Anketa: Aké boli naše chlapčenské vzory

Keď je reč o dnešných chlapcoch, v liberálno-progresívnych médiách sa na Západe a stále viac aj u nás opakuje, aké majú konzervatívne názory. Dvíha sa prst, že „chlapci neznášajú feminizmus“ a obdivujú sexistických influencerov ako je Andrew Tate.

Zároveň sa v oboch ideologických spektrách čoraz viac hovorí o kríze mladých mužov. Dievčatá ich predbiehajú najmä v dosiahnutom vzdelaní, ale často už aj v kariére.

O mladých mužoch sa hovorí, že mnohí sú akýsi stratení a okrem hrania počítačových hier, pozerania porna a prispievania do internetových fór ich nič nezaujíma. Niektorí vraj tieto činnosti z detskej izby v rodičovskom dome robia do neskorého veku (rozumej aj po tridsiatke).

V liberálno-progresívnych kruhoch sa vina za tento stav často hádže na mačo-influencerov typu Andrew Tate. Tie konzervatívne z tohto stavu obviňujú skôr feminizmus, digitálne technológie alebo progresivizmus ako taký.

Pri redakčnej diskusii o téme článku, obsahujúcej aj otázku, či chlapci v súčasnosti vôbec majú pozitívne (nie feministické, nie šovinistické) vzory, mužská časť redakcie začala nahlas rozmýšľať, kto kedysi inšpiroval ich.

Tu je výsledok. Poznámka na okraj: Ročníky narodenia mužských členov redakcie sú pomerne pestré – pohybujú sa od 50. rokov (Vladimír Palko) až po začiatok tretieho milénia (videoeditor Vlado Varga). Ich odpovede teda reflektujú aj meniace sa mužské vzory.

Keď som bol škôlkar, poznával som ako škôlkar a rozmýšľal som ako škôlkar, bol mojim vzorom Batman – tajuplný hrdina, ktorý všetko vedel. Nielenže sa vedel v každej situácii vynájsť, ale zároveň sa správne a morálne rozhodnúť.

S nástupom do základnej školy sa moje externé vzory približovali viac k realite. Šlo však o postupný proces. Vzorom nielen mňa, ale celej chlapčenskej partie zo sídliska sa na dlhú dobu stala ikona akčných filmov 90. rokov – Arnold Schwarzenegger. A to ako skutočná osoba – herec, ale tiež v podobe fiktívnych postáv, ktoré stvárňoval. Či už v rodinnom filme Policajt zo škôlky alebo v podstatne drsnejšom Predátorovi.

Ako môj vtedajší vzor však musím povinne spomenúť aj Miroslava Šatana, kapitána národného hokejového tímu v čase, keď Slovensko získalo najskôr striebro v Petrohrade a potom zlato v Göteborgu.

Ako s dospievaním rástol môj záujem o históriu, moje vzory tento záujem reflektovali. Zo všetkých spomeniem jedno meno – nemeckého archeológa Heinricha Schliemanna, objaviteľa Tróje.

Pri tom, ako sa moje vzory s dospievaním menili, jeden vzor však zostával konštantný. A tým je dodnes môj otec František.

Ako to už v 20. storočí bolo zvykom, mužskými vzormi bývali knižní a filmoví hrdinovia, prípadne herci, športovci a spevácke hviezdy. 

U mňa to boli do puberty jednoznačne Tarzan a Winnetou s Old Shatterhandom. Vinetuovky boli záležitosťou troch generácií – generácie mojich rodičov, mojej a mojich detí. V tej mojej to dosiahlo vrchol. Chytal sa však aj d’Artagnan vďaka filmu zo 60. rokov. Hral ho Gérard Barray. Erotický rozmer som nevnímal, skvelé bolo to, že šermoval. Dojem na mňa urobil Emilio di Roccanero, alias Čierny korzár v románe Emilia Salgariho, ale neskôr ešte viac Ivanhoe Waltera Scotta. 

Nesmiem zabudnúť na knieža Andreja Bolkonského z Tolstého eposu Vojna a mier. Keď som mal 15, videl som v televízii Bondarčukov film, Bolkonského hral Viačeslav Tichonov. Hneď som si prečítal i knihu. Knieža Andrej bol dokonalý vzor.

V puberte sa mi zapáčil Cid ako skutočná historická postava aj ako hrdina amerického monumentálneho filmu. Bol to vzor odvahy a rytierskosti. O Cidovi som ako 13-ročný napísal aj poviedku. Našťastie sa nezachovala. Cid bol aj prípadom, kedy mi vzorom bola aj historická postava, aj herec, ktorý Cida hral, Charlton Heston. Poznal som ho aj z Planéty opíc. Súdiac podľa toho, čo som si o ňom prečítal po rokoch, bol tiež konzervatívcom ako ja. Na rozdiel od Gregoryho Pecka, ktorý bol liberál, ale páčil sa mi vo filme MacKennovo zlato.

Teraz športovci. Od detstva som sledoval hokej, lebo to malo politický rozmer. Šlo o to, aby sme porazili Sovietov/Rusov. Obdivoval som Václava Nedomanského. Myslím si, že to bol najlepší slovenský hokejista všetkých čias. Bol to síce Moravák z Hodonína, ale stále hral za Slovan.

Na strednej škole som začal sledovať futbal. Obdivoval som Bayern Mníchov a Ajax Amsterdam, čiže Beckenbauera, Gerda Muellera a Johana Cruyffa. Za dvadsať korún som si od spolužiaka kúpil plagát s Beckenbauerom, otec mi ho omylom zahodil, než som si ho stihol niekde vylepiť.

Na strednej som sa stal vášnivým amatérskym basketbalistom. Hviezdy NBA sme nepoznali, ale získal som plagát s Wiltom Chamberlainom, mal som ho doma nalepený na dvierkach mojej skrinky. Poznali sme európskych hráčov. Waynea Brabendera z Realu Madrid. A, samozrejme, „Juhošov“ všetkých národností – Chorváta Čosiča, Srbov Dalipagiča a Kičanoviča, Bosniaka Delibašiča; ale aj tých z Československa, napríklad Kamila Brabenca z Brna, samozrejme nášho Stana Kropiláka z Interu.  

S rockovými hviezdami to bolo zložitejšie. Rock sa mi, samozrejme, páčil, Deep Purple, T.Rex, Nazareth, Rolling Stones a Led Zeppelin. Čiže som obdivoval aj ich spevákov, ale vzormi by som ich asi nenazval. Zdali sa mi byť takí trochu mimo. Občas si ich vypočujem. Dnes sme už múdrejší, ale mladosť je mladosť. 

Vždy som bol priaznivcom dobrodružstiev, lúštenia rébusov či riešenia záhad, ideálne s mystickým nádychom a hľadaním pokladov, a práve preto bol mojím detským vzorom archeológ Indiana Jones.

Klobúk, bič, ošúchaná kožená bunda, pôsobil vždy tak trochu obyčajne, no s neustálou chuťou objavovať stratené poklady – tieto atribúty ho robili až príliš neobyčajným. Indiana nebol typický neporaziteľný hrdina. Vedel dostať ranu, pomýliť sa aj utiecť na poslednú chvíľu. Práve preto pôsobil skutočne, ľudsky a nejeden chalan, vrátane mňa, sa v ňom vedel nájsť.

Filmy s Indym boli pre mnohých chlapcov malou vstupenkou do sveta histórie. Nebol to len uhladený profesor za katedrou. Bol to človek, ktorý sa nebál skočiť do neznáma, s odvahou riskovať vlastný život. Navyše veril, že minulosť má hodnotu a že staré veci si zaslúžia úctu. Ukazoval, že odvaha nemusí byť len o sile, ale aj o vedomostiach, zvedavosti. A najmä túžbe objavovať svet.