Tri dôvody, prečo Trump darmo volá Európanov do Hormuzského prielivu

Donald Trump volá Európanov, aby sa zapojili do boja proti Iránu v Hormuzskom prielive. Zdá sa, že operácia „Epická zúrivosť“ (iste ste si všimli, že vojny mávajú rôzne epické mená), zrejme nedosahuje potrebný stupeň zúrivosti. Preto sú popri amerických a izraelských vojakoch potrební aj tí európski.

Trump argumentuje tým, že sme predsa skoro všetci v NATO. A v NATO si predsa treba prísť na pomoc, ak to nejaký člen potrebuje, no nie?

Lenže tí Európania na pomoc neprídu a aj to hneď dávajú najavo. A stane sa to z troch dôvodov. 

Štyri desaťročia po druhej svetovej vojne zohrávali USA v Európe úlohu mierotvorcu. Jednak boli hrádzou proti sovietskej hrozbe, čo bolo viditeľné, jednak boli silou schopnou upokojovať potenciálne konflikty medzi európskymi štátmi. Táto úloha bola menej viditeľná, ale nie bezvýznamná. Nástrojom pre plnenie tejto úlohy bolo NATO.

Plnenie tejto úlohy bolo výhodné pre Európu i pre USA. Európanom to prinášalo bezpečnosť a oni za to na oplátku radi kupovali americké zbrane.

Toto sa po roku 2000 zmenilo. Americké vojny na Blízkom východe a v Severnej Afrike (Afganistan, Irak, Sýria, Líbya) napomáhali dlhodobo migračným vlnám smerujúcim do Európy a tým bola Európa nútená znášať obrovské nezamýšľané náklady týchto vojen. Pritom spomedzi tých vojen bol racionálny iba zásah v Afganistane, aj to iba v prvých mesiacoch, keď sa dal chápať ako trestná výprava proti Talibanu, ktorý poskytol útočisko páchateľom útokov z 11. septembra 2001. Ďalších dvadsať rokov to bola „cesta nikam“.

Rovnako destabilizačnou bola americká politika presadzujúca rozšírenie NATO na Ukrajinu, ktoré vyústilo napokon do vojny na Ukrajine ako zástupnej vojny USA proti Rusku, čo opäť spôsobilo migračnú vlnu, Európe ďalšie mimoriadne náklady a hrozbu, že sa dostane do priamej vojny s Ruskom.

Skrátka, USA sa zmenili v Európe z mierotvorcu v destabilizátora. Európania sa občas na tejto ničivej politike na žiadosť Ameriky podieľali, hoci inokedy jej zase kládli určitý odpor, napríklad Francúzsko a Nemecko sa nezúčastnili na invázii do Iraku a snažili sa brzdiť prijímanie Ukrajiny do NATO. Škodlivé účinky americkej politiky tým však neeliminovali.

Úplne absurdný je Trumpov apel, že Európania by mu mali pomôcť s Iránom, lebo on pomáha Európanom vo vojne na Ukrajine. Veď do tej vojny zavliekla Európanov Amerika. Veď toľkokrát z vyprovokovania vojny on sám obvinil Joe Bidena. It's Biden's war! Spomínate si?

Teraz USA útokom na Irán opäť destabilizovali Blízky východ, a ekonomické dôsledky útoku zasahujú celý svet.

Európania permanentnú destabilizujúcu rolu Američanom nepripomenú, ale zato si ju pamätajú. A nemajú chuť destabilizujúcej mocnosti opäť pomáhať, najmä keď hrozí, že opäť budú niesť nezamýšľané náklady. To, že Európania museli náhle evakuovať tisíce svojich občanov zo štátov Perzského zálivu, môže byť len začiatok.

Druhý argument proti pomoci Trumpovi je to, že príbehy amerických vojenských projektov, ktoré sme spomenuli, nie sú víťazné.

Osem dní pred ruskou inváziou na Ukrajinu som v článku v denníku Štandard napísal, že partneri Ameriky „príliš dôverujú svojmu americkému lídrovi. Amerika však nedokáže odhadnúť dobre, aké ciele vie dosiahnuť, a aké sú už nad jej sily“. Nazval som to princípom „Začnem konflikt, ktorý neviem vyhrať“.

V týchto dňoch sa tento princíp opäť ukazuje v plnej nahote. Donald Trump už viackrát ohlásil víťazstvo nad Iránom, aby teraz zrazu žiadal o pomoc.

A ak USA mali problém dotiahnuť vojnu do víťazného konca napríklad pred dvadsiatimi rokmi v Iraku, keď boli jedinou globálnou superveľmocou, tak ako dotiahnu do úspešného konca kauzu Irán dnes, keď Američanom vyrástol globálny konkurent, ktorým je dvojica Čína s Ruskom, ktorá si porážku Iránu neželá?    

Európania nebudú mať chuť zapojiť sa do konfliktu, pri ktorom sa Trump s nimi nijako neradil, pričom opäť to nevyzerá, že by to mal byť úspešný príbeh.

Inak, Európanom trvalo strašne dlho, kým pochopili, že americké vojny nevedú k splneniu ich zámerov. Platilo to i na Slovensku. Keď Robert Fico počas svojej prvej vlády stiahol slovenských vojakov z Iraku, čo bola správna vec, tak zvyšoval ich počet v Afganistane, čo už také rozumné nebolo. Počas tej Ficovej vlády platilo, že navyšovanie počtov v Afganistane nebolo predmetom sporu v parlamente, pretože navrhovala ho vládna koalícia Smer-HZDS-SNS a hlasovala zaň aj parlamentná opozícia.

Počty našich vojakov sa navyšovali v roku 2007, 2008, 2009 a 2010. V tom roku 2010 sa už našli poslanci, ktorí navyšovanie počtu našich vojakov nepodporili. Bol som to ja a moji kolegovia Pavol Minárik a Rudolf Bauer. Bežal už deviaty rok afganského „nation buildingu“. Nefungoval. Ale niektorí to pochopili až pri jeho krachu v roku 2021.

Dnes už je to inak. Ani o tom Európania nahlas nehovoria, ale o amerických vojenských projektoch vedia svoje.     

Napokon je tu tretí dôvod a tým je problematický Izrael. Útok na Irán bol priamy záujem Izraela, zatiaľ čo záujem Ameriky zaútočiť bol len odvodený od záujmu Izraela. A všetci, vrátane Európanov, to vedia.

Neviem ako vy, ale už dávno som nepočul z úst západných politikov formuláciu, že „Izrael má právo na sebaobranu“. Nepočuť to už preto, lebo to, čo Izrael za posledné dva roky robí, sa vymyká spod princípu sebaobrany. Ak by bol Izrael v existenčnom ohrození, bolo by to niečo iné. Ale nie je tomu tak. Svet sa dva roky s hrôzou pozerá na vojnu proti civilom v Gaze, ktorú Izrael viedol, a ktorá celkom neskončila. Izrael dnes predstavuje morálny problém.

A nie je tajomstvom, že príbeh vojny s Iránom je len ďalšia kapitola širšieho príbehu zvrhávania režimov na Blízkom východe, ktorý súvisí so záujmom Izraela. Izraelský premiér Netanjahu sa s tým v minulosti aj teraz ani netajil. V tomto zmysle teda to, čo sa deje v Gaze, súvisí s tým, čo sa deje bombardovaním Iránu. 

Aj tu platí, že Európania o týchto súvislostiach nahlas hovoriť nebudú. Ale zariadia sa podľa nich a do Hormuzského prielivu nepôjdu.