Toto je len začiatok
Donald Trump nevyhlásil vojnu len Iránu, ale aj globalizácii, pravidlám medzinárodného spoločenstva, dobrým mravom a civilizácii.
Ak platí, že režimy končia až vtedy, keď vyčerpajú všetky možnosti, ako sa udržať, potom to vôbec nie je dobrá správa. Ani Američania s Izraelčanmi, ani Iránci ešte zďaleka nevyčerpali možnosti, ako sa v Perzskom zálive, respektíve na Blízkom východe, navzájom poškodzovať. Stále ešte nehoria všetky ropné polia a rafinérie, stále sa odsoľuje voda a stále fungujú v Iráne, Saudskej Arábii či v Izraeli elektrárne. A tankery – hoci už veľmi neplávajú – sú ešte na hladine.
V tejto vojne si však ani jedni, ani druhí nemôžu dovoliť prehrať a prehrou by bola aj remíza. Američania sú príliš namyslení a Peržania príliš hrdí na to, aby jedni mohli skončiť s agresiou a druhí s pomstou.
Američania s Izraelčanmi pristupujú ku konfliktu rovnako ako Peržania: všetko alebo nič. Všetko z pohľadu USA znamená bezpodmienečnú kapituláciu Iránu. Všetko z pohľadu Iránu znamená odchod Američanov z Perzského zálivu a vojnové reparácie. Jedno s druhým sa nedá zladiť, z čoho vyplýva, že svet môže na ropu, plyn či liadok z Perzského zálivu na dlhé roky zabudnúť.
To, k čomu v Perzskom zálive došlo, nie je tragédia, ale len jej začiatok. Šťastie praje iba pripraveným a kto sa nepripravil na to, že bude mať len tie energie, ktoré si sám vyrobí, bude čoskoro bez energie. Od ropného šoku je len krok k civilizačnému šoku.
Američania prostredníctvom svojho prezidenta zvalili prvú kocku globálneho domina bez toho, aby riešili, čo tým spôsobia, koho svojou ropnou chamtivosťou poškodia a naštvú. Ich prezident zjavne nie je natoľko múdry, aby domyslel, že súčasťou toho padajúceho domina budú aj USA. Pri pohľade na Iránom vybombardované americké základne, poškodené radary či lietadlové lode ustupujúce z dostrelu rakiet a dronov sa ukazuje americké odstrašenie ako bezzubé. Ropný šok má potom potenciál výrazne oslabiť petrodolár a už sa začína hovoriť o petrojuane.
Donald Trump nevyhlásil vojnu len Iránu, ale aj globalizácii, pravidlám medzinárodného spoločenstva, dobrým mravom a civilizácii. Nie je však jasné, či mu to prejde, či sa svet zmieri s chaosom, vzdá sa diplomacie a uspokojí sa s primitívnym právom silnejšieho.
Pravdepodobnejšie je, že sa väčšina sveta rozhodne pre globalizáciu bez Američanov. Že bude Američanov považovať za spoločného nepriateľa. Kazisveta, s ktorým sa nedá dohodnúť, pretože sa mu nedá veriť. Je tiež možné, že ak sa bude stavať nová železná opona, skončíme na tej strane, ktorá nectí pravidlá a ktorej sa nedá veriť, spolu s tými Američanmi aj my, ako súčasť Európy, z ktorej sa nemáme ako odhlásiť.
Tým, ktorí na všetkom zlom dokážu nájsť niečo dobré, však nadchádzajúca kríza má čo ponúknuť. Namiesto pseudoproblémov bude treba riešiť problémy reálne. Potreba sebestačnosti prestane byť témou diskusie a stane sa životnou nevyhnutnosťou. V núdzi človek pozná priateľa, Česi hovoria, že núdza naučí Dalibora hrať na husliach. Tiež sa vie, že čo človeka nezabije, to ho posilní. Latiníci prispejú citátom per aspera ad astra – cez útrapy k hviezdam – a kresťan je uzrozumený s tým, že koho Boh miluje, toho krížom navštevuje.
Ak sa Donald Trump rozhodol obetovať americkú dominanciu, aby tým vytrhol moderného človeka, lenivého západného liberála, z imperiálnej pasivity, sotva mohol takýto nápad realizovať lepšie než zapálením Perzského zálivu.