7 dní v kocke: Hlavným problémom nie je Trump, ale Izrael

Uplynulý týždeň priniesol zopár neuveriteľných momentov. Počas Veľkej noci sa Trump načisto opustil. Iránu poslal vulgárne odkazy a zúrivé ultimáta, aby okamžite otvoril Hormuz. Bolo zjavné, že Trump je v strese. Asi z toho, že aj jeho vojny, aj jeho domáce hnutie MAGA stroskotali. V štýle „urobme Amerikou opäť malou“. Game over.

Nakoniec si hrozbou genocídy, respektíve vyhladenia iránskej civilizácie, vydupal prímerie. Zúfalé a výbušné prímerie.

Američanov pritlačili k múru dva faktory. Zablokovaný obchod s ropou, teda energetická kríza. A vyčerpávanie ich muničných zásob. Hlavne rakiet protivzdušnej obrany.

Pár hodín po vyhlásení prímeria sa ukázalo, že Izrael dohody nebude rešpektovať. Pokračuje v inváznej vojne v Libanone, ktorá vyhnala z domovov viac ako milión ľudí. Južný Libanon sa mení na druhú Gazu.

Následky päťtýždňovej vojny sú katastrofálne. Rozstrieľaný nie je len Irán. V plameňoch sú aj americké základne v Perzskom zálive, spojenecké arabské štáty a ich energetické podniky. Voľný obchod v Perzskom zálive je minulosť. Krehký americký poriadok na Blízkom východe neexistuje. Zhorel. A je otázne, či a v akej miere sa obnoví.

Pokiaľ ide o výsledky izraelských a amerických útokov, tie sú zúfalé. Zmena iránskeho režimu, ktorú Američanom sľuboval Mosad, sa nekoná. Iránske vedenie je odolnejšie a so širšou verejnou podporou, ako sa očakávalo. Nevyšli ani pokusy odzbrojiť Irán. Napriek zničenému letectvu a loďstvu ostal bojaschopný. S funkčnými raketovými zbraňami. A v zálohe s obohateným uránom.

Podobne to vyzerá v Libanone. Zdroje z izraelskej armády hovoria, že invázia síce bude pokračovať, no odzbrojiť Hizballáh silou sa zrejme nepodarí.

Po piatich týždňoch zabíjania a skazy sa vraciame na začiatok. K rokovaniam o dohode s Iránom, ktoré tu boli pred vojnou. A k rokovaniam o úplnom otvorení Hormuzského prielivu, ktorý bol pred vojnou celkom voľný.

Vojna zatiaľ nevyriešila nič. A nič zatiaľ nerieši ani prímerie. Je to len prestávka v bojoch. Patová situácia pokračuje. A de facto znamená úspech Iránu.

Irán oslavuje, že odolal. Síce s bolesťami, s veľkými stratami, ale odolal. Iránska vláda sa chystá spoplatniť plavbu Hormuzským prielivom. Čiže vyberať výpalné. Má priniesť desiatky miliárd ročne. Trump to predbežne legitimizoval, keď sa prihlásil, že aj on by chcel svoj podiel z nových poplatkov (neskôr zas zverejnil status, kde mýto v Hormuze odmieta).

Izrael zúri, že ho Američania podrazili – rokovaniami „o nás bez nás“. Prímerie prišlo predtým, ako sa Izraelu podarilo dokončiť a naplniť vojenské plány (zničenie iránskeho jadrového a raketového programu, zlomenie režimu).

Američania rátajú straty. A pochovávajú hnutie MAGA. Trump si službou Izraelu a vojnou v Iráne nakreslil svoju vlastnú karikatúru. Bola by smiešna, ak by nebola nakreslená krvou.

Trump z roku 2025 a Trump z roku 2026 – to sú dva celkom rozdielne svety. Pôvodne Trump vyzeral ako posol zdravého rozumu. Jeho program ukončenia vojen, dohôd a mocenskej rovnováhy sme mohli pochváliť. Boli to kroky správnym smerom a zaslúžili si podporu.

Nakoniec sa však Trump vyfarbil ako ďalšia z figúr v rukách Izraela. Zradil vlastné (národné) hnutie. A veľmi škaredo narazil. Trump chcel rýchlou a úspešnou vojnou proti Iránu demonštrovať silu Spojených štátov. Podobne ako pri Venezuele. Alebo ako pri bombardovaní Iránu v lete 2025. Lenže tentoraz si vylámal pár zubov.

Amerika už nie je superveľmoc, ktorá garantuje bezpečnosť svojim spojencom. A nedotknuteľnosť svojich vojenských základní. Pax americana, americké impérium na Blízkom východe, vyhorelo. Trump si musel vykričať a vydupať prímerie. Bez toho, aby tušil, čo presne potrebuje dosiahnuť.

Bola by však chyba považovať za hlavný problém Trumpa. Áno, zahodil svoje sľuby. Správa sa primitívne. No istý čas mal snahu, zrejme úprimnú, otáčať kormidlo od vojen k dohodám.

Do vojny s Iránom sa napokon nechal zlomiť. Hybnou silou, ktorá plánovala „operáciu“, bol Izrael. Aj v lete 2025, aj tento rok.

Hlavným problémom nebol a nie je Trump, ale Izrael. A vplyv izraelskej loby na americkú bezpečnostnú politiku. Platí to už roky. A Trump je len jedným z dlhého radu lídrov, ktorí boli použití.

Bol to Izrael, kto sa snažil zmariť dohody s Iránom vojnami (2025, 2026). Bol to Izrael, kto okamžite odmietol dohody o prímerí a pokračoval v inváznej vojne v Libanone. A je to Izrael, kto aspoň sčasti dosahuje svoje vojenské ciele: oslabovať Hamas, Hizballáh, Irán. Hoci aj za cenu genocídnych zločinov.

Orientálny štát menom Izrael sa pričasto presadzuje ako hybná páka americkej vojenskej politiky. A to je problém nielen Blízkeho východu alebo Američanov, ale celého Západu. Deformuje ho blízkovýchodná mentalita. Je to mentalita, ktorá nevníma vojny ako „pokračovanie politiky inými prostriedkami“ (čo znamená, že ciele vojen sú politické). Vníma ich ako nástroj na ničenie a zabíjanie nepriateľov. Alebo ako nástroj na ich trestanie.

Východisko veľmi dobre vystihol Tucker Carlson: Amerika sa potrebuje okamžite odpojiť od Izraela.

Vojny Izraela nemôžu byť automaticky vojnami Západu. Hlavne ak nevedú k poriadku, ale k rozvratu. Aj z nášho, európskeho pohľadu predsa platí, že sa nemôže rozhodovať o nás bez nás. A často proti našim záujmom.

Neschopnosť Američanov brániť vlastných spojencov v Zálive a vlastné vojenské základne otvára jednu celkom novú otázku. Týka sa Európy a do istej miery aj Slovenska. Čo s americkými základňami v Európe?

Táto otázka bola dlho tabuizovaná. Kacírska. Platilo, že Američania sú príkladní spojenci. Vzory pre západný svet. A americké základne sú záruky bezpečnosti. Americká základňa rovná sa štít.

Dnes to už neplatí. Padá aj jedno, aj druhé.

Spojené štáty už nie sú baštou „slobodného sveta“, ktorá išla pre svet príkladom. V slobode, poriadku, práve, morálke… Po nástupe progresivistov a progresívnych cenzorov majú Spojené štáty ďaleko od toho, aby ich nasledoval celý svet. A po nástupe ich protiváhy – trumpizmu – sa ukazuje to isté. Ani hnutie MAGA neprináša riešenia. Prináša problémy.

Američania sa už nesprávajú ako spoľahlivý spojenec a garant bezpečnosti, ale ako upadajúca veľmoc. Teda ako hráč, ktorý neváha obetovať spojencov pre vlastný prospech. Alebo pre vlastnú záchranu. Je to vlastne prirodzené. V krízových rokoch hrá každý na seba – v pude sebazáchovy.

Každý okrem Európy.

Tá sa zasekla niekde medzi nostalgiou a zhrozením z nového amerického prístupu. Výsledkom je vajatanie.

Druhá vec, ktorá v marci 2026 padla, je mytológia o bezpečnosti a nedotknuteľnosti amerických vojenských základní. Kedysi to tak možno bolo (s výnimkou teroristických útokov). Dnes to tak nie je. Americké základne už nie sú oázy bezpečnosti, na ktoré si nikto netrúfne útočiť. Sú to terče. Sú to ciele odvetných útokov, ktoré nepriateľ potrebuje zničiť.

Americké základne v Kuvajte, Bahrajne či Emirátoch ničili iránske rakety. V rámci odvetných úderov. A ničili aj hostiteľské štáty – vojenských spojencov Američanov.

Netýkalo sa to len stálych základní. Iránske rakety a drony útočili aj na letiská s americkými lietadlami. Alebo na dubajské hotely. Irán tvrdil, že v nich boli tajné kancelárie CIA. A operačné centrá pre novú zbraň – umelú inteligenciu (o čom sme písali podrobnejšie pred týždňom).

Irán sa opovážil prelomiť pravidlo o nedotknuteľnosti amerických základní. A neviedlo to k jeho zničeniu. Naopak, dotlačil americkú vládu do prímeria.

Znamená to, že v prípade bezpečnostnej krízy môže byť zraniteľná aj Európa. Sú v nej desiatky amerických základní a muničných skladov. Bezpečnostnú krízu tu pritom máme roky. Pre rozširovanie NATO, vojnu o Ukrajinu a proxy vojnu Západ – Rusko.

Týka sa to aj Slovenska. Stále základne Spojených štátov tu síce nemáme, no máme tu vojenskú zmluvu DCA. A záväzok, že Američania môžu mať v bezplatnom prenájme časť slovenských letísk, skladov, kasární, vojenských objektov… Podľa zmluvy DCA môžu Spojené štáty na slovenskom území zriaďovať svoje muničné sklady, logistické uzly, dočasné vojenské posádky.