Čomu má zmysel dôverovať

Iba výnimočne príde v kostole reč na politiku. Súvisí to s tým, že ani Krista politika nezaujíma. Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, preto odbavil politiku príkazom „cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie“.

Niektoré biblické udalosti však zvádzajú rečníka vykročiť na tenký politický ľad, keď sa mu zdá, že sa pohybujeme „v paralelnom vesmíre“ a starý biblický príbeh je o nás. Pretože dobrý kňaz má ambíciu svoje publikum zjednotiť, avšak politika ľudí rozdeľuje, exkurz do politickej súčasnosti vytvorí napätú atmosféru, v ktorej publikum drží rečníkovi palce, aby sa do metafory nezamotal a tenký ľad sa pod ním neprelomil.

Takýto moment nastal nedávno na Velehrade a impulzom bol príbeh štyridsaťročného putovania Izraelitov na púšti. Náš kňaz sa pustil do smelého prirovnania ufrflaných židov, ktorým sa cnelo po pohodlnom egyptskom otroctve, s našincami, ktorí frflú, že v minulom režime bolo lepšie. Kázeň nakoniec dopadla dobre, ale hlavne preto, že pointou je dôverovať Bohu a o tom sa v kostole nepochybuje.

Putovanie po púšti, respektíve blúdenie v púšti, bolo za trest. Generácia, ktorá mala pod kožou egyptské otroctvo, nemala nárok na zasľúbenú zem. V tomto zmysle je sloboda rezervovaná v slobode narodeným, odhodiť okovy nestačí. Tu sa vnucuje podozrenie, že otroci sa z oslobodenia radovali predčasne.

Z generácie, ktorá mala byť odmenená za odvahu vykročiť do neznáma, sa stala generácia stratená. Opustiť isté pre neisté je osudová voľba a ísť do rizika nie je pre každého. „Takto sme si to teda nepredstavovali,“ hnevali sa na Mojžiša tí, ktorým nebol súdený podiel na budúcej prosperite.