Kedy si prestaneme Štúra prekresľovať na obraz svoj?

Predstava o Štúrovi sa v hlave bežného Slováka formuje na základe útržkov, čo započul na hodinách slovenskej literatúry v 5. ročníku základnej školy. K nim sa neskôr pridajú kusé, „škandalózne“ správy z médií a filmy či seriály, ktoré sa venovali fabulácii.

Štúr tak v predstavách populácie končí ako ten pán s hipsterskou bradou, čo vymyslel slovenčinu. A ktorý sa v každej dobe dá použiť aj na potvrdzovanie tej-ktorej prevládajúcej ideológie.

Ako v roku 2015, pred referendom o rodine, kedy sa vyrojili články polemizujúce o Štúrovej sexuálnej orientácii. Bolo to zároveň 200. výročie Štúrovho narodenia.

Napríklad v týždenníku Plus 7 dní vyšiel text pod názvom Metrosexuál, ale nie gay: Čo mal krásavec Štúr proti ženám?. Autor v ňom rozoberal Štúrove vzťahy so ženami. A zároveň naznačoval, že štýl života nášho dejateľa mohol viesť k diskusii o jeho sexuálnej orientácii. Rovnakým smerom sa uberala aj esej, ktorá vyšla v Pravde pod názvom Všetci Štúrovi muži. A ženy.

Korene úvah o Štúrovej možnej homosexualite však siahajú ešte hlbšie. V roku 2001 sa v Novom Čase objavil rozhovor s aktivistom zo združenia Inakosť, kde bola táto hypotéza predostretá a zaznela ako kategorické tvrdenie:  „A čo poviete na to, že aj Ľudovít Štúr bol homosexuál“.

Priam sa k tomu núka istá replika, ktorá odoznela v 5-dielnom televíznom filme Štúrovci (1991). Ide mimochodom aj o historicky najpresnejšiu reprezentáciu Štúrovho verejného pôsobenia, revolučných udalostí a aj súkromného života.

Práve v 3. dieli má Štúr konflikt s Jankom Kalinčiakom, kde mu Štúr vytýka jeho nedostatočné národovectvo a aj to, že myslí viac na získanie nejakého úradu a na ženbu. Preto ho odmieta ako redaktora Slovenských národných novín. Televízny Janko Kalinčiak v osobe mladého a pohľadného Adyho Hajdu mu v hádke roztrpčene vyčíta: „Ako mi to môžeš urobiť? Veď sme v jednom kvartieľi bývali, vlastnými telami sme sa zohrievali.“

Táto replika je dokonalý horľavý materiál pre predstavivosť ľudí našej presexualizovanej doby. Telami sa zohrievali, je to jasné, ako inak. V súčasnosti totiž vie len pár historikov, že študenti v 19. storočí skutočne spávali po dvoch v posteliach. Nájom, a aj tá posteľ, či drevo na vykurovanie totiž boli drahé. Historici vedia aj to,  že homosexualita bola v tej dobe trestná. Keby Štúr homosexuálom skutočne bol, vtedajšia vrchnosť by si to len tak nenechala ujsť, keďže jeho pôsobenie bolo pre ňu problematické.

Rovnaká neschopnosť zasadzovať veci do kontextu sa prejavuje aj v tom, že masmédiá rady prezentujú Štúra ako mizogýna (muža nenávidiaceho ženy, pozn. red.). Nevysmieval sa vari Hurbanovi, keď mu šiel na svadbu, že „ide na pohreb?“  Nevyžadoval od svojich kolegov a súputníkov celibát?

V skutočnosti však, keby sme mali použiť terminológiu dnešnej doby, povedali by sme, že Štúr bol jednoducho „silne fokusovaný“ na to, čo chcel dosiahnuť.

Manželstvo a s ním spätý príchod detí v tom čase znamenalo, že muž sa v prvom rade musel postarať o prežitie rodiny. Keďže mladíci zoskupení okolo Štúra neboli muži remesla, zostávalo im len miesto učiteľa, úradníka alebo kňaza. Teda všetko miesta, v ktorých by boli vydierateľní vtedajším vládnym systémom. 

Štúr bol zároveň pravým človekom romantizmu. Žil pre myšlienku, ideu, víziu, pre svoj národ. Manželstvo a ženy spadali do rádu šedivej každodennosti, ktorá so sebou prinášala síce malé radosti, ale aj sústavné materiálne problémy a sťahovala „orla tatranského“ do blata zabezpečovania materiálnych potrieb. To nakoniec videl v prípade svojho brata Karola a jeho rodiny (Štúr sa po jeho smrti staral o jeho sedem detí). Ľudevítom skrátka hýbali iné veci, ako tie, ktoré hýbu väčšinou ľudí dnes.