Láska silnejšia než smrť
Ich ľúbostný príbeh sa odohral sa v tieni mocenských hier. Nadchol básnikov, dramatikov, potom maliarov, hudobných skladateľov a neskôr aj filmových tvorcov.
Ich ľúbostný príbeh sa odohral sa v tieni mocenských hier. Nadchol básnikov, dramatikov, potom maliarov, hudobných skladateľov a neskôr aj filmových tvorcov.

Niektoré udalosti sa s fantáziou umelcov prepletú tak natesno, že oddeliť ich býva nemožné. Do jednej sa pokúsime vkročiť, hoci iba jednou nohou. Pre istotu.
Zavítame totiž do čias, keď svet je o sedemsto rokov mladší, život oveľa krehkejší a smrť nečíha potajomky za dverami, ale je všadeprítomnou paňou dňa aj po zotmení. Dnes už vieme, že v dávnych dobách noc neznamenala len absenciu svetla. Bola fyzickým územím, ktoré obývali tajomné bytosti. Ľudská myseľ si takto zhmotňovala príčinu všetkých nešťastí, a tým bez rozdielu vzdorovali králi aj bedač, rytieri aj roľníci, starí aj mladí. V tomto často nerovnom boji všetci bok po boku smerovali k veľkému poznaniu. Že najväčším nebezpečenstvom pre človeka sa neraz stáva on sám.
Na precítenie doby nezvolíme postavu šľachtica s rizikom zamotania sa do nebezpečných intríg, ani rytiera vždy pripraveného tasiť meč, tobôž tuláka, ktorý hocikedy môže skončiť v temnici. Potrebujeme niekoho zžitejšieho s konkrétnym mestom, niekoho, kto je v obraze diania, má vyššiu pravdepodobnosť zostať mimo neho, a tým pádom aj prežiť bez väčšej ujmy. Pri výbere nám pomôže historik Johan Huizinga a jeho Jeseň stredoveku, ktorá približuje atmosféru konca 14. storočia v severnom Francúzsku a Holandsku.
Hoci sa posunieme o dosť na juh, stredoveká spoločnosť bola v mnohom podobná. Dôležitým dejiskom všetkého diania bola ulica. „Verejné právne úkony, dojednávanie cien za obilie, svadby aj pohreby – to všetko na seba upozorňovalo hlasitými výkrikmi, nárekmi, sprievodmi a hudbou... Stále prítomné kontrasty a pestrosť výrazných foriem dodávali každodennému životu pôvab, vášnivú sugestívnu silu, ktorá sa prejavuje v onej rozkolísanej nálade, silno rozpustilej, drsne krutej a vnútorne dojemnej...“
Pouličnému ruchu zvyčajne dominovali zvony. „V každodennom živote zvony pôsobili ako varujúci dobrí duchovia, ktorí dôverne známym zvukom ohlasujú raz žiaľ, raz radosť, raz pokoj, raz nekľud, tu zvolávajú do davu, inokedy varujú, či nabádajú.“ Na chvíľku sa teda ocitnete na ulici. Aby ste však nevzbudili podozrenie a stráž vás nemala za ponevierača alebo nedajbože za špeha, pracovať budete na trhu. Predávať môžete napríklad strukoviny alebo radšej – olivový olej, čím sa pričiníte o rast domácej ekonomiky, ale už aj exportu, kde sa stáva produktom číslo jeden. Zavítali sme totiž do Portugalského kráľovstva, storočia štrnásteho.
Relatívny pokoj za predošlého panovníka je preč. To boli časy! Z rozprávania viete, že Dinis I. zožínal diplomatické úspechy na niekoľkých frontoch. S Leónskym kráľovstvom a Kastíliou uzavrel dohodu o mieri aj spolupráci, hranicu s oboma susedmi v podstate zastabilizoval na večné veky. Kastíliu dokázal zmieriť aj s Aragónom, a hoci bitiek medzi všetkými týmito kráľovstvami ešte bude habadej, pozitívne skúsenosti s diplomatickými riešeniami poslúžia ako báza do budúcnosti.
Po celej krajine vyrastal hrad za hradom. Vďaka tomuto trendu mali remeselníci prácu a páni – symbol moci. Zo dvakrát ste do hradu zavítali, keď ste pomáhali vyniesť do kuchyne súdky s olejom. V interiéri nič moc. Jedinou výhodou bola stabilná celoročná teplota, ale schody strmé, okná takmer žiadne, a potom zo dve otvorené miestnosti, kde sa jedlo, spalo aj panovalo. Mnohé hrady stoja dodnes akoby odkazovali na voľakedajšiu rozdrobenosť, či akýsi primitívny chaos a rozdelenie moci poschodovo smerom dole.
Ale zdanie klame a princíp „vazal môjho vazala nie je môj vazal“ sa vo vašich končinách naplno nevstrebal. Na Pyrenejskom polostrove totiž po stáročia šarapatil spoločný nepriateľ. Mauri. Okolo snahy poraziť ich sa sústredila celá zahraničná politika kresťanských kráľovstiev, a všetky diplomatické ťahy viedli k najpevnejšiu putu, ktorým je dynastický zväzok. Už pred Dinisom I. sa z manželstiev medzi potomkami portugalských, kastílskych, aragónskych, leónskych panovníkov a šľachticov stala pevná norma.
Ej veru Dinis I., to bol kráľ! Pestún tvorby vo všetkých jej podobách! Vybudoval rozsiahlu knižnicu, vyzametal chodníček pre dovtedy zaznávanú svetskú literatúru a ešte bol aj majstrom v písaní poézie. Svojimi dielami v rytierskych veršovaných žánroch vrátane satiry nezaostával za najlepšími básnikmi oných čias. Umožnil vyjsť z tieňa próze a na všetkých dokumentoch latinčinu s kastílčinou nahradila galícijská portugalčina.
V roku 1290 založil univerzitu, potom ju z Lisabonu nechal presídliť do Coimbry, potom sa opäť ocitla v Lisabone, a už nejaký ten mesiac zas sídli v Coimbre.
Nič z tohto sa vás ale netýka, keďže pochádzate zo skromných pomerov. Na štúdium ste najprv nemali peniaze, a teraz už ani vek. Pokojne si nad sebou povzdychnite. Zostali ste malým človekom vo veľkom meste na mape budúcej námornej veľmoci. Vstávate na svitaní, platíte dane a dejiny vás zmetú pod pojem ľud. Avšak aj vašou zásluhou kráľovstvo napreduje, aj vy odrobinkou prispejete k rozvoju kolektívnej pamäti, zahŕňajúcej folklór, poznatky a skúsenosti v oblasti logistiky. Ste miniatúrnym článkom v bujnejúcej sieti.
Dinis I. voľakedy prebrázdil krajinu krížom-krážom, zakladal mestečká a vďaka trhovým právam, ktoré sa stali súčasťou mestských privilégií teraz predávate olivový olej a v mešci vám veselo štrngajú dinheiros. Váš biznis rastie. Za Dinisa boli položené základy námornej veľmoci a v tomto projekte odhodlane pokračuje jeho syn Alfonz IV.
Portugalsko s ekonomikou postavenou na poľnohospodárstve vychádza z periférie obchodných záujmov a vsádza na svoju zemepisnú polohu. Chcelo to čas, pretože vplyv prekvitajúcich Benátok a ďalších talianskych mestských štátov je obrovský. Na výslnie sa už ale dostáva Porto ako dôležitý dopravný uzol smerom do krajín Severu.
Silnie dopyt po víne a olivovom oleji, s ktorým práve stojíte na tržnici, a obratne ho nalievate zákazníkom do karafy. Od portského prístavu vás delia štyri dni cesty, zatiaľ žijete v Coimbre. Hoci už nie je hlavným mestom, prekvitá obklopená hustým lesom Buçaco, kde benediktíni lopotia od svitu do mrku. Na úbočí lesnatých kopcov v tôni cédrov, sekvojí a kaukazských jedlí raz bude stáť kláštor bosých karmelitánov, ktorí prispejú k rozvoju lesníckych vied a zvesť o ich rozsiahlom arboréte sa donesie až k pápežovi.
Ale zostaneme v Coimbre, aby ste sa nezatúlali. Bývalé hlavné mesto portugalského kráľovstva súperí s Lisabonom, čo nie je na škodu. Prímorský Lisabon má vlastnú dynamiku a veľa prístavného ruchu, čo lahodí skôr uchu ako duchu. Námorníci, obchodníci, strety kultúr, prístavy s krčmami, odkiaľ neprestajne znie gitara, kastanety, spev, hulákanie. Nie veru, k európskej učenosti vedie cesta skrze svedomité štúdium v tichu, Coimbra preto zostáva hrdým centrom vzdelanosti. Šľachta tu má svoje rezidencie, mnísi zas kláštory, cechy bujnejú, študenti sa občas pochytia s remeselníckymi učňami, ale v prvom rade študujú a míňajú štrngajúce dinheiros. Vnútrozemie prináša mnohé plusy, toto mesto máte radi. Len keby sem z kráľovského dvora neboli vyhnali tú pľuhu!
„Bodaj ju, bosorku skáranú,“ nezdržíte sa pred slúžkami, keď ráno chodia po zeleninu do panskej kuchyne. „Počarovala mu, zavlečie ho do pekla a tam ho nastoknutého na ražeň budú opekať až do súdneho dňa.“ Všetci vedia o koho ide. Už-už ste sa chceli prežehnať, keď tu zrazu dupot a výkriky. Váš oslík strihá ušami, očakáva galibu. Sliepky v klietkach sa vystrašene rozkotkodákajú, prasce rozkvičia, dav sa scvrkáva a stmelený do nebezpečného klbka sa tisne jedným smerom. Úniku niet, nastáva skaza. Drevené police sa rúcajú, všetok tovar padá. Koše plné vajec sa prevracajú, z bočiek sa leje med, z rozbitých džbánov cviara víno, z ďalších aj váš olej a všetko sa na kamennej dlažbe mení na mazľavú kašu. Z kožených krpcov sa razom stali klzké pľuhy.
Padáte ako hnilá figa, pokúšate sa postaviť, ale zas a znova končíte spolu s ostatnými v lepkavej brečke. Tržnicou sa šíria nadávky, hromženie, bedákanie, kvílenie od bolesti, miestami ešte aj hurónsky rehot a do tohto všetkého desivé vyzváňanie zvonov. „Až raz nastane súdny deň, bude to vyzerať presne takto,“ prebehne vám hlavou. Felčiari zas budú mať roboty vyše hlavy, a možno aj hrobári ak nedajbože niekto skončí zakliesnený medzi kolesami voza, čo sa uvoľnil a div neskončil uprostred kostola. „Priľnúc k posvätným stenám vydýchol dušu svoju s pohľadom upätým do neba, kde ho po odpykaní hriechov v očistci privítali anjeli oslavujúc jeho zrodenie pre večnosť.“ Dlhé súvetia patria k stredovekým literárnym trendom, ale kdeže! Podobné slová nezapíše mních do kroniky, lebo tie sú určené pre vyššie ciele ako zachytenie bársakej patálie zo života obyvateľov. Takéto príhody budú vďačným námetom pre vagantov, potulných študentov, ktorí si posmešnými pesničkami zarábajú po hostincoch až pokým do krajiny nezavíta mocná inkvizícia.
Ale tým sa trápiť nemusíte, dovtedy prejde ešte celé storočie a váš zorný uhol zahŕňa tu a teraz. Čiže snažíte sa postaviť, vyjsť z tejto trmy-vrmy a zrátať straty. Pohromu na tržnici spôsobili kráľovi muži. Prehnali sa ako smršť, čo neveští nič dobré. Šípite správne. V jednom paláci sa udeje strašná vec, o ktorej budú skladať verše trubadúri a pri clivých piesňach budú trúchliť cnostné panny. Medzitým syn povstane proti otcovi a bude sa mstiť za smrť svojej milej.
Je siedmy január 1355. Ozbrojení muži idú do akcie. Pohár trpezlivosti pretiekol. Tridsaťpäťročná šľachtičná, matka štyroch nemanželských detí o chvíľu vydýchne naposledy. Bola možnosť vyriešiť problém potichu, ale Alfonz IV. je taktik a svoje vypracované know-how meniť nechce. Pokým jed v čaši vína je nekalým nástrojom intrigy, ostrý meč znamená zákon. Krutý, ale spravodlivý.
Jediný legitímny syn Dinisa I. po zasadnutí na trón svedomito pokračoval v reformách. Dotiahol právny systém a vytvoril inštitút nezávislých sudcov, ktorí nie sú v spojení s miestnymi obyvateľmi prostredníctvom osobných ani obchodných záujmov. Posilnenie pozície monarchu a centralizácia štátu prebieha systematicky, silu poriadku cítite aj vy, keďže obchodujete s olivovým olejom.
Alfonz IV. si po úspešných bojoch získal prívlastok Chrabrý. V roku 1340 zvíťazil v poslednej veľkej bitke proti Maurom, ktorí skončili zatlačení v andalúzskych horách. Okrem toho zastáva schému bez rizika v podobe ľavobočkov. Výchovu zameriava na posilnenie hlavnej devízy každého panovníka. Potomkovia predurčení na uzatváranie dynastických zväzkov sú kľúčoví pre rozvoj ríše. V cudzine figurujú ako vyslanci, sú predĺženou rukou a zaručujú mier. Alebo aj nie.
Politická trajektória Alfonza IV. bola kľukatá. Zvádzal boj o trón s nevlastným bratom, po boku s manželkou Beatriz Kastílskou ustál snahy výbojnej Kastílie, ktorá ešte aj dvesto rokov po podpísaní zmluvy v Zamore pokladala Portugalské kráľovstvo za svoje grófstvo.
Neskôr sa spojil s nenávideným zaťom, ktorý na kastílskom tróne drzo nahradil jeho dcéru a zákonitú manželku Máriu Portugalskú svojou favoritkou. Pošliapaná hrdosť nakoniec šla bokom, lebo bolo treba poraziť veľkého nepriateľa. Proti Maurom by si Kastília sama neporadila. Posledná veľká bitka reconquisty sa odohrala pri rieke Salado, kde sa vojsko na čele s Alfonzom IV. postavilo armáde granadského emira a kastílske vojsko viedol kráľ Alfonz XI. proti armáde marockého sultána.
Víťazstvo bolo totálne. Do zajatia padol sultánov syn aj ďalší členovia panovníkovej rodiny, ríša sa scvrkla na malý emirát v horách Sierra Nevada a vojnovej koristi bolo toľko, že na celom polostrove padli ceny striebra aj zlata. Na Alfonza IV. však čakali ďalšie skúšky. Neúroda, morová epidémia, prvá expedícia na Kanárske ostrovy s tímami portugalských, kastílskych aj talianskych námorníkov a boj, v ktorom sa ocitol zoči voči vlastnému synovi.
Infant Pedro je cieľavedomý, mužný, vzdelaný, ale aj zanovitý a na počudovanie aj osudovo zamilovaný. Vládnuť bude rovné desaťročie, najznámejším portugalským panovníkom sa však stane vďaka láske ako vystrihnutej zo Shakespearovej tragédie.
Neďaleko tržnice, kde sa márne pokúšate pozviechať zo zeme po chaose spôsobenom kráľovou družinou raz bude stáť baroková Biblioteca Joanina, jedna z najpôsobivejších knižníc sveta. Patrí k univerzite a sú v nej uložené tisíce zväzkov z oblasti najrôznejších vied a umenia. „Len ty, láska, tajomná to sila, pohrávajúc sa s krehkými srdcami, nešťastnú krásu si do hrobu zviedla, a život jej zaplavila slzami...“ píše sa v jednom z nich. Autorom je Luís de Camões, ktorého veršované dielo Os Lusíadas je pokladané za najpôsobivejší epos renesančnej literatúry. V umení medzi prvými zobrazil ľúbostný príbeh Pedra a Inés, ktorý vás ako ich súčasníka desí, pretože šípite, že vyústi do prudkého toku predvídateľných udalostí.
K manželke Constanze Kastílskej infant Pedro neprechovával vrúcne city, ale to bol len zlomok problému. Nehorelo ani keď sa zahľadel do jej novej dvornej dámy a začal jej okato dvoriť. Dlho odolávala až nakoniec podľahla, takže následník má ďalšiu favoritku, no a?
Lenže Pedro sa zamiloval osudovo a ľavobočkovia prichádzali na svet jeden za druhým. To už kráľovský otec Alfonz IV. spozornel. Na vlastnej koži okúsil koľko síl vyžaduje boj o trón s nevlastným bratom. Keď úbohá Constanza, jeho nevesta, skonala krátko po pôrode štvrtého dieťaťa, pre syna okamžite pripravil nový sobáš s ďalšou kastílskou princeznou. Problém však pretrvával. Volal sa Inés de Castro.
Táto pôvabná žena, okolo ktorej neprejde nik bez toho, aby sa na ňu nezahľadel, pochádza z vplyvného galícijského rodu, jej otec sa pohybuje v blízkosti kastílskeho kráľa. Ako dvorná dáma nebohej Constanzy isto napriadla pevné nite, ktorými už poťahujú ľudia stojaci v tieni. V Kastílii prebieha občianska vojna, tamojšia šľachta rebeluje a práve cez Inés má byť Lisabon zatiahnutý do konfliktu. Pedrovi sa chystajú ponúknuť kastílsku korunu a on je pripravený prijať ju. Portugalsku tým hrozí občianska vojna, preto treba konať.
Kroky kráľových mužov vedú do paláca, ktorý odteraz budú všetci poznať ako Quinta das Lágrimas, Palác sĺz. Vtrhnú do komnát Inés, deti sa vydesene zhŕknu okolo matky. Žena padá na kolená a prosí, aby sa zľutovali aspoň nad nimi. Srdcervúcu scénu v roku 1834 zobrazí petrohradský rodák Karl Petrovič Briullov (obrázok je hlavnou ilustráciou textu) a začiatkom 20. storočia aj portugalský maliar Columbano Bordalo Pinheiro. Ako umelecký podklad obom umelcom poslúžia Camõesove verše.

V kráľovi sa predsa niečo pohne a vnukom dovolí vzdialiť sa s pestúnkami. Osud nešťastnej Inés je však spečatený. O dva dni do Coimbry zavíta nič netušiaci Pedro a keď sa dozvie o smrti milovanej ženy, tvár mu znetvorí diabolský výraz.
Občianska vojna potrvá dva roky a k vlažnému zmiereniu dôjde krátko pred smrťou otca. „Čoskoro Pedro začne vládnuť nad krajinou, hnev jeho postihne neľútostných vrahov, a tí v Kastílii ďalekej ukryjú sa, hrozbu pomsty cítiac nad hlavou,“ čítame v Os Lusíadas.
Áno, Pedro I. všetkých troch našiel a dostal naspäť do Portugalska. Podľa legendy im zaživa vytrhol srdce z hrude tak ako oni vytrhli srdce jemu, keď sťali nešťastnú Inés. Vyhlásil, že s nebohou sa voľakedy potajomky zosobášili, preto je zákonitou kráľovnou a ich deti legitímnymi následníkmi trónu. Týmto ale legenda nekončí. Kulminuje najšokujúcejšou korunováciou všetkých čias. Telo Inés kráľ nechal exhumovať, zaodieť do slávnostného šatu a posadiť na trón. Šľachta spolu s poddanými skladali prísahu vernosti a mŕtvej kráľovnej pobozkali vysušenú ruku.
Pohreb sa uskutočnil so všetkými poctami v kláštore Alcobaça a telo bolo uložené do honosnej hrobky vytesanej z bieleho mramoru. V podobnom umeleckom skvoste odpočíva aj Pedro I. Obaja milenci sú pochovaní oproti sebe, aby v deň posledného súdu ako prvé uvideli jeden druhého.
Strašný včerajšok sa prehupol do dneška. Šaty vám v studenej vode perú práčky. Po pohrome na trhovisku majú roboty až-až, veď si aj vypýtali o pol dinheiro viac, líšky prefíkané. Straty ste prepočítali trikrát, a priznajte to, zaboleli. Králi majú svoje starosti, vy tie svoje. Ďalej budete žiť svoj pracovitý život, platiť dane a modliť sa k Bohu, aby vás ušetril od hrôzy moru, vojny aj kadejakých darebákov.
Včera vás ešte aj okradli! Zatiaľ čo sa bohabojní ľudia zviechali z mazľavej brečky, pouličná zberba im prešmátrala vrecká. S nakradnutými dinheiros hneď zašli do krčmy, ale spravodlivosť ich dobehla len čo z nej vyšli pospíjaní pod obraz boží. Pobili sa, jeden spadol a viac nevstal, ostatní sa navzájom poudávali. Teraz sedia v temnici a bedákajú nad smutným osudom. Vraj sám diabol ich na hriech naviedol! Nuž, aspoň teraz neklamú. Ešte veľa vody pretečie, pokým si človek prizná, že čert neposkakuje popri ňom, ale ukrýva sa v zákutiach ľudskej duše.
Na záver ešte malé tajomstvo. Korunovácia mŕtvej kráľovnej na dvore Pedra I. sa neudiala. Tajomná legenda vznikala postupne a umenie sa jej dychtivo zmocnilo.
The Jackdaw of Rheims
Pred 27 dňami
...pani Ljubimovová, máte to v sebe, naozaj... som vďačný za každý Váš príbeh, vždy podaný takým úžasne konzistentným umelecko-náučným štýlom, vrátane všetkých tých majstrovských slovných obratov ("ruchu-uchu-duchu"), ktoré však pritom vôbec nie sú samoúčelné... len si tak vždy pre seba povzdychnem, že aké by to bolo skvelé, keby sa našiel niekto ako svojho času Pavel Dvořák a propagoval by takýmto atraktívnym štýlom aj bohatstvo príbehov našich slovenských dejín... a možno práve v tandeme s Vami, pani Ljubimovová...
PaulusMattheus
Pred 27 dňami
No úplne super, už sa teším na ďalšie články! Ďakujem 😁.
Michal Trenčiansky
Pred 27 dňami
Prečítal som celé, zo začiatku som sa strácal, ale nakoniec super.