Riešením je iba neutralita

Politika pozná veľa spôsobov, ako si privodiť krízu, úpadok alebo rovno vojnu a s ňou spojenú skazu. Spoločným menovateľom politických rozhodnutí, ktoré napokon vedú do problémov, je posadnutosť voľbou. Obsedantná potreba pridať sa k niekomu, niečomu alebo niekam je spoločná politikom naprieč politickým spektrom a je vcelku nepodstatné, v čom sa líšia ich konkrétne preferencie.

Potreba niekam patriť, k niekomu sa pripútať a od niekoho sa dištancovať je prejavom slabosti, pohodlnosti a nízkeho sebavedomia, hoci je opradená rečami o spoločne zdieľaných hodnotách alebo naopak nezmieriteľnými názorovými rozpormi. Rezignácia na suverenitu je rezignáciou na zodpovednosť.

Byť sám za seba si nevyžaduje len veľkú odvahu, ale aj predstavu, ako naložiť so slobodou, ako zo slobody profitovať. Politici nás zakaždým zatiahnu do nejakého militantného davu nie pre naše dobro, ale preto, že na nič lepšie sa nezmôžu.

Svet smeruje k vojnám, o čom svedčí všeobecné masívne zbrojenie. V histórii sa ešte nikdy nestalo, že by sa zbrane, ktoré sa vyrobili, nepoužili na účel, na ktorý boli vyrobené, teda na zabíjanie ľudí. Bude to tak nepochybne aj teraz. Ak sú k dispozícii zbrane, nejaký dôvod na ich použitie sa vždy nájde. A v militantnej atmosfére sa vždy nájde aj dostatok ľudí ochotných zabíjať. Potom sú tu však aj „problémisti“, ktorých zabíjanie neoslovuje, vojna im nepripadá ako dobrý nápad a kacírsky sa prihovárajú za neutralitu.

Pre neutralitu existuje niekoľko racionálnych dôvodov. Tým hlavným je ilúzia kolektívnej bezpečnosti. Z histórie vieme, že kolektívna obrana je koncept, ktorý funguje iba v mieri. Hneď ako je niekto ohrozený, alianční partneri ho spravidla radšej hodia cez palubu, než by zaňho krvácali. Existuje aj historická skúsenosť s tým, že obranné aliancie sa rady „bránia“ útokom. Byť partnerom agresora potom znamená stať sa spoluvinníkom agresie. Byť členom vojenskej aliancie teda po prvé nepomáha a po druhé škodí.