Prípad Bombic. Súdy potvrdili, že väzba bola prehnaná

V Markeri sme viackrát písali, že väzobné stíhanie Bombica je prehnané. Nie preto, že by sme s ním sympatizovali, z iného dôvodu: tam, kde na seba narážajú sloboda slova a Trestný zákon, by mala byť väzba (žalár bez procesu) len krajné a nevyhnutné opatrenie. A to v prípade Bombica nenastalo.

Nakoniec tento názor potvrdili aj súdy.

Najskôr, v marci, o tom rozhodol Špecializovaný trestný súd. Bombica síce uznal za vinného vo všetkých bodoch obžaloby, no trest bol iba podmienečný. Znamenalo to, že Bombic má byť prepustený na slobodu. S podmienkou.

Nepriamo to tiež znamenalo, že tlak na väzobné stíhanie Bombica bol prepálený. Ak by boli „slovné zločiny“ Bombica naozaj také nebezpečné, že musí byť za mrežami, súd by nemohol rozhodnúť o miernom podmienečnom treste. A o prepustení.

Bombic v marci ostal vo väzbe iba preto, že prokurátor podal sťažnosť. Najvyšší súd jej však nevyhovel. Potvrdil, že Bombic má byť prepustený.

Len pre spresnenie: Nikdy sme netvrdili, že Bombic nemá byť stíhaný alebo potrestaný. Namietali sme len proti praktikám s väzobným stíhaním. Ešte pred skončením vyšetrovania, pred posúdením dôkazov, pred súdnym procesom…

Na takéto krajné zásahy – žalár počas vyšetrovania – by sme si pri slovných prečinoch nemali zvykať. Mohlo by sa to otočiť proti tým z druhého brehu, ktorí v záchvatoch nenávisti a zlosti nadávajú na Rusov. Alebo na voličov Smeru.

Nenávisť a hlúpe reči majú rôzne podoby.

Väzobné stíhanie za neprijateľné slová však býva jednosmerné. Spravidla je namierené proti tým, ktorí útočia na progresivistov a na ich kampane. Ako to bolo v prípade Bombica.

Volá sa to dvojaký meter. Ten, ako je známe, nenapĺňa spravodlivosť, ale jej opak.

Ak by bol Bombic trestne stíhaný na slobode, všetko by bolo v poriadku. A v poriadku by bolo aj to, že má byť potrestaný (podmienkou). Samozrejme, až potom, ak to potvrdí odvolací súd.

Bombic viackrát zašiel za hranu. Vystupoval neslušne, pri niektorých témach šíril neoverené tvrdenia, hrubo útočil na svojich nepriateľov. Správal sa hlúpo, nezodpovedne, agresívne. Bolo prirodzené, že narazil na trestné oznámenia, na vyšetrovateľov a napokon aj na súdy. Pravidlá a poriadok sú dôležité.

Menej prirodzené bolo jeho preventívne uväznenie. Sporná pritom nebola len samotná väzba, ale aj jej dĺžka – takmer rok. To je pri prečinoch z kategórie slovných a politických priveľa.

Smrdí z toho podozrenie, že vyšetrovateľ a prokurátor vnímali „preventívnu väzbu“ ako trest. Alebo ako odstrašujúci zákrok justičnej moci. A to je neprijateľné. O treste sa môže v právnom štáte rozhodovať len na súdnom procese.

Proces s Bombicom sa skončil podmienečným trestom. A prepustením.

Námietka, že Bombic bol predsa stíhaný na slobode a do väzby išiel len za neskoršie porušenie pravidiel náhrady väzby, veľmi neobstojí. Tlak na väzobné stíhanie Bombica tu bol od začiatku. Tí, ktorí ho hnali za mreže ešte pred skončením vyšetrovania, nakoniec uspeli.

A nešlo len o vyšetrovateľa a prokurátora.

Ten tlak bol širší a prevažne mediálny. Tam sa vlastne začal celý konflikt.

Bombic po pandémii a vojne na Ukrajine vyrástol z malého blogera na influencera, ktorého sledovali stovky tisíc ľudí. Kritizoval pandemické a očkovacie manévre. Kritizoval Čaputovú, Naďa, Hegera a provojnovú politiku vtedajšej vlády. Útočil na progresívne médiá a na dúhových aktivistov.

Keď mal príliš veľký mediálny dosah, začali na ňom pracovať aktivisti z médií a súkromných bezpečnostných agentúr. Po krku mu išli novinári Sme alebo aktivista Štromajer z Gerulata Technologies. Táto firma blízka agentúre Eset má sledovať a potláčať proruské skupiny v spoločnosti. Zamerala sa aj na Bombica, ktorý bol kritický voči vojenskej politike Británie, NATO, Bruselu.