John Mearsheimer: V Rusku rastie motivácia použiť jadrové zbrane

Aký význam má cesta iránskeho ministra zahraničných vecí Arakčího do Moskvy, kde ho osobne a pomerne ostentatívne privítal prezident Putin?

Má to dôsledky nielen pre vojnu v Iráne, ale aj pre americko-ruské vzťahy a pre vývoj situácie na Ukrajine. Ak pozorne počúvate, čo v týchto dňoch hovoria Rusi, a najmä prejav, ktorý Lavrov predniesol 24. apríla, zistíte, že Rusi to s Američanmi v podstate vzdali. Chápu, že sú vo vojne so Západom. Napriek všetkým sľubom prezidenta Trumpa, že vyrieši vojnu na Ukrajine a zlepší vzťahy medzi Spojenými štátmi a Ruskom, sa nič nezmenilo. To sa nestalo. Stále máme namierené zbrane na Rusov. A to zblížilo Rusov a Iráncov.

Skutočnosť, že Arakčí išiel do Petrohradu porozprávať sa s Putinom a mali dlhú diskusiu, je dôkazom toho úzkeho vzťahu, ktorý sa medzi oboma stranami vyvinul. Existujú rôzne dôkazy, že Rusi pomáhajú Iráncom pri používaní dronov a balistických rakiet proti silám USA, Izraela a štátov Perzského zálivu. Je celkom jasné, že Rusi poskytujú satelitné údaje a dodávajú aj počítačové čipy pre drony a rakety, ktoré s týmito satelitnými údajmi pracujú, aby boli iránske drony a rakety smrtiaco presné. V Perzskom zálive teda čelíme veľmi impozantnej bojovej sile, a to najmä preto, že Rusi podporujú Iráncov. A opäť, Iránci a Rusi sa zblížili. V súčasnosti sa ich postoje takmer nelíšia.

Je to len naoko, alebo je Putinova účasť zásadná?

Je zásadná. Ide o významnú diplomaciu. Týka sa otázok, ktoré majú obrovský význam. Taktiež je zaujímavé, ako optimisticky a veselo pôsobia Rusi a Iránci. Chápu, že Američania sú v defenzíve, že máme veľké problémy na Blízkom východe a na Ukrajine, a že sú v mnohých ohľadoch na koni. Nevidno teda žiadne známky hlbokého znepokojenia ani pesimizmu zo strany ani jedného z týchto dvoch vodcov.

Iránci Američanom zrejme v rámci najnovšej komunikácie, či už priamej alebo prostredníctvom Pakistancov, opätovne potvrdili svoje neochvejné a konzistentné stanovisko, že sa dobrovoľne nevzdajú práva na obohacovanie uránu na civilné účely. Berú to USA vážne? Uznávajú, že aj iné krajiny majú červené čiary, rovnako ako my?

Spojené štáty majú problém akceptovať myšlienku, že aj iné krajiny majú svoje červené čiary. Buď to bude po našom, alebo vôbec. To určite platilo v otázke obohacovania uránu. V tejto otázke sme boli nútení v rámci Spoločného komplexného akčného plánu (JCPOA) do istej miery ustúpiť. Izraelčanom sa to nepáčilo a presvedčili Trumpa, že JCPOA je preto zlá dohoda, a on z nej, samozrejme, v roku 2018 vystúpil.

Najzaujímavejšie na tom je, že Američania chcú začať rokovaniami o otázke obohacovania uránu. V najnovšom návrhu, ktorý prišiel z Iránu, však Iránci posunuli obohacovanie uránu na tretie miesto v zozname otázok, ktoré treba riešiť. Hovoria, že v prvom rade musíme dosiahnuť zmysluplný mier. Musíme ukončiť tento konflikt a musí existovať nejaká záruka, že Spojené štáty a Izrael už na Irán znovu nezaútočia.

To je prvá požiadavka. Druhou požiadavkou je, že potom budú rokovať o Hormuzskom prielive. Samozrejme, je úplne jasné, že si udržia kontrolu nad Hormuzským prielivom, pokiaľ to bude možné. Takže v tejto veci nám neurobia žiadne ústupky. A potom, po tretie, budú ochotní hovoriť o jadrovej otázke. Inými slovami, v podstate musíte ukončiť konflikt, potom vyriešiť otázku Hormuzského prielivu a až potom môžeme hovoriť o jadrovej otázke. Američania to tak však nechcú. Američania chcú, aby bola jadrová otázka v popredí. Toto všetko však ukazuje, že Iránci sa časom cítia vo svojej pozícii čoraz istejšie.

To ma vracia k mojej predchádzajúcej poznámke o usmiatych tvárach na stretnutí v Petrohrade. Ako som v tejto relácii už mnohokrát povedal, čas je na strane Iránu. Podľa môjho názoru Irán nemá dôvod ponáhľať sa s uzavretím dohody. Stačí nechať plynúť čas, aby sa prejavili ekonomické dôsledky tejto vojny. To bude vyvíjať čoraz väčší tlak na Američanov, aby uzavreli dohodu, a to Iráncom poskytne väčšiu vyjednávaciu silu. Iránci teda týmto novým trojbodovým plánom vlastne vyvíjajú väčší tlak pri rokovaniach. Samozrejme, prezident Trump vôbec nie je spokojný s týmto novým trojbodovým návrhom, ktorý Iránci predložili, pretože chce najprv vyriešiť jadrovú otázku.

Takto minister zahraničných vecí Arakčí včera poďakoval Rusom:

„Ako ste poznamenali, celému svetu sme preukázali, že iránsky ľud so svojou odvahou a odporom proti americkému náporu, proti americkej agresii, vydrží tieto skúšky, toto obdobie. A tiež sme všetkým preukázali, že Teherán má priateľov a spojencov, ako je Rusko, ktorí v čase potreby stoja po boku Iránu. Sme vám vďační za vašu podporu Islamskej republike Irán.“

Slušné vyhlásenie, aké by sa dalo očakávať, že urobí verejne na konci ich stretnutia. V nedeľu minister zahraničných vecí Rubio vyslovil pár komentárov, ktoré som považoval za iracionálne. Bolo zvláštne, že hovoril o rokovaniach s Iránom. Je úplne mimo obrazu. Nebol v Islamabade. Pokiaľ viem, nezúčastňuje sa na žiadnych rokovaniach, na rozdiel od všetkých svojich predchodcov, ktorí by boli v popredí – prezident si totiž vybral svojich dvoch spojencov, svojho zaťa a svojho bývalého obchodného partnera. Ale povedzte mi, čo si myslíte o nasledovnom vyjedrení ministra zahraničných vecí Rubia v nedeľu o Hormuzskom prielive:

„V sobotu prezident zrušil rokovania v pakistanskom Islamabade a osobitní vyslanci Kushner a Witkoff zostali tu v Spojených štátoch. Povedal, že o desať minút neskôr Iránci predložili novú ponuku a bola lepšia. (...) Ak pod otvorením Hormuzského prielivu myslia: áno, je otvorený, pokiaľ sa s Iránom dohodnete, získate naše povolenie a zaplatíte nám, inak vás vyhodíme do vzduchu, tak to nie je otvorenie Hormuzského prielivu. Sú to medzinárodné vodné cesty. Nemôžu normalizovať, ani nemôžeme tolerovať, aby sa pokúšali normalizovať systém, v ktorom rozhodujú, kto môže používať medzinárodnú vodnú cestu a koľko im za to musíte zaplatiť.“