Peer Gynt. Duša pretavená srdcom

Vytvorili dielo, ktoré je veľkou výzvou pre divadelníkov. Mnohoobrazné, vždy nanovo, z rôznych strán uchopiteľné a počnúc premiérou obľúbené. Možno preto, že každý v ňom šípi kúsok seba, vlastných nezdarov, tvrdohlavosti až zadubenosti, výčitiek, neistoty, a najmä túžby po úspechu, uznaní. V tandeme sa nórskemu dramatikovi s nórskym skladateľom podarilo svoju domovinu pevne ukotviť na kultúrnej mape sveta. Možno sme veršovanú drámu Peer Gynt ani v knižke nečítali, ani na scéne nevideli, no s ním spojené melódie sme si navždy zamilovali. Scénická hudba totiž bohatý dej natoľko dotvorila až sa cezeň prevalila a začala znieť svoj samostatný príbeh v koncertných sieňach.  

Aby sme boli sami sebou vraj sa najprv potrebujeme nájsť. Hľadať sa možno hoc na druhej strane zemegule, lenže aby sme sami seba vzápätí nestratili, treba sa pozorne navnímať. Potom stačí ponor do vlastného vnútra, poraziť strach a zostať si verný.

Výsledok je zaručený, veď dajako to dopadne, no a s jednou z verzií sa pohral Henrik Ibsen. Jeho dedinský beťár, potmehúd a neraz chrapúň, sa vyberie do sveta hľadať šťastie, hoci sedí vedľa neho. Milé dievča Solvejg nemá v porovnaní s očakávaniami dvadsať ročného mládenca šancu. Zostane čakať, zostarne a beťár, ktorý na ňu zabudol, v ďalekých krajoch tiež.

Po návrate ju zazrie, keď sa vystrojená poberá do kostola. Ona ho privíta, objíme a s láskou utíši v náručí. Šípite správne, téma návratu je v diele tak silne prítomná až si žiadala nielen ženský obraz, ale na divadelnej scéne aj nosnú melódiu, ktorá sa príbehom vinie ako Ariadnina niť. Za literárnou postavou Solvejg, sa teda skrýva viac ako nešťastne zamilovaná žena, ktorá život zasvätila čakaniu na naničhodníka, pokým on sa vo svete nevyšantí a nevráti sa ako starec, unavený zážitkami a nenaplnenými snami. Solvejg je stelesnením bezpodmienečného domova, ktorý si každý nesieme hlboko vo svojom vnútri, pričom ani tak nejde o poistku v podobe fyzického návratu, ako o skutočnosť, že odniekiaľ sme vzišli a niekam patríme.

To nám zvykne docvaknúť naplno, keď pozeráme na svoje deti a skrze ne v ústrety životu alebo keď sa ocitáme bližšie k smrti. Zatiaľ vás nestriaslo, nebol dôvod, ale teraz to príde.

Do Peera niekto podobiedza. Bývalého mládenca a už starca nepríjemnými otázkami spochybňuje temná postava Gombikára a za premrhaný život bez dosiahnutia úspechu sľubuje odplatu. „Odlievam gombíky z odpadov kovu, staré tam dávam, pretavím znovu...“ Skúste si to rytmicky opakovať ako rečňovanku, cítite to? Desivejšie než Erbenov vodník so svojím „šiju, šiju si botičky, do sucha i do vodičky“, či Martinko Klingáč s vyhrážkou: „Ak uhádneš moje meno, nechcem ťa, ale ak ho neuhádneš...“

Peer je postavený pred zrkadlo a pohľad na vlastný obraz zabolí. Chodil po svete, ale nedokázal sa posunúť, zostal nezrelou osobnosťou bez identity, pretože žil dobrodružstvami. „Hriešnikom nebol si vo veľkom štýle, veru – a lepším byť, k tomu zas nemal si vieru... Neosvedčil si sa, bol si brak, skrátka bol si polovičák,“ zanalyzuje ho Gombikár predtým ako vytiahne papier s inštrukciami, bez hlavičky, bez podpisu. Ak Peer nedokáže odôvodniť, kedy bol sám sebou, jeho duša má byť roztavená a poslúži na výrobu nových gombíkov, aby po premrhanom živote bolo stvorené niečo hodnotné. Áno, to je Ibsen, rok 1867.

Záver je zdanlivo romantický. Peer pochopí, kde je jeho skutočné kráľovstvo, ktoré tak dlho hľadal, ale zároveň - vrátil sa len preto, lebo nemal kde zostať. Gombikár sa teda nelúči, iba sľubuje ďalšie stretnutie. Je v tom akýsi otáznik, a či ho pojmeme ako kostolný zvon alebo pastiersky zvonec, žmurkajúcu petrolejku osvetľujúcu chyžu, a či rovno slučku rozhojdanú niekde na pôjde, je na nás.

Takže dobrodružná odysea, drsná satira, a či hustá dráma v etno obrazoch? Ako drobná nápoveď snáď poslúži skutočnosť, že Ibsen mal v čase písania svojej dramatickej básne iné umelecké skúsenosti ako vťahovanie dedinských šuhajov do cestovateľských zážitkov. Konflikty nevrství do jednoliatej podoby v duchu poctivého literárneho romantizmu, pričom každá z jeho postáv stelesňuje kontrast vo vzťahu k okoliu, dobe a zároveň aj k sebe samej. Horúci zemiak tak zaručene končí v rukách diváka, ktorý je odkázaný na vlastný pohľad budovaný rovno počas divadelného predstavenia.

Spolupráca s Edwardom Griegom vyplynula z okolností, veď čo by to bolo za divadelnú hru bez pôsobivého hudobného sprievodu? Dramatici tej doby vášnivo vyhľadávali hudobných skladateľov a zrodilo sa mnoho skvostov, ktoré sa v koncertných sieňach ujali ako samostatné diela. Grieg sa v hľadáčiku neocitol náhodou. V tvorbe vychádzal z národa. Už počas štúdia v Lipsku sa snažil vymedziť, prehovoriť vlastným skladateľským hlasom a do povedomia sa dostával ladným využívaním prvkov nórskej ľudovej hudby. Časť tvorby venoval klavírnym miniatúram, v ktorých zachytával vlastné prežívanie ako v denníku a výsledkom sú Lyrické zošity.

Ďalšiu časť tvorby prepojil s ľudovou spevavosťou, tanečnosťou a na základe prvkov charakteristických pre ľudové tance, rytmy, intonácie komponoval hudobné scénky zo života ľudu. Ibsen urobil skvelú voľbu, čo sa aj potvrdilo. Na meno pre hrdinu aj prvotný motív o klamárovi natrafil v nórskych rozprávkach, ktoré po odľahlých severských dedinách zozbierala dvojica folkloristov Per Christen Asbjørnsen a Jørgen Engebretsen Moe. U Ibsena nachádzame zaktualizovanú podobu Peera Gynta. Je to darebný blúznivec so silnou túžbou zanechať biedny rodný kraj, v detstve mu totiž prorokovali veľkú budúcnosť. Roky pribúdajú, nič sa nemení, osudom sľúbené kráľovstvo treba ísť hľadať. Peerova túžba byť kráľom je natoľko silná až z nej nevyťaží nič okrem dobrodružstiev a zmarených príležitostí v ďalekých krajoch. Vytušíme to hneď v druhom obraze, keď nadšene vypočítava všetky budúce úspechy. Alterovaný bujarými predstavami odrazu vyskočí, rozbehne sa, narazí do skaly, pleskne na zem a zostane ležať.

Podobné scénky Grieg dohladka skompaktní hudbou. Až na jednu symfóniu sa nevenoval veľkým hudobným žánrom, ale akoby sa nevtesnal do nevinného hudobného podmazu, keď melódie len v konkrétnych momentoch presiaknu do popredia. Griegova hudba obrazy dotvára, napĺňa ich významom až vzniká dojem, že máme dočinenia s novým žánrom svojej doby. Niet divu, že po premiére sa o skladateľovi nórska tlač vyjadrila ako o spoluautorovi Peera Gynta. Ibsen sa neurazil, skôr naopak. S polovicou honoráru, ktorú spomenieme o pár riadkov nižšie, sa rozlúčil vďačne. Jeho Peer Gynt sa po premiére v roku 1876 opäť vyberie do sveta, tentoraz na divadelné scény. Príbeh zafungoval aj vďaka hudobnému skladateľovi, a napriek presvedčeniu svojho autora dramatika, ktorý Peera pokladal za typáž zrozumiteľnú len v nórskom prostredí.

S odstupom času ľubovoľná banálna veta v životopisoch umelcov nadobúda osobitý význam. „Drahý pán Edward Grieg! Obraciam sa na Vás ohľadne jedného plánu. Pre scénu chcem pripraviť svoju dramatickú báseň Peer Gynt, ktorej tretie vydanie sa už pripravuje. Ak odsúhlasíte, že napíšete  hudbu, okamžite to oznámim riaditeľovi divadla v meste Christiania a predložím scenár divadelnej hry na schválenie inscenácie. Honorár si rozdelíme na polovicu. Prosím Vás o diskrétnosť a skorú odpoveď. S úctou Henrik Ibsen.“

Tento list si tridsaťročný hudobný skladateľ prečíta v januári 1874. Jeho hudba prichádza do módy, on komponuje, koncertuje a trpí spomienkami na mŕtvu dcérku. Oslovenie známym dramatikom, možno až dojemná starostlivosť vo finančných otázkach, keďže aj jeden aj druhý žije skromne, znamená začiatok spoločnej cesty. Honorár presvedčil, skladateľ narazil.

Stalo sa vám, že ste sa pustili do niečoho, no vzápätí ste to prudko oľutovali? Griegovi tiež. V literárnej predlohe nenachádzal nič, čoho by sa mohol zachytiť, od čoho sa odpichnúť. Ibsenovu divadelnú hru nazval „najnemuzikálnejším sujetom zo všetkých sujetov“, tápal nad „príšernou úlohou“, a nebol sám. Podobného názoru bol už dávnejšie Andersen spolu s ďalšími rozprávkarmi, ktorí v príbehu nenachádzali nič pútavé, a keď sa Ibsen po siedmich rokoch rozhodol Peera Gynta vypraviť z knižky do divadla, pokladali to za číry nezmysel.

Komponovanie scénickej hudby zabralo vyše roka a sprevádzalo ho štúdium. Grieg žil obkolesený zbierkami rozprávok od folkloristov aj tápal. Ako prvú skomponoval Solvejginu pieseň, potom skladby V sieni kráľa hôr a Anitrin tanec, vďaka ktorým ho budú poznať ľudia po celom svete. Aj vďaka Ránu, ďalšej orchestrálnej miniatúre, ktorá vyšla za rámec scénickej hudby a je obľúbená všade na svete. Keď na koncerte zaznie flauta z Rána, publikum až zdvihne zrak hore, či v koncertnej sieni netrilkujú naozajstné škovránky. Apropo publikum! Grieg mal pred ním celoživotný rešpekt. Pred východom na scénu vyberal z fraku malú hlinenú žabku. Kládol si ju na dlaň, s úsmevom ju prstom nežne párkrát pohladil a vložil naspäť do pravého vrecka. Bez tohto rituálu neúčinkoval ani ako dirigent, ani ako sólista, ani ako korepetítor. Dobre vedel, čo za bytosť sedí v koncertnej sieni - kolektívna, strašná, nemilosrdná, s prižmúrenými očami a pripravená tlieskať, šumieť alebo mrazivo mlčať, a dobre vedel aj to, že ak nepresvedčí hneď, druhá šanca nebude.

Mal dvadsať rokov, keď skomponoval svoju jedinú symfóniu a po premiére na partitúru napísal: viac nehrať. Keď si Liszt vypočuje jeho prvú husľovú sonátu, v liste ho morálne podporí so slovami, aby sa pri komponovaní nikdy nenechal zastrašiť. Debussy vypovie, že Griegova hudba je prehustená národnými motívmi a miestami až „nadužíva“ príslušnosť k svojmu národu, no a Čajkovskij, ktorý kritizoval uznávaného Brahmsa za „mrazivú bezemocionálnosť“, je z tvorby nórskeho skladateľa so švédskymi koreňmi nadšený. Zoznámia sa v roku 1888 v Lipsku, sadnú si po osobnej aj umeleckej stránke. Práve v slovách Piotra Iľjiča nájdeme snáď najlepšiu definíciu Griegoveho hudobného kumštu. „V jeho hudbe, preniknutej očarujúcou melanchóliou, ktorá odzrkadľuje krásy nórskej prírody, raz majestátne širokej a grandióznej, inokedy fádnej, skromnej až úbohej, no pre dušu severana vždy nevysloviteľne očarujúcej, je nám niečo blízke a drahé, čo v našich srdciach okamžite nachádza vrúcnu citovú odozvu. Koľko tepla a vášne v jeho spevavých frázach, koľko originality a pôvabnej svojskosti sa skrýva v premyslených, korenistých moduláciách a v rytme, ako aj všetkom ostatnom, vždy zaujímavom, novom, originálnom! Ak ku všetkým týmto vzácnym prvkom pridáme ešte aj zmysluplnú jednoduchosť, ktorej je cudzia akákoľvek okázalosť, potom sa nemožno čudovať, že Griega má každý rád a že je všade obľúbený!“ 

Ibsenovu hru, tobôž jej hlavného hrdinu si Grieg príliš neobľúbil. Rozplýval sa mu v deji, udalostiach, napokon Peerovi ako postave nevenoval ani jednu skladbu.  Akoby mu uprel tvár, obišiel charakteristickú melódiu, ktorou by sme mohli nahliadnuť do jeho vnútra. Akoby podčiarkol, že dráma napriek svojmu názvu nie je o Peerovi, ale o jeho svete, ktorý nejestvuje, a túžbe, ktorá sa nenaplní. Napokon, ani nás nezaujíma on, ale skôr jeho príhody. Sledujeme, že nenachádza ani slávu ani seba, aj že sa stráca v spleti dobrodružstiev. Do poetiky toto všetko zapadá. Charakter postavy akoby zomlela scénická hudba, a autora divadelnej hry – zas hudobný skladateľ. Po desiatich rokoch od premiéry Grieg zrediguje scénické skladby, z dvadsiatich troch vyberie osem pre dve suity a Peera Gynta samého vypraví do koncertných siení. Hudobne neuchopená literárna postava tak napĺňa svoj zmysel. Vizitkou nórskeho skladateľa zostane navždy.