Štrajk v Českej televízii je dobrý nápad

Debata o budúcnosti verejnoprávnych médií v Česku začína byť emotívna, agresívna, neprehľadná a z pohľadu nezávislého pozorovateľa, ktorý tieto médiá nesleduje, aj celkom trápna. Vraj sa schyľuje k štrajku! Dôvodom má byť boj za nezávislosť týchto médií. Štrajkujúci nechcú byť financovaní zo štátneho rozpočtu, ale chcú, aby štát naďalej organizoval a vynucoval od občanov platenie televíznych a rozhlasových poplatkov.

Pochopiť opozíciu nie je ťažké. Bráni svoje médiá, ktoré si nechce nechať vziať. Pochopiť vládu je ťažšie. Sľúbila svojim voličom zrušenie povinných poplatkov a namiesto toho, aby ich zrušila, zabŕdla do nekonečnej diskusie o ich rušení.

Štrajk novinárov proti zoštátneniu sa javí ako dobrý spôsob, ako patovú situáciu vyriešiť. Ak sa opozícii a jej médiám peniaze zo štátneho rozpočtu hnusia, mala by vláda požiadavku štrajkujúcich rešpektovať a peniaze z rozpočtu im nevnucovať. Aby sa však vláda nespreneverila svojim voličom, nemala by ich nútiť, aby opozičnú televíziu povinne dotovali formou koncesionárskych poplatkov.

Keď už tu máme kapitalizmus, ponúka sa jednoduché kapitalistické riešenie. Umožniť formou nejakej vládnej vyhlášky konzumentom verejnoprávnych médií dobrovoľne prispievať na vysielanie a tým garantovať jeho nezávislosť. Oslavovaná ruka trhu nech ukáže, koľko je tu divákov a poslucháčov, ktorí bez verejnoprávnej televízie nedokážu tancovať, piecť, športovať či politikárčiť. Nie je žiadny dôvod, prečo by sloboda Českej televízie mala parazitovať na neslobode občanov, ktorí navyše často vnímajú jej vysielanie nie ako slobodné, ale ako svojvoľné.

Dôvodom, prečo vláda so zrušením povinných koncesionárskych poplatkov váha, nakoniec nebude strach z opozície, ktorá na vlne rozvášnených milovníkov verejnoprávneho tancovania, pečenia a politikárčenia vyvolá farebnú revolúciu. Toho, čoho sa vládni politici boja viac než opozície a dokonca viac než vlastných nahnevaných voličov, je predstava, že Česká televízia zrušenie poplatku neprežije.