Deti a demografické vzkriesenie

Dve udalosti ma zaujali za posledné týždne, lebo tvorili akýsi protiklad. Obe boli o intímnom živote ľudí a o jeho dopade na veci verejné. A ten protiklad ukázal, aké je hodnotové nastavenie európskej spoločnosti a aká je miera (i)racionálnosti toho nastavenia.

Prvou udalosťou bolo právoplatné odsúdenie fínskej političky Päivi Räsänenovej na zaplatenie pokuty vo výške 1800 eur. Za „podnecovanie nenávisti“. Mala sa toho dopustiť niektorými tvrdeniami, napríklad že homosexualita je „psychosexuálna vývojová porucha“. Poznamenajme, že na tom verdikte nie je nič špecificky fínske. Do nepríjemností rôzneho druhu sa môžete vyslovovaním takých názorov dostať do problémov vo väčšine krajín západnej spoločnosti. V strednej Európe sa nás to zatiaľ netýka.

Druhou udalosťou je správa Štatistického úradu o demografickom vývoji na Slovensku. Prebehlo to médiami a je to drsné. Za rok 2025 Slovensko prišlo o 10 000 obyvateľov. Počet zomrelých vysoko prevýšil počet narodených. A i tu platí, že to nie je slovenský fenomén, demografická kríza zúri v celej Európe.

Začnime pripomenutím banality. Od toho, či sa nám rodia alebo nerodia deti, závisí prežitie slovenského spoločenstva. Demografia je o rodení detí. V téme homosexuality je zase implicitne prítomný opak, teda nerodenie detí.

Teraz porovnajme mieru vášnivosti, s akou sa diskutuje o týchto dvoch fenoménov, a to nielen dnes, ale za posledné desaťročia.

V 80. rokoch minulého storočia by sme neverili, že sa tu raz budú vyskytovať prípady ako ten Räsänenovej. Ideológovia LGBT, aktivisti a obyčajní podporovatelia však odviedli s veľkým, vytrvalým nasadením úspešnú prácu. 

Zaviedli mätúci jazyk, ktorý prevracia zmysel slov. Požadovali toleranciu homosexuality, hoci tá bola predsa dávno samozrejmosťou. V skutočnosti žiadali vzdávanie úcty vzťahu medzi osobami rovnakého pohlavia, aká sa vzdávala tradičnému manželstvu. Tolerancia a vzdávanie úcty je rozdiel, ale mnoho ľudí si to ani nevšimlo.

Dosiahli, že nemožno považovať homosexualitu za niečo, čo má nejakú negatívnu stránku. Proste, musíme súhlasiť, že všetko je v poriadku. Rodič, ktorý má jediné dieťa, ktoré je homosexuálom, vie, že sa asi nestane starým otcom, čo ho trápi, a teda vie, že s homosexualitou nie je všetko tak, ako má byť. Ale nemožno to povedať.

LGBT loby dosiahla gigantický úspech v tom, že argumentácia proti jej požiadavkám sa považuje za prejav nenávisti voči homosexuálom. Ale je to lož.

Najlepší dôkaz tej lživosti je existencia ľudí s homosexuálnymi sklonmi, ktorí odmietajú podľa toho sklonu žiť. Robia to, lebo sú tiež presvedčení, že s homosexualitou nie je všetko v poriadku.

LGBT loby transformovala Európu i Ameriku, ovládla nadnárodné inštitúcie ako EÚ, Radu Európy a ďalšie.

O strednú Európu sa ešte bojuje. Všimnite si tému rôznych grantov, dotácií a propagácie LGBT ideológie. Koľko je okolo toho mediálneho boja. Haravara v jednom kuse.

Pokiaľ ide o vzťahy, v ktorých sa deti nerodia, mnohí sú zapálení.

Pozrime sa na náš zápal, ak ide o odovzdanie štafety života.

Kto chce, vie, čo nás čaká. V čase internetu sa zorientuje i laik, ak má záujem. Vieme to už desaťročia. Počet detí na ženu (total fertility rate – TFR) klesá predsa od druhej svetovej vojny a začiatkom 90. rokov už klesal pod číslo 2,0. V prvej dekáde po roku 2000 TFR kleslo na tragických 1,2. Potom rástlo na zhruba 1,5, ale už nerastie. Veď vďaka za každú desatinu (dieťaťa), ale je to málo.

Dve deti na ženu sú pre Slovensko nedostižné už vyše tridsať rokov, ale donedávna bolo vždy možné z čísel vybrať to, čo nevyzeralo tak zle. Stále sa rodilo viac detí, ako zomieralo starých ľudí. Lebo starí pochádzali z menej početnej generácie. A ešte sa aj predlžoval život, čiže zomieranie sa odkladalo. A ešte aj počet migrujúcich na Slovensko prevyšoval počet migrujúcich preč.

Tak čo, vraveli sme si, veď nie je to také zlé. Počet obyvateľov neklesá. Ale to všetko je preč. A už dávno sa mení pomer vekových kategórií. Podiel dôchodcov stúpa.

Spýtal som sa umelej inteligencie, ako sa bude vyvíjať pomer priemerného dôchodku k priemernému platu. Prezradila mi, že teraz je to 45 percent a bude to klesať. Do roku 2070 na 35 percent. Dôchodcovia budú chudobnieť. Lebo teraz je málo detí a teda bude málo pracujúcich ľudí platiacich odvody.

Kto chce, vie to. Ale kladie si niekto otázku, prečo na to majú doplácať tí dôchodcovia, ktorí tie deti mali a vychovali a uskromňovali sa?

Akosi sa o tom nediskutuje. Správa Štatistického úradu prejde médiami a vzápätí je zabudnutá. Asi tá téma nemá v sebe tú šťavu ako LGBT téma. Ale odovzdanie života závisí od demografie, nie od LGBT.

Zrušenie rodičovského dôchodku pred jeden a pol rokom bolo brutálnym presmerovaním toku peňazí od viacdetných dôchodcov k menejdetným. Od chudobnejších k bohatším. Od tých, čo sa viac zaslúžili za to, že dôchodky bude z čoho platiť, k tým, čo sa o to zaslúžili menej.

Bolo to úplne nerozumné vzhľadom na to, čo sa v demografii deje. A tento nerozum sa vyskytuje rovnako vo vládnej koalícii ako v opozícii.

Verejní predstavitelia totiž nevedia povedať ľuďom, že ich budúce dôchodky platia ich deti, a že kto ich má, mal by sa mať lepšie.

Politika vytvára stále ilúziu, že tie peniaze tak akosi niekde zaobstará. Všetko sa lepí po kúskoch, aby bolo niečo na dnes a na zajtra, ale nie o desať rokov.

Tak ako ideológovia LGBT nevedia rozprávať pravdivým jazykom, tak nechcú pravdivo rozprávať politici o demografii a budúcnosti.  

A hovoríme si, že veď nejako bude. Ale ono nestačí, aby nejako bolo.

My potrebujeme vzkriesenie.