Debata o Ježišovi Kristovi a jeden spodný prúd v diskusii o nej

V redakcii máme za sebou debatu o Ježišovi Kristovi. Naše debaty „Do živého“ sú na politické témy, ich záznam sa zverejňuje na Youtube v piatok.

Na Veľký piatok sa čistá politika nehodí. Jaroslav Daniška preto navrhol tému Ježiš Kristus. Cítili sme pred tým rešpekt a váhali sme. Napokon sme to tak urobili. A bolo to tak správne.

Súdiac napríklad podľa reakcií v bohatej diskusii na Youtube, drvivá väčšina divákov prijala debatu veľmi pozitívne. Veľmi ma to potešilo.

Znepokojil ma však jeden menšinový trollujúci prúd.

Na začiatku debaty som hovoril práve o tom, že ňou vybočujeme z doterajšieho rámca verejných diskusií na špecificky kresťanské témy. Súčasnú dobu som popísal tak, že tieto témy sa preberajú v špecificky kresťanských médiách, napríklad v televízii Lux alebo rádiu Lumen, prípadne v nie špecificky kresťanských médiách sú na to vyhradené konkrétne formáty, napríklad prenos nedeľných bohoslužieb. A pre úplnosť som ešte kratučko spomenul, že za komunistického režimu v médiách sa meno Ježiš Kristus nevyslovovalo. Nič iné som o komunistickej minulosti nepovedal.

Je zaujímavé, ako jedna jediná zmienka o komunistickej minulosti niekoho pichne. Jeden z diskutujúcich napísal: „Prosím vás, nezavádzajte. Za socializmu práve to bolo naopak, Veľká noc bola uctievaná v krajšom svetle, dnes je to ... aj v socializme boli plné kostoly.“

Štruktúra toho diskusného príspevku veľa napovedá. Na začiatku ma diskutujúci obvinil zo zavádzania. Tým hovoril nepravdu, lebo to, čo som povedal, je proste holý fakt. Tou nepravdou diskutujúci bránil komunistický režim. Vzápätí to zamaskoval tým, že Veľkú noc a plné kostoly podal ako pozitívne veci. A tým celkovo podsúval dojem, že komunistický režim sa vlastne správal ku kresťanskej viere vcelku dobre.

No a to je lož.

Rozoberme si postoj komunistického režimu ku viere a tie plné kostoly za socializmu.

V komunistickom režime vládla komunistická strana, pretože podľa ústavy mala v spoločnosti vedúcu úlohu. Ideológiou strany bol marxizmus-leninizmus, ktorý bol zo svojej podstaty ateistický. Ak bol niekto veriaci, tak nemohol byť členom strany, a tým pádom spravidla nemohol ani urobiť vo svojom povolaní kariéru. Alebo sa stalo, že vstúpil do strany a svoju vieru tajil, čo už sa nedalo nazvať slobodným vyznávaním svojej viery.

Ateizácia bola konečným cieľom komunistickej politiky.

V 50. rokoch boli bežne kňazi a biskupi súdení v politických procesoch. František Mikloško vo svojej knihe Nebudete ich môcť rozvrátiť uvádza mená 290 rímsko-katolíckych kňazov väznených v tých rokoch. Väznených bolo aj veľa grécko-katolíckych kňazov. Grécko-katolícka cirkev bola zakázaná úplne.

V roku 1950 bolo násilne internovaných vyše tisíc rehoľníkov. Môj birmovný otec salezián Štefan Janec bol internovaný v Podolinci.

Aj po roku 1969 však dochádzalo k odsúdeniu kňazov a laikov. František Mikloško uvádza v knihe tri desiatky odsúdených v tomto období.

Cirkev bola pod neustálym dozorom Štátnej bezpečnosti. Náboženská literatúra nebola dostupná, jej dovoz bol trestný. V 80. rokoch boli odsúdení za pašovanie náboženskej literatúry traja mladíci: Branislav Borovský, Alojz Gabaj a Tomáš Konc. Borovského poznám desiatky rokov.

Ku koncu 80. rokov na Slovensku katolícka cirkev nemala takmer žiadnych biskupov, lebo štátna moc nedovolila obsadenie uprázdnených biskupských stolcov.

A nemožno zabudnúť i na prenasledovanie evanjelických duchovných a laikov.

Pre toto všetko tisíce kresťanov 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí manifestovali za náboženskú slobodu. A i za ľudské a občianske práva pre všetkých.