Kedy si prestaneme Štúra prekreslovať na obraz svoj?

Predstava o Štúrovi sa v hlave bežného Slováka formuje na základe útržkov, čo započul na hodinách slovenskej literatúry v 5. ročníku základnej školy. K nim sa neskôr pridajú kusé, „škandalózne“ správy z médií a filmy či seriály, ktoré sa venovali fabulácii.

Štúr tak v predstavách populácie končí ako ten pán s hipsterskou bradou, čo vymyslel slovenčinu. A ktorý sa v každej dobe dá použiť aj na potvrdzovanie tej-ktorej prevládajúcej ideológie.

Ako v roku 2015, pred referendom o rodine, kedy sa vyrojili články polemizujúce o Štúrovej sexuálnej orientácii. Bolo to zároveň 200. výročie Štúrovho narodenia.

Napríklad v týždenníku Plus 7 dní vyšiel text pod názvom Metrosexuál, ale nie gay: Čo mal krásavec Štúr proti ženám?. Autor v ňom rozoberal Štúrove vzťahy so ženami. A zároveň naznačoval, že štýl života nášho dejateľa mohol viesť k diskusii o jeho sexuálnej orientácii. Rovnakým smerom sa uberala aj esej, ktorá vyšla v Pravde pod názvom Všetci Štúrovi muži. A ženy.

Korene úvah o Štúrovej možnej homosexualite však siahajú ešte hlbšie. V roku 2001 sa v Novom Čase objavil rozhovor s aktivistom zo združenia Inakosť, kde bola táto hypotéza predostretá a zaznela ako kategorické tvrdenie:  „A čo poviete na to, že aj Ľudovít Štúr bol homosexuál“.

Priam sa k tomu núka istá replika, ktorá odoznela v 5-dielnom televíznom filme Štúrovci (1991). Ide mimochodom aj o historicky najpresnejšiu reprezentáciu Štúrovho verejného pôsobenia, revolučných udalostí a aj súkromného života.

Práve v 3. dieli má Štúr konflikt s Jankom Kalinčiakom, kde mu Štúr vytýka jeho nedostatočné národovectvo a aj to, že myslí viac na získanie nejakého úradu a na ženbu. Preto ho odmieta ako redaktora Slovenských národných novín. Televízny Janko Kalinčiak v osobe mladého a pohľadného Adyho Hajdu mu v hádke roztrpčene vyčíta: „Ako mi to môžeš urobiť? Veď sme v jednom kvartieľi bývali, vlastnými telami sme sa zohrievali.“

Táto replika je dokonalý horľavý materiál pre predstavivosť ľudí našej presexualizovanej doby. Telami sa zohrievali, je to jasné, ako inak. V súčasnosti totiž vie len pár historikov, že študenti v 19. storočí skutočne spávali po dvoch v posteliach. Nájom, a aj tá posteľ, či drevo na vykurovanie totiž boli drahé. Historici vedia aj to,  že homosexualita bola v tej dobe trestná. Keby Štúr homosexuálom skutočne bol, vtedajšia vrchnosť by si to len tak nenechala ujsť, keďže jeho pôsobenie bolo pre ňu problematické.

Rovnaká neschopnosť zasadzovať veci do kontextu sa prejavuje aj v tom, že masmédiá rady prezentujú Štúra ako mizogýna (muža nenávidiaceho ženy, pozn. red.). Nevysmieval sa vari Hurbanovi, keď mu šiel na svadbu, že „ide na pohreb?“  Nevyžadoval od svojich kolegov a súputníkov celibát?

V skutočnosti však, keby sme mali použiť terminológiu dnešnej doby, povedali by sme, že Štúr bol jednoducho „silne fokusovaný“ na to, čo chcel dosiahnuť.

Manželstvo a s ním spätý príchod detí v tom čase znamenalo, že muž sa v prvom rade musel postarať o prežitie rodiny. Keďže mladíci zoskupení okolo Štúra neboli muži remesla, zostávalo im len miesto učiteľa, úradníka alebo kňaza. Teda všetko miesta, v ktorých by boli vydierateľní vtedajším vládnym systémom. 

Štúr bol zároveň pravým človekom romantizmu. Žil pre myšlienku, ideu, víziu, pre svoj národ. Manželstvo a ženy spadali do rádu šedivej každodennosti, ktorá so sebou prinášala síce malé radosti, ale aj sústavné materiálne problémy a sťahovala „orla tatranského“ do blata zabezpečovania materiálnych potrieb. To nakoniec videl v prípade svojho brata Karola a jeho rodiny (Štúr sa po jeho smrti staral o jeho sedem detí). Ľudevítom skrátka hýbali iné veci, ako tie, ktoré hýbu väčšinou ľudí dnes.

Štúra si na Slovensku neprekresľujú iba médiá podľa toho, ako sa im to práve ideologicky hodí. Viacerí literáti či filmári ho potrebovali „poľudštiť“ tým, že jeho životu vymysleli ľúbostnú zápletku.

A tak sa v kolektívnej pamäti slovenského národa ukotvila predstava Štúra zaľúbeného, samozrejme nešťastne. Tak ho aspoň zobrazuje kniha Ľuda Zúbka Jar Adely Ostrolúckej (1954), ktorá v blahých a nedávnych časoch povinného čítania predstavovala tú lepšiu, „tenšiu“ knihu. A vzťah medzi Adelou Ostrolúckou a Štúrom si za námet vybrala aj autorka filmu Štúr (2026).

Obe diela sú čistou fikciou. Sila mimesis je obrovská, a Ľudo Zúbek i Čengel Solčanská svoje remeslo ovládajú dokonale. Ich dielo jasne o sebe hovorí, že je fikciou, no zároveň nás presviedča, že to je naozaj, nielen akože. A preto veľkým dielom obaja prispievajú k formovaniu obrazu Štúra v predstavách Slovákov.

Zúbek aj Čengel Solčanská však pri kreovaní príbehu z nejakej hmoty vychádzali. Namieste je teda zamyslieť sa, kde korenia fabulácie o vzťahu medzi Ostrolúckou a Štúrom. Prvé zmienky o Štúrovi a jeho domnelých láskach máme od Jozefa Miloslava Hurbana, z jeho listov, ale hlavne zo spomienok na Štúra, ktoré vychádzali od roku 1881 v Slovenských pohľadoch.

Hurban spomína aj akúsi prvú lásku, ale menuje len dve ženy. Pritom podčiarkuje, že na Štúrovi nebolo poznať, že by bol vôbec kedy zaľúbený: „Ale toho som sa nenazdal, že by i Ľudovít bol trochu trafený býval. Chudák, on to tajil v hrudi svojej. Pozdejšie mu sekla do srdce Mária (Pospíšilová), ale i tá láska zostala len platonickou. Napokon zarezala sa mu do srdca Adela Ostrolúcka, ale i tá láska, najbližšia cieľa, zostala len platonickou. Pekné sny a pekné žiale splodila v ňom láska časná.“

Treba podotknúť, že aj keď Hurban čerpá zo svojich denníkov a z listov, predsa len píše romantizujúcim spôsobom, a najmä tridsať rokov po opisovaných udalostiach. No ľudská pamäť vie stvárať psie kúsky: prežité udalosti totiž prekresľuje, inokedy prefarbuje, ale aj posiela do prepadliska ničoty.