. Nitra svojím významom predstihovala aj Bratislavu. Svojou rozlohou a významom stála nad všetkými moravskými sídelnými aglomeráciami tej istej doby. Preto nie je náhoda, že je to tiež jedno z troch centier, ktoré sú z obdobia Veľkej Moravy spomínané v dobových prameňoch aj menovite. Spolu s ňou ešte Dovina (Devín) a Bresalausburg (Bratislava). Nie nadarmo sa v ľudovej slovesnosti zachovala aj koncentrovaná spomienka o starobylosti a sláve tohto mesta, ktorú pod názvom Nitra milá Nitra, radi spievali aj štúrovci.  

Z relácie sa nedozvieme ani to, že k nitrianskemu kláštoru svätého Hypolita sa okrem už zmienenej svätoplukovskej legendy zachovanej u Kozmu Pražského viažu aj najstaršie legendy o slovenských svätcoch svätom Andrejovi-Svoradovi a svätom Benediktovi.

Vzhľadom na to, že najstaršie dejiny Nitry neboli G. Fusekom a Ľ. Bajaníkom ako téma vôbec vyčerpané, prekvapujúco v dramaturgii programu zapôsobil skok do neskoršieho stredoveku. Tak isto je škoda, že P. Keresteš, riaditeľ Štátneho archívu v Nitre, keď hovoril podrobne o najstarších v origináli zachovaných listinách z nášho územia, o Zoborských listinách z rokov 1111 a 1113, vôbec nespomenul, že tieto listiny obsahujú mnoho slovenských toponým a osobných mien, kvôli čomu historik Ivan Mrva navrhuje, aby boli označované za najstaršie slovenské listiny.

Je prekvapujúce, keď riaditeľ popredného slovenského archívu v slovenskej verejnoprávnej televízii nespomenie, že v prípade Zoborských listín ide o jednu z prvých pamiatok staršej slovenčiny. Zapadá to však do dramaturgie relácie SK Dejiny, ktorá sa takým témam, ako je existencia slovenského jazyka, a tým nepriamo aj jeho nositeľa – slovenského národa v stredoveku, žiaľ, vyhýba. To, že okolité národy (Česi, Maďari, Poliaci) spochybňujú existenciu Slovákov v stredoveku, je prejavom ich zaujatosti, ale prečo to robíme aj my?

Mnohé dôležité dejinné súvislosti boli v relácii vynechané, zato sme však videli veľa nekoncepčných záberov na kvety, stromy, krajinu, staršie zábery na archeologické výskumy moravských lokalít z 9. storočia či staršie zábery Nitry, ktoré nemali s preberanou tematikou nič spoločné. Náročnejší divák tak získava po vzhliadnutí takejto relácie prinajmenšom rozpačitý dojem.

Na záver by som svoje výhrady voči relácii SK Dejiny o Nitre rád zhrnul do troch bodov: (1.) V relácii nebolo spomenutých mnoho skutočností, ktoré sú dôležité pre pochopenie významu Nitry pre slovenské dejiny. (2.) Problematická je celková koncepcia relácie – absencia komplexného, panoramatického pohľadu s akcentom na národné dejiny. (3.) Program bol natočený chaoticky, z pohľadu historického neprofesionálne.

Na záver ešte jedna poznámka.

Nie som jediný, kto si všimol, že ako experti sú do programu SK Dejiny pozývaní zväčša hostia s rovnakou hodnotovou orientáciou, čím táto relácia pripomína iné relácie slovenskej verejnoprávnej televízie z minulosti, ktoré boli známe svojou jednostrannosťou. V drvivej väčšine sú to historici z Historického ústavu SAV a vybraní českí experti. Jedni aj druhí majú zväčša problém s predmetom slovenských dejín. Historici SAV by chceli slovenské dejiny podávať ako dejiny, ktoré sa síce odohrávali na území dnešného Slovenska, ale tak, ako keby ani neboli súčasťou príbehu slovenského národa. Z ich pohľadu sú dejiny národa zrejme len konštrukt, ktorý treba dekonštruovať a obrátiť pozornosť historickej vedy na každodenný život ľudí. Tomu sa hovorí, že niekto pre stromy nevidí les. Možno by aj uznali to, že môžeme pri písaní našich dejín akcentovať národné hľadisko, ale len české alebo maďarské. Nie slovenské, lebo to by bol nacionalizmus, vytváranie národných mýtov, ktoré treba búrať, lebo treba pripravovať nové. Preto aj história Nitry, obávam sa, bola podaná takým spôsobom, akoby ani nebola centrálnou časťou dejín slovenského národa.

Želajme si, aby nám verejnoprávna televízia ponúkala skutočne plnohodnotné slovenské dejiny, a nie len ich okyptenú verziu.