Milí umelci, vláda ani vedenie STVR nie sú váš najväčší problém

Ako niekdajšia fanúšička Rádia_FM, ale najmä jeho predchodcu, stanice Rock FM, som dostala chuť vyjadriť sa k stopnutiu záznamu z udeľovania cien Radio_Head Awards, známych aj ako Rádiohlavy. Reprízu zastavilo vedenie STVR, pretože na podujatí zaznievali politické prejavy a kritika personálnych zmien v telerozhlase. Namiesto reprízy Dvojka divákom pustila dokument.

Ale nechcem sa vyjadriť len k tejto pseudokauzičke. Mám potrebu okomentovať vývin slovenskej alternatívnej scény ako celku. Prípad Rádiohláv mi na to poslúži ako potrebná barlička.

Ak ste normálni, o tomto ocenení isto netušíte. A tak si zaslúžite úvod. Cenu slovenským hudobným tvorcom Rádio_FM, ktoré sa v Slovenskom rozhlase sústredí na alternatívnu hudbu, udeľuje od roku 2009.

Pokiaľ si spomínam, to už bolo obdobie, keď som sa od slovenskej alternatívnej hudobnej scény začala vzďaľovať. Na žiadnom oceňovaní slovenských interpretov som nebola a kto Rádiohlavy vyhral, som zväčša netušila. No vo svojich tínedžerských rokoch, kým sa Rock FM nezmenilo na Rádio_FM, som bola jeho obrovskou fanúšičkou.

Rádio mi predstavilo britských interpretov ako Portishead, Massive Attack alebo Tricky. Tí sa výborne hodili k mojim búrlivým pubertálnym emóciám. Okrem vychutnávania tínedžerského „angstu“, sa na takzvaný trip-hop, keď sa človek správne naladil, dalo aj tancovať. A rozhodne sa dalo hýbať aj na techno, lebo túto „hudbu“ mi rádio tiež odovzdalo.

Podobné extrémne hlučné a niekedy aj temné hudobné štýly, spolu s extrémnymi prejavmi a životným štýlom, sa k puberte a ranej mladosti výborne hodia. Horšie však je, keď z nich niekto nevyrastie.

Dnes, vo svojich štyridstiatich rokoch, počúvaním Rádia_FM rozhodne nerelaxujem. Nerobia to ani iní. Hovorí o tom fakt, že stanica má veľmi nízku počúvanosť, podľa prieskumu z roku 2025 zaberá 3 percentá trhu.

Ťažko si predstaviť, ako si súčasný mladý človek, na ktorého Rádio_FM cieli, púšťa a vylaďuje rádio. A ja si už vôbec si nedokážem predstaviť, ako po dlhom pracovnom týždni rekreujem v klube, kde na mňa reve techno, death metal alebo noise.

Kto by nevedel, čo je to noise, ide o „nehudbu“, inak povedané hluk. Predstavte si ľudí, ktorí dobrovoľne naplno počúvajú zvuk cirkulárky. Aj v tom spočíva hudobný štýl noise. Scéna, medzi ktorou som sa kedysi pohybovala, si „užívala“ aj takýto druh povyrazenia. Alebo to aspoň usilovne predstierala.

No a keď som si pustila záznam z piatkových Rádiohláv, videla som ľudí, ktorých záľuba predstierať alternatívnosť ani s pokročilým vekom neprešla. Nebol to celý záznam. Hoci som sa snažila, nedostala som sa k neprerušovanému zvuku, ani k videu z celého podujatia. Snáď sa raz dozvieme, kto a prečo tento vrchol kultúry nechce dopriať verejnosti.

Ale, priznám sa, po celom zázname aj tak nebažím. Stačil mi aj niekoľkosekundový pohľad na osadenstvo Rádiohláv. Spoznávala som známe tváre. „Aj ten sa tam stále pohybuje, aj ten...“ hovorila som si a pokyvovala som hlavou. Osadenstvo vyzeralo rovnako ako pred 20 rokmi, možno trochu horšie. A gýčovejšie. Nie je nič nevkusnejšie, ako starý muž vymódený po vzore alternatívneho tínedžera.