Pavol Strauss alebo dejiny 20. storočia v jednom živote

Sú ľudia, čo sa narodia a umrú v jednej dobe, v jednom nastavení mysle a s jednou myšlienkovou štruktúrou. Príliš nevytŕčajú, idú s davom a dejinné zmeny sa ich nezvyknú dramaticky dotknúť. A potom sú ľudia, ktorí stoja dobe a režimom v ceste ako balvan v jarnej rozvodnenej rieke. Nevedia alebo nemôžu zapadnúť.

Niektoré kamene duch doby rozomelie, iné budú stáť v ceste až dovtedy, kým rozvodnený tok nevyschne. Takým neochvejným kameňom, ktorým tok doby nepohol, bol aj Pavol Strauss (1912 až 1994), lekár, básnik a mysliteľ. Ako Žid a zároveň katolík to nemal ľahké ani v období druhej svetovej vojny, ani po roku 1948.

Život a dielo Pavla Straussa nie sú v odborných kruhoch neznáme. Po roku 1989 sa jeho textom venovali na konferenciách, ale aj v monografiách historici, literárni vedci, teológovia. Jeho život bol často reflektovaný v spomienkových textoch alebo interpretovaný cez prizmu jeho vlastných textov.

Straussov životopis, ktorý vyšiel minulý rok (Ivan A. Petranský, Pavol Strauss a jeho 20. storočie), je prvou objektívnou a neutrálnou prácou z pera historika. Dielo prináša presné a často prekvapujúce skutočnosti o človeku, ktorý bol prenasledovaný pre svoj pôvod počas Slovenského štátu, a pre svoju vieru počas komunistického režimu.

Napriek úctyhodnému objemu (470 strán čistého textu) je to čítanie napínavé, lebo na pozadí jedného života ilustruje politické zlomy a sociálne premeny Slovenska. Historikovi Ivanovi A. Petranskému (Slovenský historický ústav v Ríme) sa na základe 15-ročného výskumu v archívoch (navštívil ich približne štyridsať) podarilo precízne, objektívne a bez pátosu opísať Straussovu životnú cestu, ktorú podmienila jeho židovsko-katolícka identita.

Strauss bol človekom hlbokej introspekcie, pre ktorého malo písanie funkciu dýchania. Už ako trinásťročný si totiž do denníka napísal: „Mám strach pred smrťou, mám strach pred zánikom. Keď toto napíšem, nezaniknem hádam nadobro.“

Už ako stredoškolský študent v medzivojnovom Liptovskom Mikuláši začal Strauss písať jednoaktovky a básne. Prvé dve zbierky mu vyšli v nemčine, keďže vyrástol v germanofónnom prostredí. Slovenčina však počas druhej svetovej vojny nemčinu postupne nahradila.

Nemal k nej úplne ďaleko: jeho vychovávateľka bola Slovenka, v roku 1931 zložil maturitnú skúšku „z jazyka československého“, a po slovensky viedol korešpondenciu s rodinou Munkovcov, ktorí neskôr zohrali kľúčovú úlohu pri jeho konverzii na katolicizmus.

K tej došlo práve počas vojnového Slovenského štátu. Strauss pochádzal síce zo židovskej, ale sekularizovanej rodiny, kde sa náboženstvo nepraktizovalo. Počas štúdií v Prahe trocha koketoval s východnými náboženstvami, ale najmä s marxizmom (priznáva, že už na gymnáziu bol komunista).

Koniec-koncov, byť ľavicový v tej dobe bolo normou, a neprekvapí, že sa v Prahe okrem iných intelektuálov a umelcov stretával aj s komunistickým básnikom a neskorším povereníkom pre školstvo v 50. rokoch 20. storočia Lacom Novomeským.

Sympatií ku komunizmu a marxizmu sa veľmi rýchlo zbavil, a to vtedy, keď sa dozvedel, že Stalin dal pre ideologické výhrady stiahnuť Šostakovičovu operu Lady Macbeth z Mcenského okresu z repertoáru. To mladého Pavla Straussa, pre ktorého hudba predstavovala jednu z dimenzií jeho existencie, úplne vyliečilo z obdivu k ZSSR a s komunistickým hnutím nadobro prerušil kontakty.

Po návrate do rodného Liptovského Mikuláša začal pracovať ako lekár a práve tam, na pozadí židovských perzekúcií, ktoré čoraz viac obmedzovali životný priestor jeho rodiny, sa rozhodol konvertovať na katolicizmus.

Strauss bol od detstva „duchovným človekom“, ako študent si čítaval Bhagavadgítu či mystickú a okultistickú revue Psyché. Jeho konverziu vo veľkej miere ovplyvnilo priateľstvo so židovskou rodinou Munkovcov z Ružomberku, ktorí konvertovali na katolicizmus niekoľko rokov predtým.

Ku katolicizmu Strauss najprv nemal veľa sympatií, vyjadril sa, že je to „jezuitský fígeľ“, no žité a prežívané kresťanstvo rodiny Munkovcov ho nakoniec nadchlo do tej miery, že sa v roku 1942 dal pokrstiť. V ten istý rok prišiel o prácu jeho krstný otec, František Munk, pre židovský pôvod.

Slučka protižidovského prenasledovania sa zaťahovala čoraz viac a Straussovo postavenie sa dramaticky zhoršilo po Povstaní. Strauss ho neskôr zhodnotil slovami, že prinieslo smrť mnohým jemu blízkym a „pochybný úžitok národu a ľudskosti“. Jeho otca s nevlastnou matkou, ktorí sa skrývali na Liptove pri dedine Dúbrava, totiž zabili partizáni.

Sám Pavol Strauss sa od jesene 1944 do jari 1945 musel skrývať, párkrát doslova unikol smrti. S Máriou Loydlovou, činnou v ženskom katolíckom hnutí, ktorá ho sprevádzala do úkrytu v Trnave, sa napokon zasnúbil, oženil a strávil s ňou ďalších päťdesiat rokov života.

Po vojne sa začala sľubne rozvíjať jeho kariéra. Mladý šikovný chirurg dostal v roku 1946 štipendium od povereníctva pre zdravotníctvo na trojmesačný študijný pobyt na chirurgickom oddelení v nemocnici v Zürichu.

Strauss ocenil vysokú technickú a profesionálnu úroveň tamojších zdravotníkov, no zároveň nebol slepý voči vládnucemu materializmu a svetu „plnému vypočítavcov s obťažkanými peňaženkami“. Definitívne pochopil, že patrí Slovensku a katolicizmu.

A potom, keď si vydýchol po dobe vojny a perzekúcií, začalo sa prenasledovanie iného druhu. Strauss sa stal v 50. rokoch 20. storočia znova problematickým: už nie preto, lebo bol Žid, ale preto, že bol kresťan-katolík. Dostal nálepku „náboženský fanatik“ a ŠtB mu vytvorila zväzok „Svätý“.