Od obete cez bolesť k pokoju

V doterajšom živote mi pomohlo v raste zopár inšpirujúcich myšlienok. Čakali na mňa v knihách, filmoch, v prednáškach či rozhovoroch.

Hneď pocítite, že toto je myšlienka pre vás a že ste na ňu pripravení, zrelí. Bez týchto dvoch podmienok sa totiž myšlienka ako kvalitná mena nerozmení na drobné vo vašom živote. Chcenie a tlaky z okolia nepomáhajú a môžu byť akokoľvek motivujúce. Sú totiž motivujúce pre nich, nie pre vás. 

Z množstva myšlienok spomeniem v tomto texte nasledovné tri: 

Prvou je, že cítiť sa nešťastne, nepochopene, odmietaná a nedocenená, čiže ako obeť, je len stav mojej mysle. Do chvíle, kým som sa v týchto pocitoch a stavoch sama utvrdzovala a sťažovala, dovtedy som sa tak cítila. Pocit obete som v sebe „kŕmila“. Až som pred mnohými rokmi začula vo filme myšlienku, že tú obeť si sama a slobodne „pestujem“ vo svojej mysli. Uvedomila som si, že hnojivom sú moje sťažnosti a následne reakcie ako smútok, hnev, stres a plač. A, samozrejme, ako následok virózy, zápaly a bolesti. Uvedomením si tejto myšlienky, až do dna DNA, sa začal pocit obete vo mne rozpúšťať. 

Samozrejme, deštruktívna časť mysle spolu s emóciami sa aj dnes, v ťažších situáciách, pokúšajú vo mne reštartovať program Obete. Možno aj nejakú update verziu? Ale ten pocit ľútosti a bezmocnosti, ktorý sa mi zľahka pripomenie ako odtlačok z čias obete (a obetovania sa), ma hneď vylieči. Hru na obeť s poďakovaním odmietnem. 

Myšlienka druhá: 

Začalo to záujmom o psychoneuroimunológiu, ktorá sa dnes už vyučuje na lekárskych fakultách. Knihu od biochemičky Candace Pertovej Molekuly emócií som hltala a zhlboka dýchala v snahe uvoľniť silnú bolesť v drieku a v pravej nohe, na ktorú nezaberali ani najsilnejšie analgetiká. Bolesť silnela najmä v noci. Od špecialistu k špecialistovi, diagnózy v zdravotnej kartotéke sa množili a ja som bola z toho turné už taká unavená...

Intuitívne som sa snažila pochopiť princípy etikoterapie a psychosomatiky. Keď som si k telu a k mysli pustila myšlienku, že dlhodobá až chronická choroba a bolesť s ňou spojená je v podstate informácia o tom, kde si opakovane nerobím dobre až ubližujem, bolesť začala pomaly odchádzať. Akoby sa rozpúšťala.

Prečo som to neurobila skôr? Lebo som to všetko z nejakého dôvodu prehliadala? Lebo som považovala niečo iné (niekoho iného) za dôležitejšie/ho, ako som ja? Trochu to koketuje aj s myšlienkou obete povyše. 

Naposledy som si túto myšlienku pripomenula cez príbeh Lenky, 50-ročnej riaditeľky materskej škôlky z Ostravska. Onkologické ochorenie, rozsiahle, laicky turbo rakovina. Spojila sa so mnou cez našu spoločnú známu, či by som jej pomohla pochopiť, prečo sa jej TO stalo. Lenka podstupovala navrhnutú liečbu, lenže cítila, že to nestačí. Oslovila ju myšlienka, že jej rakovina je informácia, ktorá jej potrebuje niečo dôležité povedať. Spočiatku to nevedela uchopiť.