Od obete cez bolesť k pokoju
O hlavných myšlienkach, ktoré ju v živote inšpirovali a pomohli jej, píše Henrieta Hrinková.
O hlavných myšlienkach, ktoré ju v živote inšpirovali a pomohli jej, píše Henrieta Hrinková.

V doterajšom živote mi pomohlo v raste zopár inšpirujúcich myšlienok. Čakali na mňa v knihách, filmoch, v prednáškach či rozhovoroch.
Hneď pocítite, že toto je myšlienka pre vás a že ste na ňu pripravení, zrelí. Bez týchto dvoch podmienok sa totiž myšlienka ako kvalitná mena nerozmení na drobné vo vašom živote. Chcenie a tlaky z okolia nepomáhajú a môžu byť akokoľvek motivujúce. Sú totiž motivujúce pre nich, nie pre vás.
Z množstva myšlienok spomeniem v tomto texte nasledovné tri:
Prvou je, že cítiť sa nešťastne, nepochopene, odmietaná a nedocenená, čiže ako obeť, je len stav mojej mysle. Do chvíle, kým som sa v týchto pocitoch a stavoch sama utvrdzovala a sťažovala, dovtedy som sa tak cítila. Pocit obete som v sebe „kŕmila“. Až som pred mnohými rokmi začula vo filme myšlienku, že tú obeť si sama a slobodne „pestujem“ vo svojej mysli. Uvedomila som si, že hnojivom sú moje sťažnosti a následne reakcie ako smútok, hnev, stres a plač. A, samozrejme, ako následok virózy, zápaly a bolesti. Uvedomením si tejto myšlienky, až do dna DNA, sa začal pocit obete vo mne rozpúšťať.
Samozrejme, deštruktívna časť mysle spolu s emóciami sa aj dnes, v ťažších situáciách, pokúšajú vo mne reštartovať program Obete. Možno aj nejakú update verziu? Ale ten pocit ľútosti a bezmocnosti, ktorý sa mi zľahka pripomenie ako odtlačok z čias obete (a obetovania sa), ma hneď vylieči. Hru na obeť s poďakovaním odmietnem.
Myšlienka druhá:
Začalo to záujmom o psychoneuroimunológiu, ktorá sa dnes už vyučuje na lekárskych fakultách. Knihu od biochemičky Candace Pertovej Molekuly emócií som hltala a zhlboka dýchala v snahe uvoľniť silnú bolesť v drieku a v pravej nohe, na ktorú nezaberali ani najsilnejšie analgetiká. Bolesť silnela najmä v noci. Od špecialistu k špecialistovi, diagnózy v zdravotnej kartotéke sa množili a ja som bola z toho turné už taká unavená...
Intuitívne som sa snažila pochopiť princípy etikoterapie a psychosomatiky. Keď som si k telu a k mysli pustila myšlienku, že dlhodobá až chronická choroba a bolesť s ňou spojená je v podstate informácia o tom, kde si opakovane nerobím dobre až ubližujem, bolesť začala pomaly odchádzať. Akoby sa rozpúšťala.
Prečo som to neurobila skôr? Lebo som to všetko z nejakého dôvodu prehliadala? Lebo som považovala niečo iné (niekoho iného) za dôležitejšie/ho, ako som ja? Trochu to koketuje aj s myšlienkou obete povyše.
Naposledy som si túto myšlienku pripomenula cez príbeh Lenky, 50-ročnej riaditeľky materskej škôlky z Ostravska. Onkologické ochorenie, rozsiahle, laicky turbo rakovina. Spojila sa so mnou cez našu spoločnú známu, či by som jej pomohla pochopiť, prečo sa jej TO stalo. Lenka podstupovala navrhnutú liečbu, lenže cítila, že to nestačí. Oslovila ju myšlienka, že jej rakovina je informácia, ktorá jej potrebuje niečo dôležité povedať. Spočiatku to nevedela uchopiť.
Zuzi
Pred 5 dňami
Ďakujem! Treba na to veľa sily , ale stojí to za to a pri tom je to v nás - máme ten kód - len ho treba objaviť - objavme ho ! Držme si palce . Všetko najlepšie každému .
Jana
Pred 5 dňami
V každom človeku sídli Boh - každý človek je chrámom Ducha Svätého - Ducha pokoja, lásky, múdrosti... Sme zlomení, a preto Boha zo svojho vnútra vyháňame, chceme žiť po svojom, zo svojich síl, kráčať po svojich cestách, odmietame Božie cesty, ktoré Boh pre každého človeka pripravil. Výsledkom toho odmietania je bolesť, nepokoj, vojny, bludy, hlúposť, hnev.... Jednou z tých ciest, ktoré Boh vloží do nášho života môže byť aj utrpenie, bolesť, choroba - dôležité je toto utrpenie a bolesť spojiť s Kristovým utrpením a bolesťou, tak naše utrpenie a bolesť dostanú zmysel a stanú sa pre nás požehnaním, tak dovolíme Bohu, aby vzal toto naše utrpenie na Seba.
MartinX
Pred 5 dňami
Súhlas s napísaným. Naša psychika je oveľa silnejšia ako jej pripisujeme navonok. A v podvedomí neustále komunikujeme s niečím čo nás presahuje. Nazvať to Bohom mi pripadá až príliš jednoduché. Tragédia progresívcov je v tom, že svoju úlohu obete stále posiľňujú a silu hľadajú v skupinovej sile rovnako postihnutých na demonštráciách. Oni nám ten svoj “fašizmus” likvidujúci nielen inak orientovaných ale aj všetkých slobodne mysliacich, raz naozaj privolajú. A príde možno aj z východu, ako si to predstavujú. Už nie je ďaleko, je tesne za našou východnou hranicou.