Carmen. V aréne vášní

Vyšla ho draho, zaplatil za ňu životom. Skonal približne v Mozartovom veku v deň šiesteho výročia svadby a tri mesiace po grandióznom fiasku životného diela. Jeho operu za ten čas publikum videlo tridsaťtrikrát, vstupenky rozdávali zadarmo, zlé kritiky pribúdali a on trpel v osídlach nutkavej spomienky. Keď orchester dohral, zavládlo ticho. Ohlušujúce až bolelo. Počas prvého dejstva občas zaznel vlažný potlesk. Druhé dejstvo – nič. Tretie dejstvo – zase nič. Posledné dejstvo – hrobové ticho. Z divadla vyšiel s rozbúšeným srdcom. Túlal sa nočnou ulicou, aby oddialil príchod domov. Keď nadránom vošiel do dverí, vyrútilo sa naňho ticho. Také ako v hľadisku.   

Odjakživa ho sprevádzali zvuky, tóny a melódie. Zo salónu sa rozliehali po chodbách až do izieb a po každom otvorení okna akoby vybrnkli na ulicu. Neraz sa zahľadel na oblohu, či neuvidí drobné notičky poletujúce pomedzi lastovičky. Lebo áno, zdalo sa mu, že tóny aj vidí. Ráno sa pri nich zobúdzal, večer zaspával niekedy s hlavou rovno na klaviatúre a s prstami rozloženými na klávesoch. Musia tvoriť klenbu akoby držali jablko, pričom ruka zostáva uvoľnená, a platí to aj keď po celom dni zmorený cvičením takto zadriemal. Veru vrodený talent treba brúsiť až pokým vek nespečatí jeho osud a nesplynie s francúzskou hudobnou školou. Ako zázračné dieťa dovtedy tvrdo cvičí a občas povzdoruje, keď ho nepustia hrať sa s rovesníkmi.

Otec – učiteľ spevu, mama – uznávaná klaviristka a jeho prvá učiteľka. Ambiciózna, obdivovaná, krásna, vedomá si všetkých svojich predností. Piate narodeniny oslávil so zostaveným repertoárom a ešte nemal ani desať, keď ho prijali na Parížske konzervatórium. Bolo to skoro, ale talent a cieľavedomosť presvedčili, o všetko ostatné sa postarala mama. Zbožňoval knižky, a keď mu ich zas poschovávali, aby nečítal na úkor cvičenia, preriekol sa, že chce byť spisovateľom. „To nevadí, bude z teba klavírny virtuóz!“ povedala rázne. Veď mama chce pre syna vždy len to najlepšie, no nie?

Potom ju však prekabátil, ani si to nevšimla. Vedel, že k literatúre sa naplno nedostane, tak zvolil kompromis. Hudba áno, ale koncertovať bude len zriedka a komponovať bude pre divadlo. Zahĺbi sa do štúdia divadelných žánrov, možností scénickej hudby plus začne sa venovať hre na organ. Má absolútny hudobný sluch, v hre z listu je fenomén. Sám Liszt bol šokovaný, že hneď dokáže zahrať aj technicky najnáročnejšie skladby, ale veď nie je to žiadna záhada. Chce to roky za klavírom od útleho detstva a prísnu mamu. Ide o návyk pozerať dopredu, a nie sledovať notu, ktorú práve hráte. Vždy pozeráte o takt ďalej, potom o takt ďalej, potom o takt ďalej až odznie posledný tón. Prsty hrajú, oči sledujú, čo bude o sekundu. Taký minipohľad do najbližšej budúcnosti, aby vás nič neprekvapilo. Život však nie je partitúra. Preto po premiére svojej poslednej opery kráčal nočnou ulicou ako bez duše. Sám, zlomený, s rozbúšeným srdcom. Škoda, že Georges Bizet pozabudol na jednu zákonitosť. Veľké veci zvyknú naraziť na ticho, ktoré sa neskôr roztriešti o burácajúci aplauz.

Čajkovskij hneď predpovedal, že francúzsky hudobný skladateľ skomponoval budúci prvý operný šláger. „Včera večer som si od začiatku do konca prehral Bizetovu Carmen. Podľa mňa je to poklad v pravom zmysle slova, t. j. jedna z mála vecí, ktorých podstata je zachytiť na najvyššom možnom stupni hudobné snahy celej epochy. Aký nádherný operný sujet! Pri prehrávaní poslednej scény sa nemôžem ubrániť slzám. Na jednej strane svetské radosti a roztopašný dav so zanietením hľadiaci na býčí zápas, na druhej strane hrozná tragédia a smrť dvoch hlavných postáv, ktoré krutý osud a celý reťazec utrpenia doviedol k nevyhnutnému koncu. Som presvedčený, že o takých desať rokov sa Carmen stane najpopulárnejšou operou na svete...“

Piotr Iľjič mal pravdu. Presne desaťročie muselo uplynúť, aby sa Carmen pevne udomácnila na svetovej scéne, a dodnes z nej nezišla.

V osudný večer po premiére 36-ročný Bizet nevyšiel len bočným východom z budovy parížskej Opéra-Comique, ale aj z tieňa francúzskej hudobnej školy vrátane svojho bývalého profesora kompozície a už aj svokra. Operný mág Jacques Fromental Halévy mal na konte desiatky opier, medzi nimi aj Pikovú dámu, ktorá je prvým hudobným spracovaním na motívy Puškinovej novely a zároveň prvou inscenáciou z jeho tvorby na zahraničnej divadelnej scéne.

Voľne ju preložil prozaik, historik, etnograf, archeológ a vplyvná osobnosť na francúzskej kultúrnej scéne Prosper Mérimée. Jeho umelecký záujem o Puškina, a Gogoľa však necháme bokom, lebo by sme skončili ktoviekde. Za čias Prospera Mérimée bol za nemenej exotický pokladaný Juh a záujem o nové témy s etno prvkami bujnel. Časť literárnych historikov predpokladá, že práve cez Puškinovu poému Cigáni sa francúzsky prozaik odklikol k námetu nespútanej vášne medzi predstaviteľmi paralelných svetov bez perspektívy prežitia. Literárne diela s cigánskou tematikou v literatúre však neboli neznáme. Keď si ale prečítame novelu Cigánočka od Cervantesa alebo si spomenieme na Hugovu Esmeraldu v románe Chrám Matky Božej v Paríži, ide o nové podchytenie na svoju dobu šokujúcej témy. Puškinova Zemfira má so svojimi literárnymi predchodkyňami spoločné v podstate už len to, že je krásna. Nemá šľachtický pôvod, kočovníctvo teda nemá iba zvnútornené pod vplyvom okolností, keďže ju neukradli v detstve. Zemfira teda už stelesňuje to, o čom sa v 19. storočí nehovorilo nahlas, čiže živelnosť, neviazanú slobodu vo vecí lásky a životného štýlu vôbec.

Pod vplyvom spomenutých diel sa Mérimée pustil do zobrazenia nespútanej povahy  naplno a celú tému spracoval s takým nábojom, že Bizet ak chcel Carmen reálne uviesť na scénu, musel prihamovať. Hudobnému skladateľovi sa však podarilo oveľa viac a do istej miery mu pomohla aj životná skúsenosť. Teraz nasleduje malá bulvárna vsuvka. Bizet sa pred tridsiatkou zamiloval do bezmála päťdesiatničky s mladistvým vzhľadom, peknou postavou a chôdzou tigrice. Mala ho ako na tácke. Zoznámili sa vo vlaku, zamiloval sa okamžite. Vletel ako nočný motýľ do plameňa zapálenej sviece a s obhorenými krídlami sa spamätával z poníženia, ktoré mu uštedrila na jednom večierku, kde ho odkopla. Poznal ju celý Paríž, bola to kurtizána. Spomienky mu oživila drzá Carmen v rovnomennej novele Próspera Mérimée, ale to už bol piatym rokom ženatý s krásavicou, u ktorej sa depresie striedali s eufóriou a on v tom viac-menej úspešne manévroval.

Vďaka Bizetovi sa Carmen stala jedným za najsilnejších archetypov v umení po boku Otella, Hamleta, Dona Quijota, Fausta, Dona Juana napriek tomu, že skrze operu rezonuje v zjemnenej podobe. Ľúbostných prvkov v novele nájdeme pramálo. Literárna Carmen totiž nemá čas na riešenie vzťahových peripetií. Žije na hrane, a ak ju začnú otravovať dotieravé myšlienky, vyťahuje kastanety a zaženie ich klepkaním.

Pracuje v Seville, v prvej tabakovej továrni v Európe, robí výtržnosti, okráda, zvádza a funguje v pašeráckej mafii. José nemá šancu. Ženu, ktorú by v rodnom Baskicku obchádzal oblúkom, ho v slnkom rozpálenej Seville dostane do osídiel na ulici, keď mu pred všetkými trafí do čela kytičkou bieleho agátu, ktorú vytiahne z výstrihu. Amorov šíp, presný zásah, bumerang osudu v jednom a možno najsilnejší symbol v celej novele. Keď sa všetci rozídu, José kytičku dvíha zo zeme s vedomím, že robí najväčšiu chybu života. Začína korida tak divoká, že miestami je nemožné identifikovať kto stelesňuje človeka, kto červenú šatku a kto rozbesnené zviera. Konflikt Carmen a Josého totiž vychádza za rámec búrlivého vzťahu-nevzťahu muža a ženy. Spaľujúcu vášeň ani jeden nedokáže pretaviť do lásky, obaja žijú na úteku pred zákonom aj sebou a každý sám.  

Za pozornosť stojí Mérimée ako zaujímavý autor a etnograf. Pokračuje a rozvíja literárne trendy, pre ktoré sú diela z devätnásteho storočia obľúbené dodnes, hoci znamenajú jeden problém. Narážate totiž na pocit, že všetko dobré napísané bolo a stačí len čítať. Čo sa týka Carmen, Mériméeho kumšt nespočíva ani tak v deji, ako v samotnom štýle. Všetky udalosti by autorovi predchodcovia alebo súčasníci zobrazili v duchu literárneho romantizmu, ale on už obracia list. Dnešný čitateľ má oproti minulému odlišnú skúsenosť, čiže realistické spracovanie témy možno silno nezasiahne. Pre posilnenie použije postavu rozprávača s vlastnou dejovou líniou. V tridsiatych rokoch 19. storočia tento postup použil Puškin v Kapitánovej dcére, či Lermontov v Hrdinovi našich čias.

V novele Carmen má celý príbeh pod palcom síce pohodový chlapík, ale predovšetkým predstaviteľ sveta, ktorý rešpektuje zákon a tradície. Ako etnograf na svojich cestách po Španielsku sa za dobrodružných okolností zoznamuje s Josém, ktorý mu neskôr vyrozpráva svoj príbeh, no medzitým bude mať dočinenia aj so samotnou Carmen. Takto vzniká 3D obraz literárnej hrdinky, pretože vedecký záujem etnografa sa prelína s ľúbostným pohľadom banditu, čo si žiada ešte aj autorov zásah, aby oboch usmernil. Odrazu je po všetkom. Carmen leží v napochytro vykopanom hrobe kdesi v lese a José čaká na popravu v žalári, prichádza efekt zmĺknutia. Po strašnej udalosti nasleduje exkurz do dejín tajomného cigánskeho etnika a čitateľ si odnáša informáciu, že život plynie ďalej akoby sa nič nestalo. 

Mérimée svojich literárnych hrdinov neidealizuje, jeho Carmen stelesňuje celý komplex záporných vlastností. Je zákerná, pomstychtivá, nevypočítateľná, neverná, neľútostná. Jej obraz sa prelína s obrazom čarodejnice zo španielskeho folklóru, ktorá krása privádza do záhuby. V opere ale prebieha nové čítanie charakterov všetkých postáv. Z Josého je zaľúbený romantik, z hrdlorezov sú v podstate obyčajní zbojníci, na zjemnenie príbehu na scénu prichádza zaľúbená Micaela a v novele okrajovo spomenutý toreador hviezdi s áriou všetkých čias v druhom dejstve. Svojej Carmen Bizet potlačil zákernosť, a zdôraznil priamočiarosť, nezávislosť, lásku k slobode. Žánrami aj úspechom ošľahaní libretisti Henri Meilhac a Ludovic Halévy z jej životopisu odstránili spoluúčasť na krvavých zločinoch aj ďalšie čierne škvrny, majstrovsky prehĺbili kontrasty a dotvorili emocionálne vypuklé charaktery postáv.

Bizet už ako sedemnásťročný skomponoval symfóniu, ktorú sa dnes po všetkých stránkach pokladá za vyzreté dielo. Jeho romance boli originálne, za operetu získa štipendium na pobyt v Taliansku. Do Paríža sa vrátil po štyroch rokoch nabitý elánom a s hlavou plnou ideí, ktoré vyvrcholili v jeho poslednom opernom diele. Ako dopadla premiéra, vieme. Bizetovo sebavedomie zostalo na franforce, kritika sa vyšantila. Operu Carmen označila za škandalóznu, lebo autor sa spustil až na sociálne dno.

Na jednej strane to bola pravda. Obraz vojaka, ktorý kvôli pochybnej ženskej zvlieka vojenský mundúr  a padá medzi spodinu, bol ohurujúci o to viac, že aj v novom prostredí klesá stále nižšie. Španieli medzi rečou zvyknú použiť ustálený výraz „v suteréne sa vždy nájde o poschodie viac“, čo v podstate vystihuje životné smerovanie Josého, ktorý očarený živelnosťou krásnej Cigánky preniká do paralelného sveta, kam nepatrí.

Na záver malý jeden paradox. Operný obraz Carmen zatienil jej pravú tvár, ktorú v novele vylíčil Prósper Mérimée. Jej umelecký osud preto pokračuje ďalej. Na divadelnej scéne aj pred filmovými kamerami sa vinie celý reťazec snáh o prinavrátenie obrazu ženskej hrdinky k jej literárnemu prameňu.

Výnimkou nie je ani svet baletu, kde s podobným umeleckým zámerom vznikla jednoaktovka Carmen suite. Bizetovu opernú hudbu upravil Rodion Ščedrin na podnet svojej manželky a primabaleríny Maji Pliseckej.