Marec, mesiac toxickej maskulinity

Samo Marec bol na diskusii o toxickej maskulinite. Tú diskusiu moderoval Braňo Dobšinský.

Hoci sa Samo Marec venuje aj humoru, toto nie je vtip. Napriek tomu sa smejem. Najdôležitejším pravidlom pre tvorbu vtipov je vraj dokázať ľudí prekvapiť. To sa Marcovi podarilo, a ani o tom nevie. Nie je známkou génia, keď ani vo voľnom čase nedokáže nebyť vtipný?

Tí, čo nepoznajú Braňa Dobšinského, a sú medzi nami aj takí, by možno potrebovali objasnenie. Ale vysvetľovaný vtip už nie je vtipom. Puristka vo mne by dokonca uvítala možnosť nechať prvé dve vety tak, ako sú. Načo viac slov?

Malo by to niekoľko výhod, najmä pre mňa, pretože by som sa nenadrela pri písaní. Keďže som však, na rozdiel od Samuela Marca, dosiaľ neprerazila do siene slávy slovenského písomníctva, vyžaduje sa odo mňa aj obsah.

A tak sa pozrime, čo to Marec vlastne o toxickej maskulinite do Denníka N napísal.

Začnime niečím, s čím sa sám autor neobťažuje. Čo je to vlastne tá toxická maskulinita, o ktorej sa diskutovalo v Rimavskej Sobote?

Algoritmicky agregované múdro hovorí: „Toxická maskulinita označuje súbor spoločenských noriem o mužskosti, ktoré podporujú správanie ako potláčanie emócií, dominanciu, agresivitu a znehodnocovanie vlastností považovaných za ženské.“

Umelá inteligencia to dobre agregovala. Takto nejak si termín toxická maskulinita pamätám aj z mojich feministických čias.

Samozrejme, všetky spomínané pojmy sú relatívne. Čo sa jednému zdá agresívne, dominantné či príliš racionálne, inému môže prísť úplne normálne. A naopak.

Žijeme pritom v časoch „naopak“. Dnes mnohí za násilie považujú aj pomenovanie reality. Ako napríklad nazývanie transsexuála mužským zámenom. Aj kritika feminizmu alebo dúhového aktivizmu si v očiach istých ľudí nasadzuje masku nenávisti.

Tí „istí ľudia“ sú aj Samo Marec a Braňo Dobšinský.

V týchto kruhoch sa udomácnila jedna praktika. Naberačka sa ponorí do žumpy. To, čo sa zo žumpy vytiahne, sa víťazoslávne ukazuje publiku. Pri tom sa kričí: „Takíto sme!“ Toto predstavenie sem-tam, v rámci osvety, putuje po krajine. V odľahlej vieske sa postaví šapitó, pokojne aj v Rimavskej Sobote. Cirkusant z Bratislavy vezme megafón, obsah žumpy sa nasvieti a volá sa: „Vidíte, aká je spoločnosť hnusná?“

Niekto sa ešte odváži namietať: „Veď si práve niečo vytiahol zo žumpy. Žumpa je žumpa. Čo by si v nej tak chcel nájsť?“ Pán so žufaňou kritika vzápätí obhodí jej obsahom a povie: „Čo mi tu ty rozprávaš, veď tiež si žumpa…“