7 dní v kocke: Leyenová sa správa ako vydierač. Poslušnosť za peniaze

Dnes o nátlaku Bruselu na víťaza maďarských volieb – ak chcú Maďari svoje peniaze, musia poslúchať; o tom, ako slovenskí progresívci oslavujú, že v Maďarsku uspeli tri nacionalistické strany a nikto iný; o Dankovom úteku pred Tarabom a o Trumpovej vojne s vlastnými voličmi.

Krátko po maďarských voľbách a páde Orbána prišli z Bruselu drsné správy. Ak chce Maďarsko späť desiatky miliárd z európskych fondov, nová vláda musí splniť 27 úloh. Má napríklad uvoľniť imigračnú politiku, zrušiť kontrolu mimovládnych organizácií a štátnych médií, odblokovať nové protiruské sankcie aj 90-miliardovú pôžičku EÚ Ukrajine. A má podporiť proces vstupu Ukrajiny do EÚ.

Zo strany eurokomisie ide o ukážkové finančné vydieranie. O demoláciu práva. A o potvrdenie dvoch kategórií členov EÚ. V jednej sú privilegované štáty so svojprávnym postavením, v druhej sú tí podradní, ktorých úlohou je „hlasovať“ podľa rozkazov politbyra.

Je predsa právne aj politicky neprijateľné, aby členský štát na samite EÚ nesmel hlasovať. Teda aby hlasovanie len predstieral – inak mu zablokujú peniaze, na ktoré má nárok.

Presne to dnes od Maďarska požaduje Únia. Musí „hlasovať“ za ďalšie kolo protiruských sankcií, ktoré aj tak nevedú k cieľom a potápajú európske ekonomiky. Musí „hlasovať“ za začatie prístupových rokovaní s Ukrajinou – hoci tá nespĺňa najzákladnejšie podmienky, ako sú mierová politika, ochrana menšín, urovnané vzťahy so susedmi. Musí „hlasovať“ za miliardové zadlžovanie Únie. V záujme vojny, ktorú Ukrajina a EÚ piaty rok prehrávajú. A ktorá nás posúva k rizikám veľkej vojny s ničivými následkami.

Jednoducho, Únia má pokračovať s reťazou fatálnych omylov a chýb, a bez opozície. Bez kritických hlasov, lebo tie sú dnes neprípustné. Kto protestuje, toho rozpracujú tajné služby ako „vnútorného nepriateľa“.

Ak budú vstup Ukrajiny do Únie blokovať Nemecko či Francúzsko, budú to politické rozhodnutia. Zodpovedné rozhodnutia. Do EÚ predsa nemôže vstupovať štát, ktorý je vo vojne s jadrovou veľmocou. A ktorý od roku 2014 bojuje s vlastnými menšinami. No ak bude vstup Ukrajiny do EÚ blokovať Maďarsko, voči ktorému Ukrajina vystupovala nepriateľsky, je to neposlušnosť, ktorú treba potrestať. Zmrazením miliárd eur, ktoré patria Maďarsku.

Maďarsko, Slovensko a ďalšie krajiny východnej Európy sú členovia druhej, nízkej akosti. Členovia s povinnosťami a bez práv. Sú nevoľníci, ktorých poslaním je vykonávať úlohy. Aj tie, čo im škodia.

Samozrejme, tieto reálie sú také nehorázne, že ich Brusel nesmie otvorene priznať. Odkazy eurokomisie Maďarsku nie sú oficiálne. Sú neformálne. Bruselskí diplomati potichu hovoria o 27 úlohách pre novú maďarskú vládu. Balík úloh zmapoval a zverejnil Financial Times. Predpokladáme, že jeho zdroje a jeho tvrdenia sú dôveryhodné.

Predpokladáme aj to, že nová maďarská vláda sa podvolí. Má to v génoch. A nielen pre miliardy eur. Mocenské centrá (Londýn, Brusel) a Magyarova Tisza sú spojenci.

Pád Orbána a nástup konformistov dokazuje, že nátlaková politika Bruselu funguje. Krátkodobo sa jej dá vzdorovať. Dlhodobo nie. Spoločnosť to časom unaví. Finančne, mentálne aj politicky…

Také sú zákony sily. Platí to hlavne v časoch krízy, keď hrubá moc nie je krotená právom, pravidlami, poriadkom, verejnou kontrolou.

Únia sa bude deliť na vládnucu triedu a na služobníctvo. Pričom viacerí zo služobníctva budú dúfať, že ak budú poslušní a šikovní v napodobňovaní pána, tak im bude dovolené pridať sa k vládnucej triede. Je to, samozrejme, omyl. Poslušnosť a vládnutie sa vylučujú. Údelom služobníctva bude plniť úlohy. Bez pripomienok. A za odmenu sa (možno) dostane k svojim vlastným peniazom.

Je to vlastne veľký a pritom dnes už veľmi priehľadný paradox. Únia členom, ktorí chcú hlasovať (nie „hlasovať“) vyčíta porušovanie princípov právneho štátu. Pritom sama vydieraním a vynucovaním poslušnosti devastuje princípy európskeho práva.

Práva (rozumej prístup k vlastným peniazom) patria len tým, ktorí sa svojich práv a slobôd vzdajú. EÚ, ktorá nás vábila na prísľub poriadku, práv, slobôd, mieru a prosperity, sa zvrháva na svoj opak.

Aké sú východiská a riešenia?

Budeme sa možno opakovať, ale stále platí to isté. Jediným poctivým riešením je tlačiť na ukončenie vojnovej mentality a vojny – konvenčnej, hybridnej, informačnej. A na obnovenie mierového poriadku.

Treba tlačiť na obnovenie stavu, v ktorom sa aspoň trochu predstieralo, že moc a právo sú v rovnováhe.

Na Slovensku opozícia oslavovala pád Orbána ako svoje vlastné víťazstvo. Radujú sa, že im ide karta a na rade je vraj Fico.

Ich oslavy sú čiastočne pochopiteľné. Orbán bol protiváhou a silným kritickým hlasom v EÚ. A bol aj spojencom Ficovej vlády. Spoločne krotili vojnovú horúčku a žiadali mierové rokovania s Ruskom – aj za cenu vojenskej neutrality Ukrajiny, respektíve Ukrajiny mimo NATO. V konečnom dôsledku sú však oslavy v progresívnom tábore smiešne.

Čo to vlastne oslavujú? V maďarských voľbách uspeli len tri nacionalistické strany. Reformní nacionalisti (Tisza), orbánovskí nacionalisti (Fidesz) a radikálni nacionalisti (Naša vlasť). Nikto iný nie je v parlamente. Progresívna a proeurópska Demokratická koalícia získala v Maďarsku 1,14 percenta voličov.

Iste, vyzerá to tak, že Magyar svoj suverenizmus iba hral. Nič to však nemení na fakte, že politická agenda, ktorou porazil Orbána, bola národná a cielená na konzervatívny tábor. Magyar hlásal, že odmieta imigráciu, nepripustí proukrajinskú maďarskú vládu, nepridá sa k miliardovým pôžičkám pre Ukrajinu, nenechá Maďarsko zaťahovať do vojny. A bude rokovať s ruským prezidentom. Lebo také sú energetické záujmy Maďarska.

Magyar v kampani hlásal to, z čoho by Šimečka s Korčokom omdlievali. Od strachu, že také niečo vôbec počuli.

Osobnostný profil Magyara je zvláštny – vraj nerešpektuje autority. Také niečo v PS, SaS, Demokratoch a KDH nepoznajú. Všetci štyria majú silno zodraté kolená.

Magyarovi sa podarilo to, o čo sa na Slovensku po roku 2020 pokúšal Pellegrini. Odišiel z dlhoročne dominantnej strany, aby ju vytlačil nabok a nahradil. Rozdiely boli dva. Magyar je o niečo viac dravý. A mal podporu západných bezpečnostných služieb, mimovládnych agentúr, médií. Mocenské centrá proti nemu nehľadali nijakého „Korčoka“. Stavili na Magyara.

A vyhrali. Porazili Orbána jeho vlastnými zbraňami. Lebo nijako inak to už nešlo.

Ak sa dnes v PS radujú, že voľby v Maďarsku sú príkladom pre Slovensko, tak veľa nepochopili.

Operácia „Maďarsko 2016“ s nijakými maďarskými progresívcami nerátala. Lebo ak by s nimi rátala, Orbán by zrejme voľby opäť vyhral. Opakujeme, progresívci a socialisti z Demokratickej koalície získali percento hlasov. Taká je ich reálna podpora bez mašinérie západnej a mediálnej podpory. To je na nafukovanie ústavnej väčšiny slabý základ.

Šimečka po maďarských voľbách hovorí o spájaní opozície. To je vraj cesta. Lenže aj v tomto sú maďarské skúsenosti opačné.

V maďarských voľbách 2022 sa veľa stavilo na otrepaný model „spájania síl“. Na kostre Demokratickej koalície sa zlepil široký blok Spoločne pre Maďarsko. Liberáli, progresívci, socialisti, liberálni veriaci, stred… Výsledok? Orbán ich prevalcoval. S ústavnou väčšinou. Spojená opozícia získala len 34 percent.

Slabší zmysel pre realitu sledujeme aj v slovenskom vládnom tábore. V Dankovej SNS sa konečne urobilo rozhodnutie, ktoré nad stranou viselo od volieb 2023. Predsedníctvo zamietlo prihlášku ministra Tarabu do SNS. Strana nebude otvorená pre nikoho z ministrov.

Nie je to nič, čo by prekvapovalo. Záujmy predsedu prevážili nad záujmami strany. Predseda odmieta posily, ktoré by ho mohli prerásť. Spolieha sa na model 2023 – spoločnú volebnú kandidátku viacerých strán.

Vedie to síce k riziku, že strana bude mať jediného zvoleného poslanca (ostatní budú z partnerských spolkov), no toto riziko Danko dokáže uniesť. Lebo tým jediným zvoleným poslancom bol v roku 2023 Danko.

Rozhodnutie Dankovej SNS zrejme povedie k zaujímavým následkom. Keďže SNS dlhodobo pláva pod hranicou piatich percent a odmieta posily, Taraba a spol. to musia skúšať inak. Inde. To isté platí o SNS, ktorá vykázala Tarabu (a ďalších ministrov) z dverí späť na ulicu.

Vládna koalícia koroduje na najslabšom konci. Pričom najslabší koniec môže byť kľúčový.

O nástupe štvrtej Ficovej vlády rozhodlo to, že Dankova SNS spolu s tarabovcami tesne prešla do parlamentu. Ak by jej chýbalo pár desatín percenta, vládu by zostavovalo PS. Dokonca bez Matoviča.

Dnes to vyzerá tak, že Dankovu SNS môže vytlačiť nabok a nahradiť Republika. Teda Ficov perspektívny spojenec. O výsledných pomeroch síl však zrejme rozhodnú prepadnuté hlasy. Vo voľbách 2023 sa prepadli Demokrati. Budúci rok to bude hroziť skôr Dankovej SNS. Možno aj Hlasu.

Na opačnom konci ringu to zas majú neisté Demokrati, SaS, KDH. Šimečka sľubuje, že skúsi vytvoriť širokú koalíciu. Ak sa to nepodarí, bude reagovať operatívne. A tlačiť na spájanie a záchranu strán, ktoré to majú príliš nahnuté.

Ficova hra ostáva nejasná. Môžeme len predpokladať, že zo záchrany bonsajov okolo Dankovej SNS a tarabovcov urobí premiérsku tému. Možno to bude v štýle niečo k Republike, niečo k Hlasu.

Ak to nechá len na Danka a jeho externú klubovňu, bude to divoká lotéria.

Vo štvrtom bode prehľadu venujeme tichú spomienku Trumpovi ako lídrovi hnutia MAGA. Už ostalo len to prvé. Trump.

Donald Trump je v záverečnej fáze svojho boja – vo vojne so svojimi voličmi a ich skalným jadrom. Rozbuškou tejto kapitoly bol konflikt Bieleho domu s pápežom Levom XIV. Svätý otec kritizoval Trumpa – a celkom oprávnene – za jeho veľkonočné genocídne vyhrážky voči Iránu.

Samo osebe by to ešte vôbec neznamenalo Trumpov okamžitý koniec. Osudnou chybou bola až Trumpova reakcia. Zdieľal trápne obrázky, na ktorých mal pôsobiť ako mesiáš, čo uzdravuje ľudí a svet. Kdesi v pozadí boli vojaci v tvare anjelov. Alebo démonov, nevie sa. Po vlne pobúrenia Trump obrázok stiahol. No dlho nevydržal a pridal ďalší, kde ho objíma a ochraňuje Ježiš.

Ateisti výtvarnému vkusu Trumpa hovoria psychiatria. Veriaci to zas vidia ako rúhanie.

Hrať sa na Ježiša alebo na jeho chránenca – to je už priveľa.

Čo presne sa stalo s Trumpom, to na diaľku nezistíme. Môžeme len predpokladať, že sa pod to významnou mierou podpísal tlak Izraela na vojnu v Iráne. A katastrofálne následky pre Trumpovu vládu.

Trump pripomínal zviera zahnané k múru. Zúril, reval, strácal kontrolu, kopal. Vynucoval si rešpekt celou silou. Vojenskou, náboženskou, akoukoľvek.

Bolo to zrejmé už pred Veľkou nocou, keď sme videli, že „rýchla vojna proti Iránu“ sa zvrhla a otočila proti Západu. Bez dosiahnutia cieľov.

Zásadnými chybami boli genocídne vyhrážky celej iránskej civilizácii. To ostatné vrátane zrážky s Vatikánom boli následky. Krach Trumpa ako lídra hnutia MAGA potom zaklincovali do karikatúrnej podoby pokusy o „sväté obrázky“.

Je to škoda. Veľká škoda.

Ešte pred rokom Trump pôsobil ako líder, ktorý si zaslúžil podporu. Jeho inauguračný prejav namierený na zastavenie progresívnych omylov bol skvelý. Dobre vyzerali aj jeho zámery ukončiť vojny, rešpektovať mocenskú rovnováhu, chrániť slobodu slova. Zaslúžilo si to pochvalu a podporu.

V druhej polovici roka 2025 sa to však Trumpovi začalo rozpadávať. Nezvládol boj proti imigrantom. Už to nejde, je neskoro. Prehral colnú vojnu s Čínou. Nepodarilo sa mu presadiť mierové dohody s Ruskom. Británia, EÚ a Zelenskyj boli silnejší ako Trump. Neuhral ani poker o získanie Grónska „dohodou“. Nemal karty.

Trump narazil na realitu. Zistil, že jeho pozícia je síce silnejšia ako po roku 2017, no ani to nestačilo na rýchle veľké výsledky. Jeho právomoci sú obmedzené. A hlavne: Spojené už nie sú superveľmoc, ale upadajúca superveľmoc.

Trump zisťuje, že nebude hrdinom, ktorý prelomí obruče osudu. A urobí Ameriku opäť veľkou. Naopak, nechal sa zatiahnuť do vojen Izraela, v ktorých škaredo uviazol. S nákladmi v stovkách miliárd dolárov.

Desiatky miliárd ušetril škrtmi v programe DOGE, aby následne vrhol stovky miliárd na program „Israel first“. Zradil tým vlastný program, vlastných voličov.

Po najnovšom dejstve počuť v Spojených štátoch pískanie. Hľadisko sa vyprázdňuje. Trump je zlomený, jedovatý. A nahnevaný na svet, ktorý sa mu odmietol podobať.

Silných mužov poznáte podľa jednej nenápadnej a veľkej vlastnosti – podľa pokory. Len pokora, vedomie vlastnej nedokonalosti a pominuteľnosti, umožňuje napredovanie. Alebo skutočný, pravý rešpekt k iným.

Trump pokoru nenašiel.

A pritom mal toľko príležitostí.