Čo môžu rodičia robiť, keď im dieťa povie, že je transrodové

Toto je text prejavu, ktorý mal pôvodne zaznieť 14. 3. 2026 na popradskej konferencii Kríza identity. Keďže vstup sa z rodinných dôvodov autorky neuskutočnil, publikujeme ho aspoň v Markeri.

Milí prítomní,

tento môj vstup má názov: „Čo môžu rodičia robiť, keď im ich dieťa povie, že je transrodové“.

Na začiatok sa možno sami seba pýtate: Prečo sa k tomu vôbec ako novinárka vyjadrujem? Nemalo by skôr ísť o tému pre psychológa?

Najprv teda niečo o mne. Nebola som vždy novinárka, tejto profesii sa venujem približne tri roky.

Na vysokej škole som vyštudovala sociálnu prácu. Okrem toho mám za sebou poradenské výcviky a chvíľu som aj poradenstvo robila. Po škole som zároveň dva roky pracovala v neziskovke, ktorá sa volá Rada mládeže Slovenska.

Hoci by sa dalo povedať, že som pôvodne sociálna pracovníčka, ktorá sa obtrela o tému mládeže, rozhodne nie som psychologička ani terapeutka. A nič z toho, čo vám teraz poviem, prosím neberte ako rady odborníčky na duševné zdravie. Ide o moje hypotézy a teórie.

A možno vás na začiatok sklamem ešte raz. No potrebujem dať vopred najavo, že nemám presný a zaručený návod na to, ako vaše dieťa vytiahnuť z transgender šlamastiky. No verím, že vám moje myšlienky pomôžu, aby ste objavili vlastný postup.

Chcem ešte podotknúť, že môj príspevok sa týka najmä situácie, keď je vaše dieťa ešte naozaj dieťa. Teda maloleté, čo znamená, že ešte nemá 18. Tento môj vstup vám zároveň bude najužitočnejší vtedy, pokiaľ sa vaše dieťa ešte len začalo identifikovať ako transrodové. Teda v prvých štádiách.

Keď už som vás takto predpripravila, poďme na to.

Moje skúsenosti a vedomosti o transgenderizme vychádzajú nielen zo štúdia sociálnej práce, ale najmä z vlastnej kariéry. Približne od roku 2014 do 2019 som totiž bola feministickou aktivistkou. Čo to znamená? Viedla som slovenský feministický magazín, protestovala som proti zákazu potratov, upozorňovala som na sexizmus vo verejnom priestore. A zároveň som sa vyjadrovala v prospech takzvaných práv transrodových ľudí.

Dalo by sa povedať, že som bola hlboko namočená v progresivizme. Prejavilo sa to aj na mojom vzhľade, pretože som si prefarbila vlasy na modro, potom na fialovo, ružovo a sivo.

Práve v tomto období som tiež zažila niečo, s čím som sa ešte nikdy verejne nepodelila. Aj ja som totiž koketovala s transidentitou. Trvalo to asi päť minút, ale pamätám si to ako dnes. Mohla som mať 31 rokov. Venčila som psa v Nízkych Tatrách a stála som na slnkom zaliatom svahu. Proti žiare horského slnka som sa chránila klobúkom.

Nezdá sa to, ale klobúk tu je podstatný. Deň predtým som si ho kúpila v supermarkete v pánskej sekcii. Vo svojom aktivizme som sa odzačiatku veľa stretávala s témou transgenderu a verila som všetkým klasickým transgender prikázaniam. A ako som tak stála na svahu v pánskom klobúku, zamyslela som sa. „A čo keby som bola transmuž?“ Veď keď už som mala ten pánsky klobúk..

Chvíľu som si tú myšlienku nechala prechádzať hlavou. Predstavovala som si obdiv, ktorý by som v „komunite“ získala. A potom som si, mierne sklamane, povedala.. a toto môže byť dôležité: „Nie, ostanem radšej len nudnou ženou..“ Týmto vnútorným monológom sa skončila moja rodiaca sa transidentifikácia. Prečo som si to rozmyslela? To bohužiaľ neviem, možno za to mohol zdravý horský vzduch.

Táto príhoda znie veľmi banálne. No na internetových fórach pre ženy, ktoré sa identifikujú ako muži, sa vyskytujú podobné príbehy. Dievča si ostrihá vlasy nakrátko, na fórum nahrá svoju fotku a polemizuje, či je transrodové. A ostatní jej odpovedajú, že možno áno. A že len ona sama vie, či je alebo nie je.

Nechcem tým povedať, že by si dievčatá nemali strihať vlasy, alebo nosiť mužské klobúky. Chcem poukázať na to, čo podľa mojich skúseností vždy predchádza transidentifikácii, a to je indoktrinácia. Inak povedané, ťažko nájsť mladého transgender alebo nebinárneho človeka, ktorý by nebol ponorený do progresivistickej ideológie.

Viem, že mnohí kritici transgenderizmu hovoria, že za osvojenie si tejto identity môžu prežité traumy. Ale ja tvrdím, že hoci sú traumy dôležité, nie je to celá odpoveď. Pokiaľ sa dieťa vyhlási za transrodové, mohlo zažiť traumu. Ale nemuselo zažiť traumu. Čo však zažilo na sto percent, je progresívna indoktrinácia.

Transgenderizmus nakoniec nie je jediný mechanizmus, po ktorom traumatizované deti siahajú. Dnes aj v minulosti sa zraniteľná mládež obracala aj na iné „pomôcky“, než transgender.

Počas štúdia sociálnej práce sme sa učili o takzvaných sociálno-patologických, teda škodlivých spoločenských javoch. Traumatizované či zanedbávané deti sa môžu a mohli dostať do zlých partií a začať fajčiť, piť alkohol, venovať sa gemblingu, kradnúť v obchodoch, zapájať sa do bitiek.. a tak ďalej.

Práve deti s traumami, alebo v ťažkej životnej situácii, sú voči podobným javom zraniteľnejšie. To ale neznamená, že sa s nimi nemôžu stretnúť aj šťastné a zdravé deti.

A dnes sa k týmto hrozbám pridal aj transgenderizmus. Hoci so mnou väčšina terapeutickej ani inej komunity nesúhlasi, ten je totiž tiež sociálno-patologickým javom. V porovnaní s alkoholizmom, ktorý nechcem obhajovať, je dokonca omnoho škodlivejší.

Dieťa pod vplyvom alkoholu si dokáže ublížiť a dostať sa do nebezpečných situácií. Dieťa pod vplyvom transgenderizmu si pestuje odpojenosť od vlastného ja a keď mu nikto nepomôže, môže ostať natrvalo zmrzačené. A to v dôsledku hormónov, operácií, ale nielen ich. Detské telá vie poškodiť aj binding, teda obväzovanie prsníkov, alebo tucking, teda „zastrkávanie“ mužských genitálií.

Samozrejme, alkoholizmus a transgenderizmus sú veľmi rozdielne patologické javy. Jeden je látkovou závislosťou, druhý je identitou, životným štýlom, ideológiou a telesnou modifikáciou. Ale aj tak si alkoholizmus na chvíľu požičajme ako prirovnanie.

Najdôležitejším rozdielom medzi týmito dvoma sociálno-patologickými javmi pre vás a vaše dieťa je to, že jeden spoločnosť uznáva za škodlivý a druhý nie.

Keby sa spoločnosť správala k alkoholizmu detí a mládeže rovnako ako k transgenderizmu, vyzeralo by to takto: Dieťa s alkoholizmom by učitelia, psychológovia a iní experti označovali za dieťa s alkoholickou identitou.

Rodičia týchto detí by sa búrili, upozorňovali by na nebezpečenstvá alkoholu pre detský organizmus. Hoci na podporu ich argumentu existuje mnoho výskumov, jedna časť odborníkov by spomínané riziká označila za nenávistnú konšpiráciu. Druhá časť by rodičom povedala, že majú iba dve možnosti. Mať živé alkoholické dieťa, alebo mať mŕtve dieťa. Tvrdili by, že keď dieťa alkohol nedostane, môže spáchať samovraždu.

Keďže toto bola fikcia, ostáva vydýchnuť si, že spoločnosť alkoholizmus mládeže uznáva za škodlivý. Preto sa mu snaží zabrániť, alebo ho riešiť. To neznamená, že sa problém vždy vyriešiť podarí. Ale dieťaťu skôr pomôžete, keď sa o to snažíte, než keby ste začali alkoholizmus dieťaťa ignorovať, tolerovať, alebo mu rovno kupovali fľaše vodky.

Jednoducho, ako dobrí rodičia by ste sa dieťaťu v alkoholizme snažili zabrániť. A pátrali by ste, kde sa k alkoholu dostáva. Kto mu ho dáva? Ako ho od týchto ľudí oddeliť? Keď sa mám vrátiť k téme traumy, svoje alkoholické dieťa by ste možno zobrali aj k psychológovi. No najmä by ste ho držali ďaleko od alkoholu.

Od alkoholizmu sa teraz vráťme naspäť k transgenderizmu. Rodičia detí, ktoré koketujú s transidentitou, majú tú obrovskú smolu, že spoločnosť transgenderizmus za škodlivý jav nepovažuje. Hoci ešte nie tak dávno bola transsexualita diagnózou, dnes je zakázané o transgenderizme hovoriť inak než ako o legitímnej a úžasnej identite.

Keď sa však vrátime k podobnosti s alkoholizmom, aj pri transgenderizme existuje nulová šanca, že sa vaše dieťa jedného dňa zobudí a samé od seba vyhlási: „som trans“. Je však vysoká pravdepodobnosť, že sa vaše dieťa dostalo do zlej partie.

Inak povedané, niekto vaše dieťa vystavuje nebezpečnej ideológii, či je to učiteľ, spolužiak, psychológ, alebo neznámi ľudia na internete. A pokiaľ uznáte, že ide o škodlivý jav, môžete zasiahnuť. Teda najmä dostať dieťa spod vplyvu nebezpečných osôb a škodlivej ideológie. Či už offline alebo online.

Tu sa však dostávame k najhoršej pasci, do ktorej môže rodič padnúť a pred ktorou chcem varovať. Rodičia, ktorí sa z tejto pasce nedostali, sa k nám bežne prihovárajú z pódií na Dúhových Pridoch, alebo z článkov Denníka N. Často vystupujú v spoločnosti svojich detí, ktoré sú navždy poškodené hormónami opačného pohlavia či transoperáciami.

Každému rodičovi transidentifikovaného dieťaťa totiž hrozí, že ho tiež indoktrinujú.

Pozrime sa na to na hypotetickom príklade, ktorý je založený na príbehoch skutočných slovenských rodín. Peter a Naďa majú trinásťročnú dcéru Lindu. Linda jedného dňa rodičom povie, že sa identifikuje ako chlapec menom Oskar.

Rodičia sú, samozrejme, zdrvení. Prestúpilo ich totálne zúfalstvo a bezmocnosť. Čo môžete v tejto situácii robiť? Peter a Naďa spravia dve obvyklé veci: začnú pátrať po informáciách na internete a hľadať dieťaťu psychológa.

Peter a Naďa však na vyhľadávanie využívajú služby, ktoré sú nasiaknuté progresivizmom. Tieto im ponúknu iba transgender-pozitívne články. A tak Peter s Naďou zistia, že transgender identita je úplne legitímna. A že jediný správny postup je túto identitu potvrdzovať. A že ich dieťa bude šťastné len vtedy, keď pristúpia na jeho požiadavky používať mužské meno.

Peter a Naďa sú zmätení. Úplne správne cítia, že ich dieťa je v nebezpečí. No všetky vonkajšie zdroje im hovoria opak. Pomáhajú si prežiť ťažkú situáciu vierou, že Linda z toho vyrastie.

A keďže veria, že ich dcéra trpí, chcú jej pomôcť tým, že jej nájdu psychológa.

Týmto však Naďa a Peter seba aj svoje dieťa dostávajú do ďalšej pasce. Aj na Slovensku je totiž mnoho poradcov, psychológov či terapeutov pozitívne naklonených transgenderizmu.

Je teda vysoko pravdepodobné, že psychológ či poradkyňa bude Lindu v jej mužskej identite povzbudzovať. A nielen to, pokúsi sa vplývať aj na rodičov, aby Lindinmu transgenderizmu vyšli v ústrety. Takíto experti na duševné zdravie nefungujú iba v Bratislave, ale aj v malých mestách, okrem iného aj na východnom Slovensku.

Keď už sme sa dotkli témy nazývania iným menom, pristavme sa pri nej. Linda trvá na tom, aby ju Peter s Naďou oslovovali ako chlapca. Najprv sa zdráhajú, no ona tvrdí, že ináč veľmi trpí. Aj psychologička tvrdí, že by Lindu mali volať Oskar. Hovoria to aj články v rešpektovaných médiách, hovoria to ľudskoprávni aktivisti.