Osobnosť slovenských dejín. Anketa

V marci sme vyhlásili Rok Tomislava Poglajena Kolakoviča, je to súčasť zámeru, aby sme sa v Markeri viac venovali dejinám a pestovali pamäť na významné osobnosti našich dejín a kultúry. Budeme si každým rokom pripomínať inú osobnosť, neraz opomínanú, redukovanú či zabudnutú, ale vždy výnimočnú. Rozhodli sme sa tým čeliť niečomu, čo nazývame pedagogikou hanby, ktorú pestujú naše elity a médiá, prekáža nám, že sa u nás rozmohla ako populárny šport. Ak chceme čeliť niektorým výzvam, potrebujeme zdravé sebavedomie a národnú hrdosť. 

Zmysel tejto ankety je trošku iný, aj keď veľmi príbuzný. Položili sme si otázku, kto sú významné osobnosti našich dejín a prečo. Ponúkame odpovede autorov Markeru. Budeme radi, keď sa zapojíte do diskusie pod článkom aj vy. 

Ľudovít Štúr. Lebo vyšiel za rámec vizionárstva a zhmotnil silu spočívajúcu v jednotnom jazyku. Lebo jeho osobnosť slúži ako symbol jednoty dnes, aj do budúcnosti. Lebo cez jeho príbeh možno nahliadať do celého pompézneho 19. storočia.

Mojou prvou obľúbenou postavou je rímsky cisár Marcus Aurelius.

Viem, že to nebol Slovák a že keď písal na brehu Hrona jeho Rozhovory so sebou, tak na Slovensku ešte Slovákov a Slovanov nebolo.

Slovenské dejiny však beriem inkluzívne. Treba nám prekonať také to ochtíbanie, že či niekto bol Slovák a na 100 percent. Kdekto nám nie je dosť slovenský. Koľko krajín si môže povedať, že u nich známy filozof a vladár napísal filozofické dielo patriace do učebníc?

Takže Markus Aurelius jednoznačne!

Potom mám kategóriu Slovákov, ku ktorým sa nedostala informácia o tisícročnom útlaku a dovolili si urobiť v Uhorsku kariéru. Napríklad Juraj Selepčéni Pohronec, prímas a vicekráľ Uhorska. Alebo polyhistor Matej Bel, ktorého si vážili i na cisárskom dvore.

A napokon je to Andrej Hlinka. Starý otec slovenskej štátnosti, obetavý vlastenec, väzeň dvoch režimov a bojovník za slovenskú vec. Proste, človek ho musí mať rád. 

Na otázku sa ťažko odpovedá, ale skúsme.

Prvá voľba, kráľ Slovenov – Svätopluk z Nitry. Ukázal sa ako jeden z hlavných tvorcov nielen slovenských dejín, ale stal sa aj formatívnou osobou, ktorej je treba vďačiť za konceptualizáciu strednej Európy ako priestoru, ktorý je síce súčasťou latinského kultúrneho orbitu, ale svoju legitimitu a integritu neodvodzuje od moci vládcov, ktorí nadväzujú na vládu Karola Veľkého, ale od následníkov svätého Petra. Spolu so svätým Metodom vytvoril archetypálnu dvojicu slovenských dejín, v ktorej sa vyvažovala a dopĺňala svetská a duchovná moc. Podľa vzoru kráľa Dávida a proroka Samuela. 

Osobnosť druhá – Ľudovít Štúr. Je velikánom ako filozof, literát, jazykovedec a nekompromisný politik. Vytvoril spolu so svojimi žiakmi paradigmu moderného slovenského národa. Jeho ideály zostali dodnes východiskom a vzorom pre všetky ďalšie slovenské generácie.

Pre 20. storočie je to ťažké, ale popri Milanovi Rastislavovi Štefánikovi asi najviac Andrej Hlinka. Pre tri veci. Dokázal svojou autoritou zastaviť prenikanie pokrokárskych myšlienok na Slovensko. Vytvoril politický program pre Slovákov 20. storočia a za jeho principiálnosť a neúplatnosť.    

Vyberám dve mená: Milan Rastislav Štefánik a Alexander Dubček.

Väčšinou sa za najväčšie osobnosti dejín daného národa považujú zakladatelia štátu. Vybrať v tejto ankete Tisa a Mečiara, to by bolo rozruchu. 

Prvé meno je Ľudovít Štúr. Minulý rok sme si pripomenuli 210. výročie narodenia, tento rok 170. výročie smrti Štúra, jeho odkaz a dielo majú stále zásadný vplyv. Najmä kodifikácia jazyka, ale aj politický program. Ťažko opomenúť aj jeho generáciu, bez ktorej by nám chýbal jeden zo základných štátotvorných prvkov. 

Pri spomienke na posledný -izmus, ktorý sme porazili v roku 1989, zase ťažko nespomenúť päticu Čarnogurský, Korec, Krčméry, Jukl, a áno, aj Mikloško.

No ak mám vybrať jednu osobnosť, vyberám Andreja Hlinku. Jeho rola je v našich dejinách neprávom potláčaná. Hlinka niesol stáročiami vyskúšanú národnú myšlienku v časoch, keď voči nej vystupovala takmer celá zvyšná politická elita, ktorá hlásala myšlienku čechoslovakizmu a Hlinku za opačný postoj označovala za rozvracača republiky. 

Hlinka rovnako vzdoroval dobovému liberalizmu, komunizmu aj fašizmu. Hitler a Stalin boli pre neho obludy. Odmietol však aj potupu svojho biskupa Párvyho. Vo väzení ho držali tak Maďari, ako aj Česi. Má leví podiel na tom, že na Slovensku v prvej polovici dvadsiateho storočia prežilo národné povedomie postavené na kresťanskej tradícii, sociálnom cítení a národnej myšlienke. 

Zameriam sa len na dve veľké osobnosti, ktoré mali mimoriadny vplyv. A zaslúžia si mimoriadny rešpekt.

Ako najväčšiu slovenskú osobnosť 19. storočia vnímam Ľudovíta Štúra. Štúr a štúrovci zohrali kľúčovú úlohu v kľúčových rokoch, keď sa to v Európe lámalo a keď sa formovali moderné národy. A neskôr nezávislé národné štáty.

Presadenie kodifikácie slovenského jazyka so stredoslovenským (širším) základom znamenalo, že Slováci mohli vystupovať ako samostatný národ. Neostali mimo hry. Neboli sme len „národnosťou“ v rámci iného, väčšieho národa. Do istej miery to totiž hrozilo – ak by zvíťazili pokusy so „spoločnou identitou Čechov, Moravanov a Slovákov“. Alebo ak by prevládla pasivita.