Takto vyzerá hlad v Gaze

Článok napísala Ruwaida Amer, ktorá je novinárka, učiteľka a filmárka, žije v Chán Junís v Gaze. Text vyšiel 21. júla 2025 v magazíne +972.

Som taká hladná.

Nikdy som tieto slová nemyslela tak, ako teraz. Nesie sa v nich akési poníženie, ktoré nedokážem úplne opísať. Každú chvíľu sa pristihnem pri tom, že si želám: Kiežby to bola len nočná mora. Kiežby som sa mohla zobudiť a všetko by sa to skončilo.

Od mája minulého roka, keď ma donútili utiecť z domu a ukrývať sa u príbuzných v utečeneckom tábore v Chán Júnise, počúvam, ako tie isté slová vyslovuje nespočetné množstvo ľudí okolo mňa. Hlad tu cítiť ako útok na našu dôstojnosť, ako krutý protiklad vo svete, ktorý sa pýši pokrokom a inováciami.

Každé ráno sa budíme a myslíme len na jedno: ako nájsť niečo na jedenie. Moje myšlienky okamžite smerujú k našej chorej matke, ktorá pred dvoma týždňami podstúpila operáciu chrbtice a teraz potrebuje výživu, aby sa zotavila. Nemáme jej čo dať.

Potom sú tu moja malá neter a synovec – šesťročná Rital a štvorročný Adam – ktorí si neustále pýtajú chlieb. A my dospelí sa snažíme odolávať vlastnému hladu, len aby sme zachránili akékoľvek zvyšky pre deti a starších ľudí.

Odkedy Izrael začiatkom marca zaviedol úplnú blokádu Gazy (ktorú koncom mája zmiernil len okrajovo), neochutnali sme mäso, vajcia ani ryby. Vlastne sme sa zaobišli takmer bez 80 percent potravín, ktoré sme predtým jedli. Naše telá prestávajú fungovať. Neustále sa cítime slabí, nesústredení a nevyrovnaní. Je nás ľahké podráždiť, ale väčšinu času len mlčíme. Rozprávanie spotrebuje príliš veľa energie.

Snažíme sa kúpiť čokoľvek dostupné na trhoch, ale ceny začínajú byť pre nás neúnosné. Kilo paradajok teraz stojí 90 šekelov (22,50 eur). Uhorky stoja 70 šekelov za kilogram (približne 17,50 eur). Kilo múky stojí 150 šekelov (37,5 eura). Tieto čísla sú nehorázne a kruté.

Prežívame len na jednom jedle denne: zvyčajne len na chlebe, ktorý si pripravíme z akejkoľvek múky, ktorú sa nám podarí zohnať. Ak máme šťastie, obed pozostáva z trochy ryže, ale ani tá nás nenasýti. Snažíme sa odkladať trochu jedla pre mamu, možno nejakú zeleninu, ale nikdy to nestačí. Väčšinu dní je príliš slabá na to, aby sa postavila, príliš vyčerpaná dokonca aj na to, aby sa modlila.

Už len zriedkakedy vychádzame z domu, bojíme sa, že by sa nám mohli podlomiť nohy. Mojej sestre sa to už stalo: keď hľadala na ulici niečo, čokoľvek, čím by nakŕmila svoje deti, zrazu sa zrútila na zem. Jej telo už nemalo silu ani na to, aby sa udržalo vo vzpriamenej polohe.

Hĺbku hladovej krízy sme začali pociťovať, keď pekár Abu Hussein, ktorého poznal každý v tábore, začal obmedzovať svoju prevádzku. Kedysi piekol pre desiatky rodín denne – vrátane našej – ktoré už nemajú plyn ani elektrinu, aby si mohli piecť. Od rána do večera boli v prevádzke jeho pece na drevo.

Nedávno však bol nútený zredukovať počet pracovných dní v týždni. Keď moja sestra prichádzala domov, hovorievala: "U Abu Husseina je zatvorené. Možno bude pracovať zajtra." Teraz sa snaha zohnať cesto a múku stala osobitným druhom utrpenia.

V tábore som pochopila skutočnú krutosť tejto genocídy: dusivé preľudnenie, masy utečencov vyhnaných z domovov a nekonečné množstvo príbehov o hlade.

Momentálne bývam u svojej tety, ktorá nás po vysídlení prijala a posledné dva mesiace prichýlila. Tak ako takmer všetky ostatné budovy v tábore, aj jej dom bol takmer úplne zničený izraelskými útokmi. Súrodenci mojej tety nepretržite pracovali, aby opravili, čo sa dalo, a podarilo sa im urobiť jednu miestnosť obývateľnou.

Dom je preplnený vnúčatami, z ktorých každé prechádza vlastným bojom s hladom. Môj najstarší bratranec Mahmúd je otcom štyroch z nich. On sám za posledných niekoľko mesiacov schudol takmer 40 kíl. Známky podvýživy sú viditeľné všade na jeho bledej tvári a vychudnutom tele.

Každý deň pred svitaním sa Mahmúd vydáva do Američanmi prevádzkovaných centier distribúcie humanitárnej pomoci a riskuje svoj život, aby sa pokúsil priniesť domov trochu jedla pre svoje hladujúce deti. Odkedy som u nich začala bývať, deň čo deň mi rozpráva tie isté strastiplné príbehy.

„Dnes som sa plazil po rukách a kolenách pomedzi tisícový dav,“ povedal nedávno a ukázal mi tašku s kúskami jedla, ktoré sa mu podarilo zohnať. „Musel som pozbierať všetko, čo spadlo na zem – šošovicu, ryžu, cícer, cestoviny, dokonca aj soľ. Bolia ma kosti od toho, ako po mne stúpali, ale musím to robiť pre svoje deti. Nemôžem zniesť zvuk ich hladu.“

Jedného dňa sa Mahmúd vrátil s prázdnymi rukami. Jeho tvár bola bez farby a vyzeral, že sa zrúti. Povedal mi, že izraelská armáda spustila paľbu bez varovania. „Krv mladého muža vedľa mňa sa rozprskla na moje šaty,“ povedal. „Na chvíľu som si myslel, že zastrelili mňa. Zamrzol som – bol som si istý, že guľka je v mojom tele.“

Mladík padol na zem priamo pred ním, ale Mahmúd sa nemohol zastaviť, aby mu pomohol. „Bežal som viac ako šesť kilometrov bez toho, aby som sa obzrel späť. Moje deti sú hladné a čakajú, že im prinesiem jedlo,“ povedal a zlomil sa mu hlas, „ale nebudú šťastné, ak sa vrátim domov mŕtvy.“