Pokánie zhodnotené krokmi

Počasie prialo, návštevnosť lámala rekordy, v organizácii je stále čo zlepšovať. Španieli bilancujú sviatky Veľkej noci a pripravujú sa na ďalšie. Tak ako po stáročia.

Španielsko má zaregistrovaných 14 437 katolíckych bratstiev, ktoré zoskupujú tri milióny členov. V počte bratstiev vedie Sevilla, kde ich sídli sedemdesiat. Ďalšie prvenstvo patrí inému andalúzskemu mestu. Pätnásťtisícová Baeza sa pýši najvyšším počtom zaregistrovaných bratstiev aj počtom veľkonočných procesií na počet obyvateľov. Tamojších 22 bratstiev počas Veľkonočného týždňa organizuje 33 procesií. Najstarším bratstvom s názvom Cofradía de la Santa Caridad sa od roku 1085 hrdí mesto Toledo, avšak najstaršia veľkonočná procesia, čiže so zachovanými kompozičnými a choreografickými prvkami od roku 1240 prechádza ulicami Zaragozy. Organizuje ju bratstvo, ktorého honosný názov slúži priam ako uvítací ceremoniál do tajomného sveta španielskych procesií: Muy Ilustre, Antiquísima y Real Hermandad de la Preciosísima Sangre de Nuestro Señor Jesucristo y Madre de Dios de Misericordia. Do spoločnej trojhodinovej procesie sa na Veľký Piatok po prejdení individuálnych trás zapája všetkých 25 bratstiev, čím Zaragoza opäť získava prvenstvo v krajine. Dosahuje ho aj z hľadiska ďalších kritérií, či už v celkovej dĺžke sprievodu alebo v počte znejúcich bubnov, ktorých sú štyri tisícky.

Podľa španielskeho Centra sociálnych výskumov (CIS) sa na tohtoročné veľkonočné procesie do ulíc vyšlo pozrieť 29 miliónov ľudí, pričom k rodeným Španielom sa v hojných počtoch pripájajú imigranti z katolíckych krajín Latinskej Ameriky. Údaje vypovedajú aj o ďalších skutočnostiach. Procesie počas Semana Santa dosahujú oveľa vyššie čísla ako „obyčajné“ výlety po krajine, či do zahraničia. Tohto roku sa na procesiách opakovane zúčastnilo 61 percent obyvateľov a áno, svojou odrobinkou sme  opäť prispeli aj my. Dôvody sú stále rovnaké, len z roka na rok si ich stále pevnejšie zvnútorňujeme.

Nuž, a vyzerá to tak, že nielen my. V tomto roku totiž padla jediná okresná bašta zamietania veľkonočných procesií ako archaického prejavu viery, ktorý so súčasným človekom komunikuje zastaraným jazykom. Baskický San Sebastián sa tak po 59 rokoch odhodlal k prvým trom procesiám. Hoci v porovnaní s inými mestami vyznieva skromne, potvrdil  jednu zákonitosť. Obnoviť dávnu tradíciu neraz vyžaduje viac úsilia než v nej pokračovať bez prerušenia. Konkurovať dnes Seville, Málage, Granade, Valladolidu, či malým mestám ako sú Zamora a Medina de Rioseco, kde z procesií okrem iného vytvorili vyhľadávaný turistický produkt, nie je len tak. Preto ktovie, či sa po stopách San Sebastiánu o nejaký čas nevydá aj ďalšie baskické mesto.

Tridsaťtisícové Durango v tomto roku zrušilo procesie kvôli nedostatku záujemcov o účasť v sprievode. Najstaršie bratstvo v Baskicku Cofradía de la Vera Cruz sa tak od roku 1435 potýka s novou situáciou, a či väčšiu rolu zohral pokles veriacich alebo starnutie obyvateľstva, v týchto dňoch rozoberajú španielske médiá. Procesiu procesiou totiž nerobí pomalé kráčanie vo farbách bratstva, ale silné plecia, zdravá chrbticu a výdrž, keďže gro sprievodu tvoria veľké ťažké nosidlá s kompozíciou vzácnych polychromovaných sôch v životnej veľkosti.    

Španielske procesie za stáročia prešli mohutným vývojom a vyústili do podoby, ktorú Isidoro Moreno z Katedry antropológie Sevillskej univerzity dnes nazýva „absolútnym sociálnym aktom“. Vo svojej poslednej knihe päťdesiatročné bádanie, celoživotné členstvo v bratstve a mnohoročné skúsenosti v procesiách prepojil s reflexiami o slávení Semana Santa v Andalúzii. „Ide o prostredie otvorené všetkým vnemom, cez ktoré dochádza k formovaniu kolektívnej identity a zrkadleniu pnutia, typického pre danú spoločnosť, ktorá ich vytvára a nimi žije.“

Po týchto slovách konečne môže nasledovať malý pokus o sprostredkovanie masového fenoménu, ktorý od dávnoveku bujnel pod holým nebom v atmosfére mestských ulíc. Možno sa spoločne prepracujeme k pochopeniu, prečo hrdá Kastília s pokorou skloní hlavu a ohnivá Andalúzia plače, keď kvôli dažďu bratstvo musí procesiu odvolať a honosne naaranžované tronos, obrovské, neraz niekoľko tonové podstavce so sochami trpiacej Božej Matky, umučeným a zmŕtvychvstalým Kristom, zostanú v kostoloch. Tento rok bol však výnimočný a po niekoľkých predošlých sa tak nikde po krajine nestalo.

„Mama, dole sú ujovia,“ zvýskol syn. Mal vtedy asi štyri roky a čupel zakvačený o moju nohu, aby sa nám nestratil v dave. Sestra ho práve vystriedala na otcových pleciach, vzal ju na koníka. S výhľadom v dave brata aj širšie okolie rozveseľovala naťahovaním mikiny otcovi cez tvár, a ešte viac tým, ako obom rodičom dochádza trpezlivosť. Taká rodinná klasika. Frekvencia šibalstiev však klesala s približujúcim sa mohutným dunením. Mesto vibrovalo, zem sa chvela, španielske ulice navštívil stredovek. Odvšadiaľ zneli bubny, žalostné melódie dulzainas, popred nás pomalou rytmickou chôdzou niesli súsošie užialenej Márie s mŕtvym synom v náručí. Kompozíciu na nosidlách dotvárali hory červených ruží, sviece, striebrom potiahnuté stĺpy, fialový baldachýn z ťažkého zamatu splývajúci po zem. „Mama, vnútri sú ujovia, ale naozajstní,“ zopakoval syn dôraznejšie. „To sú costaleros,“ podotkol vedľa stojaci pán, ktorý sa  dovtípil o čom je reč. Syn odvtedy riadne podrástol, ale pri pohľade na procesie si na slová okolo stojaceho pána zakaždým spomeniem. V podstate sú banálne, ibaže rok čo rok akosi naberajú na význame.

Pri prechádzaní honosnej procesie sa vraj máme zahľadieť práve na ťažký zamat, ktorý sa dotýka zeme. „Nevidno ich, ale sú tam. Costaleros kráčajúci v pote, bolesti a s vypätím síl. Nesú ťažký náklad, ale ani pod jeho váhou neprestávajú kráčať. Kajúcnici. Sú medzi nami, hoci ich nevidíme. Raz idú dole, potom hore, raz zabočia, inokedy idú priamo, a vedia len to, že treba kráčať ďalej.“     

V 13. storočí sa pevnejšie okolo svätých patrónov zomkli skupiny laikov. Remeselníci, obchodníci, rybári potrebovali pevnejšiu štruktúru na vzdorovanie spoločným problémom tam, kde štát zatiaľ nefungoval. Malá istota v prípade choroby, neúrody, straty zdroja obživy fungovala v rámci zomknutej komunity.

Ďalším kľúčovým stimulom v 13. storočí bolo učenie o očistci. Veď bratstvá sa pod záštitou svätého patróna nestarali len o živých, ale spoločne sa modlili aj za zosnulých. Očistenie duše od hriechov a šanca, že pozostalí môžu naštartovať tento proces podnietila rozvoj novej infraštruktúry, ktorá nemala obdobu. Viera začala pôsobiť ako tmel, ktorý spevnil celý spoločenský systém. Procesie boli odpoveďou na negatívne skúsenosti, prinášali dôkaz duchovnej spolupatričnosti a stávali sa nástrojom na demonštrovanie sily smerom von i dovnútra.

Keď kráľ Ferdinand III. Kastílsky po oslobodení Sevilly spod moslimskej nadvlády v roku 1248 nechal zorganizovať pompéznu procesiu, ktorá pomaly prešla mestskými ulicami, bol to politický akt s jasným odkazom. Mesto patrí kresťanom a právo na verejné demonštrovanie viery majú jedine oni aj napriek tomu, že v prístavnej metropole s obrovským obchodným vplyvom, sa prelínali kultúry celého sveta.

V sile ale neraz spočíva zraniteľnosť, čo sa potvrdilo presne o sto rokov neskôr, keď sa do európskych prístavov vplazila čierna smrť. V časoch morovej epidémie procesie znamenali veľké riziko nákazy, no neprestávali plniť funkciu kolektívnej terapie často v drastických podobách. V 16. storočí v časoch inkvizičných procesov sa španielske procesie stávajú nástrojom zdvojenej kontroly „náboženskej čistoty“. Ten, kto sa na procesiách nezúčastňoval bol rovnako podozrivý ako ten, čo sa v sprievode prejavoval príliš horlivo. Keď teda Martin Luther pribíja na dvere chrámu vo Wittenbergu 95 téz a sakrálne umenie vyzýva k jednoduchosti, na Pyrenejskom polostrove sa deje presný opak. Rozkvitá celé priemyselné odvetvie, ktoré od ukončenia reconquisty spevňuje kostru projektu nového Španielska.

S rozmachom v organizovaní procesií rástol dopyt po vyobrazení Kristovho utrpenia, bolesti Márie a momentov Krížovej cesty, ktoré by ľudia mohli vidieť, dotknúť sa ich, prežívať a byť priamo vtiahnutí do deja. Tentoraz ale na spoločenskú scénu nevychádza kňaz, askéta, ani potulný kazateľ. Žezlo preberá majster sochár, pričom po jeho boku sa ocitnú tímy remeselníkov všemožných oblastí. Tesári, tkáči, maliari, farbiari, súkenníci, výrobcovia sviec, kováči, zlatníci, šperkári, krajčíri, výšivkárky, háčkarky sa pretekali o zákazky. Podieľať sa na príprave procesie znamenalo prestíž plus možnosť využiť jednu z prvých marketingových príležitostí masového charakteru. V dielňach sa točili peniaze, tie putovali do cechov a spolu s nimi bohatli bratstvá. Procesia poskytovala priestor, kde remeselníci mohli vo veľkom prezentovať svoje zručnosti. Výsledky ich práce vychádzali z dielní rovno na ulicu a na pozadí čoraz sofistikovanejších umeleckých kompozícií prebiehal konkurenčný boj. Čím dokonalejšia procesia, tým lepší dôkaz o prosperujúcej dielni, tímovej práci odborníkov, ich talente a umeleckom pnutí.          

Rok 1583, kastílske mestečko Tordesillas. Majster sochár pracuje na dodatočnej zákazke. Prišla požiadavka navyše a výsledok musí byť dokonalý bez narušenia náboženského zámeru. Je jedným z mnohých umelcov, ktorí sú súčasťou rozvetvenej infraštruktúry. Zákazky pribúdajú, nároky rastú. Kvalitná robota, špičkové materiály aj premyslený ťah, aby emocionálna skúsenosť nevyprchala dostratena. Tieto kritériá spolu s ďalšími charakterizujú španielske baroko. Polychromované drevené sochy pôsobia ako živé. Anatomická presnosť, reč tela, vypäté emócie, životná veľkosť, univerzálna interakcia s okolím v interiéri kostola aj v uliciach. Dielo s náboženskou tematikou vyžaduje teatrálnosť a rozvitie do priestoru. Bôľ, bázeň, pokánie, strach, prežívanie fyzickej bolesti musí kričať z tváre, lebo len takto možno dosiahnuť až zvukový efekt, aby pri pozeraní na biblický výjav všetci počuli plač, krik, vzdychy od bolesti. Pre zreálnenie podoby preto sochári zaradili do portfólia doplnkových materiálov tkaniny, šperky, parochne, sklo na výrobu očí aj sĺz.

Výsledok ohuruje do súčasnosti, a vtedy? Sprievody vo dne v noci prechádzali úzkymi kamennými uličkami. Každé bratstvo s iným vizuálom, odlišnou kompozíciou i zostave, no vytvárajú naratívny celok. Dramatický účinok bol okamžitý. Prenášaním mestskými ulicami plastika získavala ďalší, tentoraz divadelný rozmer. Každý mohol zblízka uvidieť utrápenú, slzami zmáčanú tvár Márie, telo umučeného, ukrižovaného a vzkrieseného Krista. Mohol sa ich dokonca dotknúť hoci aj z výklenku poschodového mestského domu. Veľkonočná udalosť získala nový rozmer. Ježišovo utrpenie sa dalo inak oplakať, precítiť bázeň z jeho vzkriesenia a všetky pocity zdieľať kolektívne v uliciach.

Španielske sochárstvo predtým tvorilo neoddeliteľnú súčasť architektúry, vytváralo dekoratívne prvky hradov a palácov, katedrál a kostolov, slúžilo na výzdobu interiéru a fasád. Koncom 15. storočia prišla zmena. Preto sa náš majster v dielni v Tordesillas tak sústredí, aby jeho nové dielo vyniklo. V dejinách španielskeho sochárstva, presnejšie kastílskej sochárskej školy zaujme významné miesto po boku svojich predchodcov ako sú Alonso Berruguete, Juan de Juni, či Gregorio Fernández. Veľa z jeho tvorby sa stratí, veľa jeho diel bude zničených počas vojen, ale tých čo sa zachovajú nebude málo. Patrí sem aj socha, ktorú práve dotvára o špeciálny detail. Adrián Álvarez po uzatvorení zmluvy o dielo s bratstvom Cofradía Virgen de las Angustias v Tordesillas práve rieši ďalšiu požiadavku zadávateľa. Socha Márie, držiacej Ježišovo telo zložené z kríža, má mať na lícach šesť sĺz z perál. Podarí sa to a výsledné dielo bude patriť k skvostom kastílskych procesií. Pravda, v 50-tych rokoch 20. storočia perlové slzy ukradne zlodej, čím sa dopustí viacnásobného trestného činu. Pri krádeži poškodí jednu z najpôsobivejších diel španielskeho baroka a na rad prídu skúsení reštaurátori.

Na záver malá poznámka k vyššie spomenutému mestu San Sebastián, ktoré sa odhodlalo obnoviť tradíciu v organizovaní procesií. Cofradía de Jesús Nazareno, založená v roku 1927, podala vyhlásenie, že sa podarilo zreštaurovať tri pôvodné procesie. Sprievod tvorilo 260 členov bratstva vo vekovom zložení od dvanásť do osemdesiat rokov. Najstarší účastníci patria k veteránom, ktorí sa na príprave procesií podieľali pred šesťdesiatimi aj viac rokmi. Námestie bolo plné, záujem obyvateľov mesto hodnotí ako „obrovský až prekvapivý“. Prípravy na budúci rok sú už rozbehnuté, tradícia sa vraj vrátila preto, aby zostala.