Šokujúco netolerantný a nekorektný svet pána Čopa

Zriedkakedy som sa stretla s tak účelovo prekrútenými výrokmi, ako to predviedol pán Čop v Markeri.

Michal Čop napísal komentár, podľa ktorého by „nebolo na škodu“, keby sa môj politický príbeh skončil. Rozumiem, že Michal Čop chce lepší svet. V tom sme si možno podobní. Aj ja chcem lepší svet. Len si ho predstavujem inak.

Predstavujem si svet, v ktorom žena nie je objektom rozhodovania politikov, cirkvi, komentátorov ani žiadnych iných mužov v akýchkoľvek funkciách. Svet, v ktorom zdravotníctvo riadia lekári a dáta, nie biskupi a ideologické strachy. Svet, v ktorom štát pomáha ženám reálne – flexibilnými úväzkami, jasľami a škôlkami, bývaním, zdravotnou starostlivosťou, bezpečím, dostupnými lekármi, zvýšením životnej úrovne – a nie tým, že im pridá zákazy, prekážky, nátlak a pocit viny.

Čop si zjavne predstavuje iný svet. Má na to právo. Nemá však právo vydávať klamstvá, podsúvanie motívov a polopravdy za fakty. A presne to vo svojom texte urobil.

Je to škoda, lebo Marker má aj množstvo kvalitného obsahu. Avšak tu sa správa ideologicky, nedrží sa faktov. Takto to robieva pravidelne napríklad Denník N z druhého brehu. Rozdiel je len v kulisách. Raz sa to tvári ako progresívna morálna nadradenosť. Inokedy ako konzervatívna morálna nadradenosť. Metóda je rovnaká.

Preto nebudem odpovedať pocitmi. Pôjdem bod po bode. Čopovo tvrdenie. Fakty. A potom ukážka, čo presne zamlčal, prekrútil alebo vymyslel.

Čop píše:

„Vo verejnej pamäti hádam najviac rezonuje jej (niekedy až vulgárne) ťaženie proti sociálnemu zákonu Anny Záborskej, ktorý mal pomôcť tehotným ženám.“

Toto je prvá manipulácia. Čop nazve Záborskej návrh „sociálnym zákonom“ a tým zakryje jeho podstatu.

Áno, návrh obsahoval aj niektoré sociálne opatrenia. Ale zároveň obsahoval zásahy do interrupčnej legislatívy, čakacích lehôt, povinného informovania, zberu intímnych údajov, kontroly gynekológov, výhrady vo svedomí a prístupu žien k legálnemu zdravotnému výkonu.

Ja som vo svojom blogu napísala úplne otvorene:

„V zákone sa nachádza niekoľko bodov, s ktorými súhlasím, no sú tam aj také, ktoré sú vyslovene zlé, treba na ne upozorňovať a hovoriť im pravým menom.“

A ešte presnejšie:

„Ako celok je však tento zákon čistá tragédia a mrzí ma, že zase budeme riešiť obmedzovanie práv žien, na čom niektorí politici stavajú celú svoju kariéru.“

Zdroj: môj blog „Pomoc ženám podľa Záborskej? Katastrofa za katastrofou!“

Teda nie: „som proti pomoci ženám“. Ale: som proti tomu, aby sa pod značkou pomoci ženám schovávali bariéry, nátlak a ideologická kontrola.

Moje pozmeňujúce návrhy to dokazujú ešte lepšie. Sama som navrhovala v pozmeňovacom návrhu k tomuto zákonu napríklad predĺžiť núdzové bývanie, rozpočítať príspevok pri narodení ŽTP dieťaťa na 12 mesiacov, zmeniť výpočet materskej dávky, upraviť kočíkovné tak, aby rodina neprišla o nárok po úmrtí dieťaťa, znížiť registračný poplatok za auto viacdetným rodinám, zaviesť šetrnejšiu medikamentóznu formu interrupcie a zverejniť zoznam zariadení, kde sa legálny výkon naozaj poskytuje.

Zdroj: môj blog „Bránime ženy pred zákonom Anny Záborskej, predložili sme 12 pozmeňovákov“

To nie je boj proti pomoci ženám. To je boj za to, aby pomoc ženám nebola len marketingový obal pre protiinterrupčný zákon, ale aby bola skutočná.

Čop zamlčal, že som predložila 12 pozmeňovacích návrhov s približne 30 konkrétnymi zmenami, ktorých cieľom bolo zákon urobiť ústretovejší k ženám. Zamlčal, že som nenavrhovala pomoc škrtnúť, ale zmeniť tak, aby bola reálna, adresná a bez ideologického nátlaku.

Čopova veta teda nie je fakt. Je to pri najlepšom zámerné zavádzanie. A zavádzanie je jednoduché: kto nesúhlasí so Záborskou, ten je proti ženám. Lenže moje vlastné návrhy dokazujú presný opak.

Čop píše, že som kritizovala kočíkovné pre štvrté dieťa, že mi prekážalo zisťovanie dôvodov potratov, že som nesúhlasila s núdzovým bývaním, rozšíreným informovaným súhlasom, druhým posudkom a že som „hádzala polená pod nohy“ aj pri utajených pôrodoch.

Toto má v čitateľovi vyvolať dojem: aha, ona bola proti všetkému, čo by ženám pomohlo. Lenže keď sa pozrieme na moje reálne stanoviská, obraz je iný.

Pri kočíkovnom som nepísala, že rodiny netreba podporovať. Napísala som:

„V tomto bode by som radšej videla komplexnejšiu úpravu a systémové riešenie, napríklad prostredníctvom odvodového bonusu, ktorý sme koaličným partnerom ponúkali a ucelenú reformu odvodov.“

Zdroj: môj blog „Pomoc ženám podľa Záborskej?“

A zároveň som navrhovala konkrétnu opravu kočíkovného pre rodiny, ktorým dieťa zomrelo po pôrode. V blogu o hlasovaniach som vysvetlila, že cieľom bolo, aby úmrtie dieťaťa po pôrode nebolo dôvodom na nevyplatenie kočíkovného v budúcnosti pre tretie dieťa.

Zdroj: môj blog „Interrupcie v parlamente“

Čiže nie: „Cigániková bola proti pomoci rodinám“. Ale: Cigániková chcela systémovejšie riešenie a zároveň navrhovala opravu konkrétnej nespravodlivosti.

V blogu som napísala:

„S týmto by som súhlasila, ak by to bolo na báze dobrovoľnosti, pretože ak začneme ženy do takýchto vecí nútiť, vyjdú nám štatistiky skreslené tým, čo tieto ženy budú chcieť, aby si ľudia mysleli. Ktorá mladá žena z malého mesta napíše do formulára, že ju priateľ znásilnil?“

Zdroj: môj blog „Pomoc ženám podľa Záborskej?“

Teda znovu: nie som proti dátam. Som proti tomu, aby sa žena v najťažšej životnej situácii musela štátu zverovať s intímnymi údajmi ako podmienkou zdravotného výkonu.

Čop tvrdí, že som nesúhlasila s rozšírením núdzového bývania. To nie je pravda. Ja som naopak navrhovala, aby sa poskytovalo ešte dlhšie, a to konkrétne do polroka po prijatí do škôlky. Poznám totiž ako bývalá matka samoživiteľka realitu matiek samoživiteliek. Ťažko vôbec získať miesto v škôlke, a ak ho aj získate a môžete ísť do práce, nemáte našetrené, lebo veď ste nemohli pracovať. Takže nemáte mať ako na nájom, kauciu a náklady spojené so sťahovaním hneď v mesiac prijatia dieťaťa do škôlky. Predsa len najprv treba zopár výplat, aby matka s drobcom neskončila na ulici, lebo zákon prikazuje takúto matku hneď vyhodiť z dočasného domova.

V mojom blogu k pozmeňovákom jasne píšem:

„Myslíme si, že poskytovať núdzové bývanie by sa malo nie najviac po dobu troch rokov, ako je v návrhu pani Záborskej, ale až do pol roka po prijatí do školy/škôlky, jaslí.“

Zdroj: môj blog „Bránime ženy pred zákonom Anny Záborskej“

Takže Čopovo tvrdenie je prekrútené úplne naruby. Nesúhlasila som s horším riešením. Navrhovala som lepšie. Veľkorysejšie.

Informovaný súhlas ako medicínska vec je samozrejmosť už dnes. Problém bol, že pod zámienkou informovania sa mal vytvárať priestor na ideologický nátlak.

V blogu som napísala:

„Vágne a ničím nepodložené tvrdenia sa tvária ako fakty, pritom len zavádzajú a žene spôsobujú ešte väčšiu traumu.“

Zdroj: môj blog „Pomoc ženám podľa Záborskej?“

Totiž, už dnes zákon vyžaduje pri interrupcii písomný informovaný súhlas a poučenie o účele, povahe, priebehu a následkoch výkonu, fyzických aj psychických rizikách, vývojovom štádiu embrya alebo plodu a alternatívach, ako je utajený pôrod, osvojenie či pomoc organizácií vrátane cirkví. Viď paragraf 6 TU. Tvrdenie, že žena pred interrupciou „nič nevie“, je teda nepravdivé už zo základu.

V Záborskej návrhu z roku 2021 nebolo priamo napísané nové znenie informovaného súhlasu – v zákone sa len odkazovalo, že má ísť o písomný informovaný súhlas po poučení v rozsahu a spôsobom podľa osobitného predpisu – rozumej mimo parlamentu a pozornosti verejnosti. Poučili sa totiž z minulosti, keď toto znenie podávali priamo do zákona a odborná obec im rýchlo dokázala, že ide o tvrdenia, ktoré sú v rozpore s realitou alebo majú za cieľ útočiť na city už tak zranenej ženy. Aby ste mali predstavu, ako si to predstavovali: povinné písomné informácie mali obsahovať tvrdenia, že interrupcia „ukončuje život novovyvíjajúcemu sa človeku“, opis zákroku slovami, že sa embryo alebo plod „roztrhá“ na kúsky, tvrdenie, že umelý potrat zvyšuje riziko zhubných nádorov prsníka, aj strašenie úzkosťami, depresiami, samovraždou, závislosťami, poruchami stravovania či domácim násilím.

Lenže aj keby sme ako tak pripustili to citové vydieranie, fakty nepustia. National Cancer Institute uvádza, že novšie kvalitnejšie štúdie konzistentne nepreukázali súvislosť medzi interrupciou alebo spontánnym potratom a rizikom rakoviny prsníka; American Cancer Society píše, že najlepšie vedecké dôkazy nepodporujú spojenie medzi interrupciou a rakovinou prsníka; a Turnaway Study ukázala, že ženy po interrupcii neboli častejšie depresívne, úzkostné ani suicidálne než ženy, ktorým bola interrupcia odmietnutá.

Čop toto nazýva informáciami. Ja tomu hovorím klamstvo. Alebo nátlak prezlečený za medicínu.

Čop píše, že som bola proti povinnému preplácaniu druhého lekárskeho posudku. Lenže v mojej argumentácii som vravela niečo iné:

„Nárok na druhú lekársku správu pri podozrení na poškodený plod nie je žiadna pomoc, lebo na toto nárok má žena aj dnes. Považujem to za prikrývanie skutočného zámeru zákona.“

Zdroj: môj blog „Posledný výstrel na ženské práva“

Teda nie: „žene nechcem dať druhý názor“. Ale: ak už právo existuje, netvárme sa, že znovuobjavenie existujúceho práva je veľká pomoc ženám, aby sme zakryli skutočný zámer zákona.

Toto je obzvlášť drzá manipulácia. Čop píše, že som Záborskej hádzala polená pod nohy aj pri utajených pôrodoch. Lenže ja som v blogu napísala presný opak:

„Utajený pôrod. Ide o to, aby žena mohla porodiť v utajení a preto dostáva nárok na nemocenské od 21. týždňa tehotenstva. Toto jediné sa dá nazvať pomocou.“

Zdroj: môj blog „Posledný výstrel na ženské práva“

Takže nie, toto som neodmietala ako princíp. Naopak, sama som napísala, že práve toto sa dá nazvať pomocou.

Zamlčal, že pri viacerých bodoch som nebola proti cieľu, ale proti zlej, ideologickej alebo nefunkčnej podobe riešenia. Zamlčal, že pri núdzovom bývaní som navrhovala dlhšiu pomoc. Zamlčal, že pri druhom posudku som upozorňovala, že nárok už existuje. Zamlčal, že pri utajených pôrodoch som výslovne napísala, že toto sa dá nazvať pomocou.

Čop nevysvetľuje moje stanoviská. Čop ich rozoberie na kúsky, vytrhne z nich to, čo sa mu hodí, a poskladá z toho karikatúru. To nie je argument. To je manipulácia.

Čop píše:

„Vrcholom jej cynizmu bol boj proti navýšeniu príspevku pre rodičov, ktorým sa narodí hendikepované dieťa. Bittó-Cigániková vtedy naznačovala, že by bolo lepšie, ak by tieto ženy radšej podstúpili potrat.“

Toto je jedna z najhrubších manipulácií v celom texte.

Moje stanovisko nebolo, že ženy „majú ísť na potrat“. Moje stanovisko bolo, že štát nemá ženu motivovať jednorazovou dávkou k narodeniu ťažko zdravotne postihnutého dieťaťa a potom ju nechať samu.

V blogu som napísala:

„Prečo chceme motivovať ženy, aby porodili ťažko zdravotne postihnuté dieťa? A čo s ním a jeho rodinou bude potom? Štát nedokáže garantovať slušný život ani tým rodinám, ktoré roky vychovávajú deti s postihnutím.“

Zdroj: môj blog „Pomoc ženám podľa Záborskej?“

A v inom texte ešte presnejšie:

„Túto sumu totiž navrhuje predkladateľka vyplácať za pôrod, nie za následnú starostlivosť o dieťa.“

A preto som navrhovala alternatívu:

„Navrhovali sme, aby bol teda tento príspevok vyplácaný počas prvého roku v mesačných dávkach, aby pomoc bola na dlhšie obdobie a iba tým, čo sa o dieťa aj skutočne starajú.“

Zdroj: môj blog „Posledný výstrel na ženské práva“

Toto je zásadný rozdiel. Čop tvrdí: Cigániková nechce pomôcť rodičom hendikepovaných detí. Fakty hovoria: Cigániková chcela, aby peniaze neboli jednorazový symbolický úplatok za pôrod, ale dlhšia pomoc pre toho, kto sa o dieťa reálne stará. Aby nám choré deti nekončili v systéme bez pomoci. Ak si to nevie predstaviť, pozývam ho na Neonatologickú kliniku intenzívnej medicíny na NÚDCHu, kde sa s kolegyňami sestrami staráme aj o takéto detičky denne. No veru, ľahko sa hovorí od stola.

Zamlčal moju alternatívu. A to nie je detail. To je zámer. Ak niekto povie „nesúhlasím s jednorazovou dávkou, dajme to radšej mesačne tomu, kto sa o dieťa stará“, tak to neznamená „chcela, aby ženy išli na potrat“ v žiadnom vesmíre.

Nie, toto nebol cynizmus. Cynizmus je tváriť sa, že jednorazová dávka vyrieši celoživotnú starostlivosť o ťažko choré dieťa.

Čop píše:

„Okrem fanatického ťaženia proti Záborskej vtedajšia poslankyňa SaS kontrovala aj tým, že sa snažila o pretlačenie potratovej tabletky či zníženie hranice potrebnej na rodičovský súhlas s potratom zo šestnástich na pätnásť rokov.“

Áno. Snažila som sa presadiť medikamentóznu formu interrupcie. A nie je na tom nič fanatické.

Vo svojom blogu som napísala:

„Nejde tu o debatu, či interrupcie áno, alebo nie. Bavíme sa len a len o tom, že keď už je to legálny zdravotnícky výkon, tak či ho robiť moderne, alebo tak, ako sa to dialo pred 100 rokmi.“

A ešte:

„Ide o formu interrupcie pod dohľadom lekára, ktorá sa nerobí chirurgicky, ale medikamentózne. A teda sa do tela ženy fyzicky nezasahuje žiadnymi nástrojmi a nemusí ísť do anestézy.“

Zdroj: môj blog „SKUTOČNÝ dôvod odvolávania Dolinkovej je interrupčná tabletka“

Toto nie je ideologický extrém. Toto je medicína.

Svetová zdravotnícka organizácia v odporúčaniach z roku 2022 uvádza, že cieľom jej usmernenia je predložiť kompletný súbor odporúčaní a best practices k interrupcii tak, aby umožnili rozhodovanie založené na dôkazoch pri kvalitnej interrupčnej starostlivosti.

Rovnako som v blogu uviedla praktický argument:

„Interrupcia je legálny zdravotný výkon vykonávaný špecializovaným lekárom v nemocničnom zariadení alebo na klinike.“

Zdroj: môj blog „8 dôvodov, prečo musíme zlegalizovať interrupčnú tabletku“

Čop zamlčal aj to, že som navrhovala zvlášť zákon umožňujúci použiť šetrnejšiu tabletku miesto skalpela aspoň v najťažších prípadoch — znásilnenie alebo spontánne úmrtie plodu — aby ženy nemuseli podstupovať chirurgický zákrok v anestézii.

„Ak by už neprešla možnosť interrupčnej tabletky pre všetky ženy, túto možnosť sme chceli poskytnúť aspoň tým, ktoré boli znásilnené, alebo u nich prišlo k samovoľnému úmrtiu plodu. Teda pre ženy, ktoré sú v najťažšej životnej situácii.“

Zdroj: môj blog „Interrupcie v parlamente“

Ani toto parlament nedovolil pod vplyvom aj takýchto textov, aké produkuje pán Čop.

A čo sa týka dievčat od 15 rokov, ani tu nešlo o „fanatizmus“. Išlo o realistický pohľad na situácie, v ktorých sa môžu ocitnúť mladé dievčatá.

V blogu som vysvetlila:

„Navrhujeme, aby nepotrebovala žena od 15 rokov súhlas rodiča, ale rodič bude informovaný. Dnes sa dievča môže samo rozhodnúť od 16 rokov, pričom sexuálny život, ale napríklad aj trestná zodpovednosť začínajú už v 15tich rokoch jej života. Ak dievča môže byť trestne zodpovedné, tak môže aj samo rozhodnúť, či chce byť v 15tich matkou.“

Zdroj: môj blog „Bránime ženy pred zákonom Anny Záborskej“

Čop zamlčal, že môj argument nebol „viac potratov“, ale bezpečnejší spôsob legálneho výkonu. Zamlčal, že som navrhovala tabletku aj pre ženy po znásilnení alebo pri spontánnom úmrtí plodu. Zamlčal, že pri dievčatách od 15 rokov som nenavrhovala „utajovanie pred rodičmi“, ale model, v ktorom rodič bude informovaný, no dievča nebude nútené stať sa matkou len preto, že politik verí, že 15-ročná má byť trestne zodpovedná, ale nie dostatočne spôsobilá rozhodovať o vlastnom tehotenstve.

Ak je podľa Čopa „fanatizmus“ snaha, aby žena po znásilnení nemusela zbytočne pod nôž a do anestézy, potom problém nie je v mojom fanatizme. Problém je v jeho predstave o pomoci ženám.

Čop píše, že som bojovala proti návrhu, podľa ktorého by nemocnice museli rodičov po spontánnom potrate informovať o možnosti pochovania.

Toto je manipulácia. Právo rodiča požiadať o vydanie potrateného ľudského plodu na pochovanie už v zákone existuje. Rovnako existuje aj povinnosť zdravotníkov rodiča o tejto možnosti informovať.

Skutočný problém návrhu Andrejuvovej a Hudecovej bol inde: nemocnice a ambulancie mali povinne zabezpečovať pochovanie alebo spopolnenie aj vtedy, keď rodič o vydanie nepožiadal. A návrh sa vzťahoval dokonca aj na „plodové vajce bez plodu“ či „tehotenskú sliznicu“, ak boli histologicky preukázané zvyšky po potrate. Čiže nie iba na pietne pochovanie dieťaťa, ako to Čop emotívne podsúva, ale aj na biologický materiál, kde plod vôbec nemusel byť prítomný. Zdroj: zákon o pohrebníctve, návrh Andrejuvovej a Hudecovej

A teraz pointa: toto by pre poskytovateľov znamenalo nové náklady, evidenciu, skladovanie, verejné obstarávania, pohrebné služby, krematóriá a sankcie. Ako človek, ktorý je v kontakte s riaditeľmi nemocníc, presne viem, ako by to dopadlo: mnohé nemocnice by tieto zákroky radšej prestali poskytovať. A podľa mňa to predkladatelia veľmi dobre vedeli. Skutočný cieľ nebol pietny. Skutočný cieľ bol vytvoriť ďalšiu prekážku k legálnej gynekologickej starostlivosti.

A bolo to tesné. Návrh neprešiel len o jeden jediný hlas — za bolo 67 poslancov, potrebných bolo 68. Za hlasovali aj Vladimíra Marcinková a Vladimír Ledecký zo SaS. Boris Kollár nehlasoval za, a tým návrh v praxi zastavil. A áno – to si píšte, že v tom mám prsty ja. Zdroj: hlasovanie NR SR

Čop zamlčal, že právo rodičov na pochovanie už existuje. Zamlčal, že návrh zavádzal povinné pochovávanie aj bez žiadosti rodičov a aj pri materiáli bez plodu. A zamlčal najdôležitejšie: že praktickým dôsledkom by bolo odradenie nemocníc od poskytovania týchto zákrokov.

Rešpekt k rodičom áno. Dôstojná možnosť pochovania áno.

Ale zákon, ktorý cez pietu vyrába byrokraciu a náklady tak, aby nemocnice radšej prestali poskytovať legálnu starostlivosť, nie.

Čop to nazýva bojom proti dôstojnosti. Ja tomu hovorím ďalší pokus obmedziť dostupnosť gynekologickej starostlivosti. A ešte aj zákerným klamlivým spôsobom cez citové vydieranie.

V blogu som napísala:

„Turnaway Study sledovala 956 žien počas 5 rokov a ukázala, že väčšina žien po interrupcii psychicky netrpí – často pociťujú úľavu a svoje rozhodnutie považujú aj po rokoch za správne.“

Zdroj: môj blog „Klamstvá o interrupciách. Naleteli ste aj vy?“