7 dní v kocke: Ukrajina ďakuje, ale chce viac. 90 miliárd jej stačiť nebude

Dnes o Ukrajine, ktorej nestačí 90 miliárd eur z Únie; o kauze Šimečkovcov, ktorá vyrástla (ale nie do krásy); o tom, ako si Brusel vynucuje poslušnosť Slovenska a o úsmevnom konci Hamranovej volebnej akcie Rozuzlenie.

Ukrajina sa poďakovala za 90 miliárd eur od dobrotivej Únie – a hneď oznámila, že to nebude stačiť. Potrebuje doplatiť ďalších 20 miliárd – a len pre budúci rok. Potom budeme opäť na začiatku. Pri debate o ďalších desiatkách miliárd eur. Buď vojnových, alebo povojnových…

V praxi to znamená, že popri národných konsolidáciách nás čakajú aj európske. Budeme tu mať súbeh národných aj „federálnych“ daňových balíkov. Zrejme pôjde o dane z finančných transakcií v réžii EÚ. A k tomu o spotrebné (zelené) dane. Výsledok: budúce príjmy a dôchodky Európanov budú skromné.

Čitateľov Markera to určite neprekvapuje. Keď Únia s potom na čele vrhla na Ukrajinu 90 miliárd, varovali sme, že to postačí tak na rok. Nie na dva, ako sa pôvodne očakávalo. Vojna je drahá. A Únia do nej tlačí peniaze, ktoré nemá. Všetko ide na dlh, ktorý sa bude splácať z budúcich „federálnych“ daní.

Nie, nenechajte sa pomýliť, federalizácia Únie tak skoro nehrozí. Nebudú tu nijaké federálne služby. Len federálne vojnové dane. Bude to svetový unikát.

Kŕmenie konfliktu o Ukrajinu teda bude rýchlym tempom pokračovať. A Ukrajina bude mať pri vymáhaní nových miliárd eur silnú vyjednávaciu pozíciu. „Nijaké peniaze – nijaká vojna.“

To európskych lídrov vystraší. Nijaká vojna… To znie v Bruseli desivo.

Žiaľ, v tej vete nie je ani zrnko irónie. Pre Londýn a Brusel sú mierové dohody s Ruskom stále neprijateľné. Lebo by znamenali akceptovanie ruského víťazstva. A akceptovanie prehry Ukrajiny a Európy.

Že pokračovanie vojny smeruje k tomu istému výsledku – to im budete vysvetľovať márne. „Ukraine must win,“ tvrdili. A nebudú si predsa protirečiť.

Homo sapiens je jediný tvor, ktorý sa dokáže vynikajúco pohybovať v dvoch svetoch – reálnom a vymyslenom (ideálnom). Problém nastáva spravidla vtedy, keď v tom druhom trochu blúdi. Bez kontaktu s realitou. A keď sa to deje v čase vojny.

Samozrejme, lídri EÚ si uvedomujú, že tempo vojnového zadlžovania Európy nie je udržateľné. Bolo to tak už pri 90-miliardovej pôžičke Ukrajine. Pri tej pôžičke, ku ktorej sa odmietli pripojiť Američania a tlačili na mierový proces (prezieravo). Už vtedy ekonomicky príčetní jedinci v Európe varovali, že dlhové bremeno bude neúnosné.

Riešilo sa to tak, že je to pôžička, ktorú Ukrajina splatí. A použijú sa na to ruské peniaze – ruské aktíva zmrazené v Bruseli. Ide o sumu v objeme viac ako 200 miliárd eur. Vraj sú to peniaze, na ktoré má Ukrajina nárok v rámci vojnových reparácií.

Riešilo sa to, lenže nevyriešilo sa to… Ako vtedy upozornil belgický premiér De Wever, bola by to krádež. Nasledovali by po nej žaloby, ktoré by finanční alchymisti z Bruselu nemohli vyhrať. Belgicko a ďalšie štáty EÚ konfiškáciu ruských aktív blokovali. A napokon aj zablokovali.

No nezablokovali pôžičku. Tá sa pripravila a napokon aj posunula na vyplatenie Ukrajine.

Keďže krytie pôžičky sa nedotiahlo, nechalo sa to celé otvorené. Pri pôžičke Ukrajine sa ráta s možnosťou, že by mohli byť na jej splatenie použité ruské aktíva. Hypoteticky. Majú sa hľadať cesty, či a ako by sa to dalo realizovať.

Trápenie Únie pri 90-miliardovej pôžičke dokazuje, že Brusel sa ženie do zadlžovania, na ktoré nemá. A ktoré aj tak Ukrajine nebude stačiť na udržanie vojnového tempa.

Ruské aktíva by pritom neboli nijakým riešením. Boli by len zväčšením problému. Z nízko úročených pôžičiek pre potreby Ukrajiny by sa stali vysoko úročené splátky za ruské aktíva.

Právo totiž pozná len dočasné zmrazovanie aktív iného štátu. Z bezpečnostných dôvodov počas trvania hrozby. Trvalá jednostranná konfiškácia je nelegálna.

Napokon, priznávajú to aj vojvodcovia z Bruselu, ktorí by sa nerozpakovali ruské aktíva zhabať. A nakúpiť za ne zbrane proti Rusku. Vymysleli to tak, že by to Rusko akceptovalo ako vojnové reparácie Ukrajine. Pričom tá z reparácií predbežne splatí pôžičku Únii. Rusko „dohodu“ bude musieť akceptovať ako porazená krajina, tvrdia vojvodcovia z Bruselu…

Je to pozoruhodná logika. V nakreslenom, ideálnom svete nemá jediné slabé miesto. V tom reálnom je však nepoužiteľná.

Čo to všetko vlastne znamená? Asi toľko, že Európanov čakajú desaťročia konsolidačných balíkov a nových daní EÚ.

A nie, nebude za tým silný sociálny štát.

V skrini Šimečkovcov to vybuchlo. Zo Šimečkovej združenia Projekt Fórum sa vyplavilo viac špiny, ako sa očakávalo.

Pôvodne to vyzeralo ako menšia kauza, ktorú chceli médiá „vypnúť“. Ignorovať. Nakoniec je z toho prehliadka manipulácií a podvodov v objeme desiatok tisíc eur. Protiprávne čerpanie peňazí z EÚ, duplicitné preplácanie projektov z národných ministerstiev, prevody tisícov eur združenia na súkromný účet, falšovanie bankových výpisov, chaos v účtovníctve…

To všetko ukazujú kópie účtov, ktoré zverejnila na webe Marta Šimečková. Urobila to v čase, keď musela finančné dokumenty odovzdať vyšetrovateľovi. Zverejnením všetkých výpisov sa zrejme chcela vyhnúť tomu, aby sa kauza ťahala a dávkovala až do volieb. A aby potápala Michala Šimečku.

Ďalším motívom Šimečkovej mohla byť snaha presmerovať zodpovednosť na spoločníčku Andreu Pukovú. Tá sa starala o účtovníctvo.

Sú to však chabé pokusy. Smrdí z nich alibizmus. Podobný alibizmus, aký sme sledovali pri Kiskovej kauze… Aj pri Kiskovi sa pôvodne hovorilo o drobných chybách účtovníčky. Potom o zodpovednosti riaditeľa firmy. Nakoniec sa však Kiska zodpovednosti nemohol vyhnúť, keďže bol štatutárom firmy.

To isté platí o Šimečkovej.

Navyše, Šimečková zjavne nechápe, alebo nechce chápať, podstatu veci. Hovorí, že nikomu nevznikli škody. Argumentuje tým, že všetky príjmy (aj duplicitné dotácie) sa použili na činnosť združenia. Problém je vraj len s tým, že sa nedôsledne účtovali náklady. Teda faktúry.

Škody pre daňových poplatníkov, samozrejme, vznikli. A zrejme vysoko presahujú stotisíc eur. Ak by štátne úrady neplatili Šimečkovej projekty duplicitne, ušetrili by polovicu výdavkov. Alebo by ich mohli rozdeliť iným uchádzačom. Aj tým, ktorí sa nevolajú Marta Šimečková.

Iste, obhajcovia Šimečkovej majú pravdu v tom, že podozrenia z rozkrádania štátnych zdrojov za Ficových vlád boli násobne väčšie. Nie v desiatkach tisíc eur, ale v desiatkach miliónov. Sedí aj to, že o kauzách Šimečkovej by nemal hovoriť práve Tibor Gašpar, ktorý je stíhaný za zneužívanie policajnej moci. Konkrétne za to, že vedenie polície do roku 2018 slúžilo oligarchom Bödörovcom.

To však Šimečkovú nijako neospravedlňuje. V jej prípade by sme mali mať kritériá vyššie. Šimečkovci sa roky hrajú na príklady slušnosti a morálky. Za vzor pre Slovensko považujú západnú mentalitu. Nakoniec sledujeme, že v združení Marty Šimečkovej majú vypestované orientálne spôsoby. Pravidlá, poriadok, poctivosť pri čerpaní štátnych dotácií, zodpovednosť – to sú nároky na iných. Nie na nich.

Oni (presnejšie ony) si vystačili so starým dobrým klientelizmom.

A keď sú na stole podozrenia z dotačných podvodov, tvrdia, že nikomu nespôsobili škodu. Išlo vraj len o chyby vo fakturovaní.