Mearsheimer: V čom spočíva skutočná sila Iránu

Steve Witkoff má nového asistenta, volá sa Nick Stewart a je to lobista z organizácie Foundation for the Defense of Democracies (Nadácia na obranu demokracií) – sionistickej organizácie, ktorá neverí v rokovania s Iránom. Kam to celé smeruje?

V prvom rade by sa táto organizácia nemala volať Nadácia na obranu demokracií, ale Nadácia na obranu Izraela. Samozrejme, Witkoff je zanietený sionista a je súčasťou tímu, ktorý má jediný základný cieľ – zničiť Irán. To je to, čo chcú Izraelčania, čo chce táto loby a v podstate aj to, čo sa snaží urobiť Trumpova administratíva. Snažia sa zničiť Irán.

Samozrejme, Iránci to veľmi dobre chápu. Chápu, že čelia dvom štátom, Izraelu a Spojeným štátom, ktoré sa držali pri genocíde v Gaze. Stačí, aby si vypočuli prezidenta Trumpa, ako hovorí o tom, že iránsku civilizáciu vyhodí do vzduchu a znemožní Iránu, aby sa niekedy postavil na nohy, a hneď pochopia, s čím majú do činenia. Preto budú bojovať do posledného človeka. Sankcie a bombardovanie nebudú fungovať. Taká je teda súčasná situácia.

Komentátor Washington Postu, ktorého poznám, lebo bol vo Fox News, keď som tam bol ja, Marc Thiessen, napísal vo svojom stĺpčeku, že Spojené štáty by mali zavraždiť iránskych vyjednávačov, ktorí sa odmietajú podriadiť americkej vôli pri rokovacom stole. Hodne extrémny názor. Prezident Trump ten článok z Washington Postu zdieľal na svojom účte na sieti Truth Social. Začnú Spojené štáty napodobňovať Izrael?

Normalizujeme myšlienku, že atentát je legitímny nástroj, ktorý môžu používať jednotlivci aj štáty. Chcel by som pripomenúť, že na prezidenta Trumpa bolo spáchaných viacero atentátov. Myslíme si, že atentát v kontexte Spojených štátov je absolútne odporný a myšlienka, že by niekto zavraždil prezidenta, je kategoricky neprijateľná. Ale v podstate hovoríme, že ak sa vám nepáči vodca určitej krajiny, je úplne v poriadku ho zavraždiť.

Táto logika sa môže obrátiť proti Spojeným štátom a posilniť presvedčenie niektorých ľudí, že je v poriadku zavraždiť prezidenta USA. Takže ak už nič iné, prezident Spojených štátov a jeho poradcovia a ľudia, ktorí ho podporujú, by mali povedať, že atentát je odporný, či už hovoríte o atentátoch na zahraničných vodcov alebo na úradujúceho prezidenta Spojených štátov. Toto je cesta, ktorou neradno ísť, ale je to cesta, ktorou ideme.

Ale rokovania majú určité predpoklady. Jedným z nich je, že rešpektujete a chápete suverenitu druhej krajiny, s ktorou rokujete. Druhým je, že rešpektujete legitímne bezpečnostné potreby a obavy, ktoré má druhá krajina. To v týchto rokovaniach neplatí. Irán chce, aby ho nechali na pokoji a aby boli zrušené sankcie. Izrael chce, aby bol Irán zlikvidovaný. Spojené štáty chcú to, čo chce Izrael. Kam teda tieto rokovania smerujú? Môžu sa vôbec v niečom zhodnúť?

Lenže problém je, že čo sa týka suverenity, okrem Izraela Spojené štáty už dlho, viac ako sto rokov, nerešpektujú koncept suverenity. Najväčším porušovateľom suverenity iných štátov na tejto planéte sú Spojené štáty americké. Stačí si spomenúť na Irán v roku 1953, Guatemalu v roku 1954, Čile v roku 1973, to, čo sme práve urobili vo Venezuele, a to, o čom hovoríme, že urobíme na Kube.

Ak sa zamyslíte nad našou zahraničnou politikou v čase tzv. liberálnej hegemónie počas unipolárneho obdobia – to je obdobie približne od roku 1992 do roku 2017, – Spojené štáty boli hlboko odhodlané šíriť liberálnu demokraciu po celom svete. To znamenalo, že sme sa chystali zasahovať do politiky každej krajiny na tejto planéte. Stačí si spomenúť na koncept farebných revolúcií vo východnej Európe, Oranžovú revolúciu na Ukrajine, Ružovú revolúciu v Gruzínsku a tak ďalej. Snažili sme sa tam šíriť demokraciu. Zasahovali sme do politiky iných krajín. A mimochodom, Rusi aj Číňania počas unipolárneho obdobia žili v strachu, že sa pokúsime zvrhnúť režimy aj v týchto krajinách. Suverenita je teda koncept, o ktorom si myslíme, že platí pre nás, ale v podstate pre nikoho iného.

Pokiaľ ide o rešpektovanie skutočnosti, že iné krajiny sa obávajú o svoju vlastnú bezpečnosť a že by sme to mali zohľadniť pri formulovaní našej zahraničnej politiky – inými slovami, že by sme sa mali vedieť vžiť do situácie iných krajín – je to niečo, čo je pre amerických politikov takmer nemožné. Je pre nich ťažké uveriť, že napríklad Rusko by nechcelo, aby Ukrajina bola v NATO. To je proste neprijateľné. Spojené štáty sa rozhodli, ako dobrotivý hegemón, že Ukrajina v NATO je úplne v poriadku a Rusi to musia akceptovať. A odmietame akceptovať, že Rusi to vidia úplne inak. A to isté platí aj pre Iráncov. Ako som už povedal, buď to bude po našom, alebo vôbec.

Samozrejme, keď sa dostanete k rokovaniam s krajinou ako Irán a máte takúto mentalitu – a navyše, máme záujem zničiť Irán, chceme ho zničiť. A oni to chápu. Ako teda môžete rokovať s Iráncami, keď vaším cieľom je ich zničenie a oni to plne chápu?

Ktorá krajina porušila suverenitu iných krajín v modernej histórii sveta viackrát ako Spojené štáty?

Žiadna sa ani zďaleka nevyrovná. Konkurenciou je možno Sovietsky zväz, v porovnaní s nami to ale boli amatéri. Nie, na tejto planéte takej krajiny niet. Spojené štáty majú vo svojom jadre liberálnu ideológiu a my sme sa v dôsledku tejto liberálnej ideológie stali štátom križiackych výprav. Veríme, že by sme mali šíriť liberalizmus po celej planéte. Táto mentalita vedie Spojené štáty k zasahovaniu do politiky krajín po celom svete. A keď sa pozriete na Latinskú Ameriku, západnú pologuľu, dlho sme verili, že v každej krajine, ktorá je akýmkoľvek spôsobom ľavicovo orientovaná, musí padnúť režim. Takže sme zasahovali do politiky krajín západnej pologule znova a znova.

Keď sa pozriete po svete, a to je trochu v rozpore s mojím prvým bodom, v skutočnosti sme zvrhli aj liberálne demokracie, alebo povedzme to takto, zvrhli sme demokraticky zvolené vlády. Znova, ak sa vrátime k Iránu v roku 1953, Guatemale v roku 1954, príkladov je veľa. Spojené štáty sa venujú zmene režimov už naozaj dlho. Opäť, nemyslím si, že sa nám v tom akákoľvek krajina vyrovná.

Vypočítal niekto, koľko ľudí USA touto politikou zabili?

Dalo by sa to celkom ľahko spočítať. Ja som to neurobil, ale pravdepodobne by som mal. Ak však zrátate bombardovacie kampane, účinky sankcií, vojny, ktoré sme začali len na Blízkom východe, v Afganistane, Iraku, teraz v Iráne, a dôsledky v Iráne ešte neskončili, bolo by to mnoho, mnoho miliónov ľudí zabitých Spojenými štátmi.

Aká je podľa vás situácia v Hormuzskom prielive?

Iránci kontrolujú Hormuzský prieliv, majú veľmi účinnú blokádu. A teraz Trump, samozrejme, zaviedol ďalšiu blokádu. Pre lode je teda veľmi ťažké preplávať cez Hormuzský prieliv. Ale v podstate ho kontrolujú Iránci a všetko nasvedčuje tomu, že ho plánujú kontrolovať aj naďalej – aj s mýtnicou.

Trumpovi sa táto situácia vôbec nepáči a ako sme videli v pondelok, snaží sa zmeniť status quo v Hormuze. Operácia však zlyhala a sme späť na začiatku. Iránci stále kontrolujú Hormuzský prieliv a nemáme žiadnu možnosť otvoriť ho vojenskou silou.

Minister obrany Pete Hegseth povedal: „Čoskoro odovzdáme kontrolu nad Hormuzom našim spojencom, aby mohli dosiahnuť to, čo potrebujú.“ Na žiadne otázky týkajúce sa tejto témy neodpovedal. Nevieme, o akých spojencoch hovoril, ani čo sa vlastne snažil povedať. Myslím si však, že si možno uvedomuje – opravte ma, ak sa mýlim –, že pokiaľ ide o Hormuz, Spojené štáty nemajú žiadne reálne vojenské možnosti.

Nemáme žiadnu realizovateľnú vojenskú možnosť, pokiaľ ide o Hormuz a bombardovanie Iránu. A nakoniec sme spustili námornú blokádu Iránu a dúfame, že to bude fungovať. Ale ak si prečítate, čo hovorí prezident Trump a čo hovoria jeho podporovatelia, pochopíte, že bude trvať dlho, kým blokáda začne fungovať, ak vôbec niekedy fungovať bude, a čas nie je na našej strane.

To, čo ste videli v pondelok, je uznanie, že blokáda nefunguje, nie tak, ako by chceli, a že musia niečo urobiť, aby tento proces urýchlili. Vidíte to napríklad v mnohých médiách, ako je Wall Street Journal, ktorý je, samozrejme, výrazne proizraelský a hlboko oddaný vojne proti Iránu. Wall Street Journal jasne naznačuje, že sa budeme možno musieť skôr či neskôr vrátiť k vzdušnej vojne, k bombardovaniu. Wall Street Journal hovorí – a, samozrejme, ľudia okolo Trumpa si myslia to isté –, že musíme nájsť ďalší spôsob, ako Iráncov dostať na kolená. Blokáda sama o sebe na to nestačí.

Takže opäť, v pondelok sme sa pokúsili otvoriť Hormuzský prieliv. Nevyšlo to. A možno opäť skúsime bombardovanie, a to sa nám poriadne vymstí, rovnako ako sa nám poriadne vymstil pondelok. Vojenskou silou sa to teda vyriešiť nedá. Budeme musieť s Iráncami uzavrieť dohodu. Samozrejme, nie sme schopní sa k tomu prinútiť, pretože Iránci vyhrali. Dosiahli tu víťazstvo a ak si sadneme a budeme rokovať o dohode, každému s trojciferným IQ bude jasné, že Iránci vyhrali, pretože Trump bude pri rokovaniach o tej dohode nútený urobiť obrovské ústupky.

Niekoľkokrát ste spomenuli udalosti z pondelka, ktoré nedopadli tak, ako si to USA želali. Na čo presne narážate?

Nepodarilo sa nám prebojovať sa cez Hormuzský prieliv a otvoriť ho. To sme sa snažili urobiť.

Ťažko povedať, koľko iránskych lodí a lietadiel a koľko amerických lodí bolo zasiahnutých, pretože na oboch stranách sa manipulujú informácie – nemožno presne zistiť, aká je bilancia stratených prostriedkov. Je však celkom jasné, že žiadna strana nedosiahla výrazné víťazstvo. Hormuz sme teda neotvorili.

Dôležitejšie však je, že Iránci zasiahli prístav v Spojených arabských emirátoch, Fudžajra. Odtiaľ Spojené arabské emiráty dokážu dodávať ropu na svetové trhy. Tento prístav im umožňuje vyhnúť sa preprave ropy cez Hormuzský prieliv, čo, samozrejme, teraz nie je možné. Spojené arabské emiráty preto do prístavu Fudžajra, ktorý leží v Ománskom zálive, vybudovali ropovod, a práve týmto spôsobom ropu vyvážali. Odhadujem, že cez Fudžajru vyvážali asi dva milióny barelov ropy denne. V pondelok Iránci zbombardovali prístav Fudžajra a zároveň dali jasne najavo, že už nedovolia, aby z neho odchádzala ropa. To výrazne zníži množstvo ropy na svetových trhoch. Okrem toho to výrazne poškodí ekonomiku Spojených arabských emirátov, ktoré sú, samozrejme, veľmi závislé od ropy.

Dá sa teda tvrdiť, že Iránci v pondelok vyhrali. A mimochodom, toto všetko svedčí o tom, že ak sa vrátime k používaniu vojenskej sily – čo sme v pondelok urobili, hoci len veľmi mierne, ale ak sa vrátime k používaniu vojenskej sily – Iránci môžu podniknúť odvetné kroky.

Sú dva spôsoby, akými teraz z Perzského zálivu odchádzajú významné množstvá ropy: po prvé, cez Spojené arabské emiráty, cez prístav Fudžajra, ako som to práve opísal, a po druhé, cez Saudskú Arábiu do Červeného mora. Na pobreží Červeného mora sa nachádza saudskoarabský prístav Janbu. Odchádza z neho značné množstvo ropy. Ak opäť eskalujeme napätie bombardovaním Iránu, neprekvapilo by ma, keby Iránci zaútočili aj na Janbu a potom spolupracovali s Hútiami na uzavretí prielivu Báb el-Mandeb na južnom konci Červeného mora. To by zabránilo vývozu saudskoarabskej ropy.