O minulom režime alebo v nemocnici s Hrabalom

Čítal som Hrabala v nemocnici. Dokázal som písať len jednotlivé vety a asi pod dojmom Hrabalovho Života bez smokingu (Československý spisovateľ, 1986) som rozmýšľal: Čo je dobrovoľne a čo z núdze? Nie je to dnes akceptovanie režimu z núdze? Dá sa povedať, že to, čo sa deje, ľudia chcú? Stalo sa želanie skutočnosťou? Žijeme v splnenom sne?

Vrátiť sa k Bohumilovi Hrabalovi po tridsiatich piatich rokoch je ako odhrnúť pavučiny v opustenej budove, rozhliadnuť sa po miestnosti, kde zaprášenému písaciemu stroju už dávno nie je do reči, nieto ešte do diskusie s namyslenými notebookmi. Niekdajší čitateľ Hrabala sa nechal unášať príbehmi autentického, zasväteného rozprávača, pričom nevenoval osobitnú pozornosť dobovým kulisám. Dnes však akoby tie príbehy ilustrovali dobu, akoby dávali dobe dodatočné vysvedčenie, robili ju, ak nie vyslovene dobrou, tak určite významnou, výnimočnou.

Nemohol som sa ubrániť pocitu, že Hrabalovi čitatelia poumierali a noví sa už nenarodia. To preto, že jednoduchý človek, ktorého oslavoval a ktorým sa stal vďaka svojej literárnej fantázii, dnes už nič neznamená. Dorastajúce generácie opovrhujú tým, čo Hrabal miloval, k čomu sa v starobe rád vracal. Sotva pochopia rozprávačovu fascináciu ťažkou manuálnou prácou v kladenskej Poldovke a fakt, že štyri roky, ktoré odpracoval ako pomocný robotník v oceliarni, bral obdivovaný spisovateľ ako niečo, čo by si vybral, keby mohol ešte raz žiť.

Keď sa uvažuje o politických režimoch, treba pred zátvorkou konštatovať, že ľudia si ich nevyberajú. Do svojej doby sa jednoducho narodíme a inú nemáme. Sú ľudia, ktorí sú kompatibilní s akýmkoľvek režimom, a takí, ktorí by najradšej žiaden nemali. Hrabalova láskavá poetika o ňom prezrádza, že nemal potrebu byť ani propagandistom, ani disidentom. Stal sa angažovaným človekom. Takýto človek je potrebný v každej dobe, lebo byť zanieteným človekom je vzácne, výnimočné. Hrabalovo svedectvo o dobe, ktorá sa nazývala „totalitnou“, zvádza k tomu, aby sme sa aspoň v spomienke tejto totality zhlboka nadýchli a vzali na seba autentické bremeno, ktorého pravé meno je život...