Pavol Strauss alebo dejiny 20. storočia v jednom živote

Sú ľudia, čo sa narodia a umrú v jednej dobe, v jednom nastavení mysle a s jednou myšlienkovou štruktúrou. Príliš nevytŕčajú, idú s davom a dejinné zmeny sa ich nezvyknú dramaticky dotknúť. A potom sú ľudia, ktorí stoja dobe a režimom v ceste ako balvan v jarnej rozvodnenej rieke. Nevedia alebo nemôžu zapadnúť.

Niektoré kamene duch doby rozomelie, iné budú stáť v ceste až dovtedy, kým rozvodnený tok nevyschne. Takým neochvejným kameňom, ktorým tok doby nepohol, bol aj Pavol Strauss (1912 až 1994), lekár, básnik a mysliteľ. Ako Žid a zároveň katolík to nemal ľahké ani v období druhej svetovej vojny, ani po roku 1948.

Život a dielo Pavla Straussa nie sú v odborných kruhoch neznáme. Po roku 1989 sa jeho textom venovali na konferenciách, ale aj v monografiách historici, literárni vedci, teológovia. Jeho život bol často reflektovaný v spomienkových textoch alebo interpretovaný cez prizmu jeho vlastných textov.

Straussov životopis, ktorý vyšiel minulý rok (Ivan A. Petranský, Pavol Strauss a jeho 20. storočie), je prvou objektívnou a neutrálnou prácou z pera historika. Dielo prináša presné a často prekvapujúce skutočnosti o človeku, ktorý bol prenasledovaný pre svoj pôvod počas Slovenského štátu, a pre svoju vieru počas komunistického režimu.

Napriek úctyhodnému objemu (470 strán čistého textu) je to čítanie napínavé, lebo na pozadí jedného života ilustruje politické zlomy a sociálne premeny Slovenska. Historikovi Ivanovi A. Petranskému (Slovenský historický ústav v Ríme) sa na základe 15-ročného výskumu v archívoch (navštívil ich približne štyridsať) podarilo precízne, objektívne a bez pátosu opísať Straussovu životnú cestu, ktorú podmienila jeho židovsko-katolícka identita.

Strauss bol človekom hlbokej introspekcie, pre ktorého malo písanie funkciu dýchania. Už ako trinásťročný si totiž do denníka napísal: „Mám strach pred smrťou, mám strach pred zánikom. Keď toto napíšem, nezaniknem hádam nadobro.“

Už ako stredoškolský študent v medzivojnovom Liptovskom Mikuláši začal Strauss písať jednoaktovky a básne. Prvé dve zbierky mu vyšli v nemčine, keďže vyrástol v germanofónnom prostredí. Slovenčina však počas druhej svetovej vojny nemčinu postupne nahradila.

Nemal k nej úplne ďaleko: jeho vychovávateľka bola Slovenka, v roku 1931 zložil maturitnú skúšku „z jazyka československého“, a po slovensky viedol korešpondenciu s rodinou Munkovcov, ktorí neskôr zohrali kľúčovú úlohu pri jeho konverzii na katolicizmus.

K tej došlo práve počas vojnového Slovenského štátu. Strauss pochádzal síce zo židovskej, ale sekularizovanej rodiny, kde sa náboženstvo nepraktizovalo. Počas štúdií v Prahe trocha koketoval s východnými náboženstvami, ale najmä s marxizmom (priznáva, že už na gymnáziu bol komunista).

Koniec-koncov, byť ľavicový v tej dobe bolo normou, a neprekvapí, že sa v Prahe okrem iných intelektuálov a umelcov stretával aj s komunistickým básnikom a neskorším povereníkom pre školstvo v 50. rokoch 20. storočia Lacom Novomeským.

Sympatií ku komunizmu a marxizmu sa veľmi rýchlo zbavil, a to vtedy, keď sa dozvedel, že Stalin dal pre ideologické výhrady stiahnuť Šostakovičovu operu Lady Macbeth z Mcenského okresu z repertoáru. To mladého Pavla Straussa, pre ktorého hudba predstavovala jednu z dimenzií jeho existencie, úplne vyliečilo z obdivu k ZSSR a s komunistickým hnutím nadobro prerušil kontakty.