Od istého bodu je eskalácia jednosmerkou

Pri každom konflikte nastane moment rozhodovania, či v ňom veriac vo víťazstvo pokračovať alebo z neho vycúvať, pretože riziko prehry je neúnosné. Reč je o poslednej možnosti urobiť racionálne, slobodné rozhodnutie, než aktér sporu začne byť vlečený udalosťami. Rozoznať ten moment je ťažké, väčšinou je až z odstupu zrejmé, kedy sa subjekt sporu stal jeho objektom a obeťou.

Väčšina konfliktov do stavu, kedy ich nemožno zastaviť, nedospeje. Tým pádom sa o nich nehovorí. Všímame si požiare, čo už nejdú uhasiť. Sú to spory, ktoré živia a zosilňujú eskalácie. Nezávislému pozorovateľovi sa eskalácia môže javiť ako nezodpovednosť. Chyba úsudku. Veď pokiaľ doteraz vynaložené úsilie neprinieslo požadovaný výsledok, a naopak vyvolalo protiakciu, možno logicky predikovať, že eskalácia povedie iba k ešte silnejšej protiakcii. Pokiaľ sa navyše spory vedú bez pravidiel, voľným štýlom či ako sa dnes hovorí hybridne, alebo asymetricky, konflikt má potenciál eskalovať až do úplného zničenia a sebazničenia súperov.

Najhoršie konflikty sú súčasne najabsurdnejšie. Pri pohľade na bilanciu katastrofy sa jej príčina javí ako prkotina. Vidia to všetci, okrem tých, čo si idú po krku. Sú mimoriadne nahnevaní, keď im radia situáciu neeskalovať. Vidíme zúfalcov, ktorí sa ocitli v pasci, v bludnom kruhu násilia.

Eskaláciu berú ako povinnosť, úlohu, ako otázku cti, ako dlh voči tým, o ktorých prišli. K eskalácii nedochádza vo viere, že sa niečo napraví, ale z pocitu, že jediné, na čom záleží, je pomsta, odplata.