7 dní v kocke: Tajné služby zasiahli proti Orbánovi. A nepriamo aj proti Ficovi

Dnes bude prehľad o špinavých spravodajských hrách, ktoré majú potápať Orbána a nepriamo aj Ficov Smer; o tom, prečo Trumpova „pevná ruka“ narazila v Iráne; o vrodených chybách združenia Projekt Fórum Marty Šimečkovej a o hrozbách Jaroslava Naďa, že sa tu budú opäť vypínať alternatívne médiá.

Prehľad začneme udalosťami, ktoré by mali byť neprijateľné: vstupovaním cudzích spravodajských služieb do politického boja v Maďarsku (a čiastočne aj na Slovensku). Máme tu podozrenia, že maďarský minister zahraničných vecí bol odpočúvaný, pravdepodobne jednou zo západných bezpečnostných služieb. Prepisy nahrávok z linky Szijjártó – Lavrov zverejnil mladý investigatívny novinár s väzbami na maďarskú opozičnú stranu Tisza.

Prepisy ukazujú, že Szijjártó na žiadosť Smeru a zástupcov slovenskej vlády telefonoval s ruským ministrom Lavrovom. Žiadal ho, aby pred slovenskými voľbami 2020 vybavil stretnutie premiéra Pellegriniho s ruským premiérom Mišustinom.

Szijjártó v rozhovore pôsobil ako človek, ktorý má s Lavrovom dôverný, takmer priateľský vzťah. Lavrovovi vysvetlil, že v záujme maďarskej vlády je volebný úspech Smeru. Lebo ostatné slovenské strany sú podľa neho pod zahraničným vplyvom (spomenul Sorosa).

Samy o sebe sú prepisy – aspoň zatiaľ – búrkou v pohári bez vody. Nedokazujú nič, čo by bolo neprípustné. Korenie im dodáva až mediálna paľba namierená na ruskú hrozbu. Maďarské opozičné médiá – a spolu s nimi aj tie západné – strašia, že maďarské voľby manipuluje ruská vojenská rozviedka GRU. A dodávajú, že Szijjártó vraj pravidelne donášal Lavrovovi informácie z rokovaní EÚ.

V takto vyfarbenom obraze majú vyzerať Szijjártó aj Orbán ako kolaboranti v službe Ruska. Podobne majú vyzerať aj Pellegrini s Ficom.

EÚ už aktivovala takzvaný systém rýchlej reakcie, ktorý eurokomisii a mimovládnym agentúram umožňuje regulovať (cenzurovať) online médiá a siete. Únia to vysvetľuje bojom proti ruskému zasahovaniu do volieb.

Je to pokračovanie starých známych praktík. Ak chcete zriadiť úrady propagandy (tej atlantickej), verejnosti predstavíte úrady boja proti ruskej propagande. Ak chce britská vláda trénovať a platiť manipulátorov, verejnosti ich predstaví ako bojovníkov proti dezinformáciám, ako lovcov hoaxov či fact-checkerov.

A ak chce Európska komisia spolu s tajnými službami cenzurovať siete a zasahovať v maďarských voľbách, verejnosti vysvetlí, že je to vlastne len záslužný boj proti ruským tajným službám. Na časť spoločnosti – hlavne na tú ovládanú strachom – to zaberá. Ľuďom ukážete obrázok Lavrova so Szijjártóom alebo Lavrova s Blanárom… A začnú híkať hrôzou.

Celý maďarský predvolebný škandál je postavený na hlavu.

Jadrom problému predsa nie je komunikácia Szijjártóa s Lavrovom. Jadrom problému je odpočúvanie šéfa diplomacie a zasahovanie tajných služieb v kampani proti Orbánovej strane. Médiá to však prekričali šírením paniky z ruskej vojenskej rozviedky. Bez náznaku dôkazov.

Druhá a podstatnejšia vec je prefarbenie a prevrátenie politickej reality. V Maďarsku, podobne ako na Slovensku, proti sebe stoja dva tábory. Na jednom konci je tábor národných strán, ktoré občas odmietajú plniť tie úlohy Bruselu a Londýna, ktoré idú proti záujmom spoločnosti. Odmietajú zaťahovanie Maďarska (Slovenska) do vojny proti Rusku. Odmietajú si ničiť energetiku a priemysel. Odmietajú bezhlavo stupňovať konflikt, ktorý Ukrajina a Európa prehrávajú.

Na druhom konci je liga poslušných. Pre nich je dôležité bez pripomienok a bez premýšľania vykonávať zadania a bojové úlohy, ktoré určujú Londýn a Brusel. Cenu, ktorú za to platí spoločnosť, neriešia.

A nevyrušuje ich ani realita. Teda fakt, že heslá o víťazstve Ukrajiny sú nezmysly. Alebo fakt, že vojnu vyprovokovala expanzívna politika NATO. A útoky ukrajinskej armády na proruský Donbas, ktoré z východnej Ukrajiny vyhnali milión utečencov do Ruska (rok 2014).

Orbán nie je pre Londýn a Brusel hrozbou preto, že by slúžil Putinovi. To patrioti nemajú vo zvyku. Orbán je pre nich hrozbou preto, že odmieta bezpodmienečnú poslušnosť a službu druhej strane. Tej, ktorá sa rozcvičuje do nasadenia vojenských síl na Ukrajine. V rámci koalície ochotných.

Szijjártó to v rozhovore s Lavrovom vystihol presne. Fidesz alebo jeho slovenskí partneri robia aspoň čiastočne vlastnú politiku, kým opozičné strany sú pod zahraničným vplyvom.

Škandál s prepismi rozhovorov sa to však snaží obrátiť. Orbán a jeho kľúčový minister majú vyzerať ako agenti v službe Ruska. To isté má platiť o Ficovi a strane Smer. A tí z druhého brehu – Magyar, Korčok – majú vyzerať ako zástupcovia slobodného sveta.

Hoci so slobodným (suverénnym) uvažovaním nemajú nijakú skúsenosť.

Vo vojne Izraela a Spojených štátov proti Iránu sa to v štvrtom týždni začalo uberať smerom, ktorému by Trump 28. februára neveril.

Trump vycúval z ultimáta na otvorenie Hormuzu. Zrazu žiada Izrael, aby prestal zabíjať iránskych lídrov. Verejne priznáva, že chce vyjednávať. Aj vyjednáva. Buď sám so sebou, alebo s Pakistanom, ktorý sa hrá na sprostredkovateľa (a komunikuje s Iránom).

Samozrejme, Trump to mierne retušuje. Pôvodne tvrdil, že odmieta rokovania a dohody, zničí iránsky režim. A osobne bude dozerať na výber nového lídra. Dnes Trump tvrdí, že vyjednáva len preto, že Irán ukazuje ústretovosť.

Sú to však len Trumpove želania. Irán ukazuje predovšetkým silu, odolnosť a bezočivosť.

Na americký mierový plán odpovedal, že sa ním nebude zaoberať. Zverejnil vlastné podmienky: zastavenie útokov, garancie, že sa nezopakujú, vyplatenie vojnových reparácií (preplatenie škôd) a suverenitu nad Hormuzským prielivom.

Nechceme predbiehať, ale nateraz sa Irán správa ako víťaz. A Trump ako porazený, ktorý chce vyjednávať. No nikto netuší, s kým vlastne vyjednáva.

Dôvody, prečo Trump vletel do konfliktu, ktorý sa zvrhol, naznačili americké médiá. V skratke: izraelská tajná služba Mosad údajne presvedčila Trumpa, že na útok je jedinečná príležitosť, lebo iránsky režim je tesne pred kolapsom. Masívne bombardovanie a zabíjanie lídrov mali viesť k pádu režimu a k vnútorným bojom v Iráne. Rátalo sa s nasadením irackých a iránskych Kurdov.

Scenár nevyšiel. Iránsky režim sa ukázal ako odolný. A irackí Kurdi odmietli bojovať pod izraelskou a americkou vlajkou.

Okrem toho je tu však ešte jeden a hlbší dôvod, prečo americké očakávania stroskotali. Opísal ho profesor Vali Nasr, autor knihy Veľká stratégia Iránu (Iran‘s Grand Strategy).

Nasr varoval, že Západ Iráncov podceňuje.

Stratégia Iránu podľa neho nestála na zúfalej snahe vyvinúť jadrovú bombu. To využíval len na pozičné hry a zvyšovanie svojej váhy pri prípadných dohodách. Skutočnú silu Iránu mala predstavovať jeho pripravenosť, odolnosť. A schopnosť vyčerpávať sily agresorov.

Nasr tvrdí, že Irán po dlhej a krvavej vojne so Saddámovým Irakom (ktorý vtedy podporovali Američania) masívne investoval do bezpečnostných služieb a silových zložiek. Pôvodne teokratický režim sa po ôsmich rokoch bojov s Irakom (1980 až 1988) zmenil na vojenský.

Irán si roky budoval konvenčné raketové sily, ktoré mali v prípade vojny preťažiť protivzdušnú obranu nepriateľov. A spôsobiť im škody, ktoré by hnali cenu vojny na maximum.

Škody nemali byť len energetické a obchodné (zatvorením Hormuzu), ale aj vojenské a majetkové.

Nasr tvrdí, že Iránska „veľká stratégia odporu“ je zameraná na vytlačenie Američanov z vojenských základní v Perzskom zálive. A na blokovanie prípadnej mocenskej expanzie Izraela.