Medzinárodný deň ženy medzi mužmi Markera

Dnes sú tomu presne tri roky, čo mi vyšiel prvý článok v denníku Štandard. Na Medzinárodný deň žien moji noví kolegovia vydali text ohlasujúci začiatok môjho pôsobenia v ich kruhu. Od marca som tam nastúpila ako redaktorka.

Text oznamujúci môj nástup bol rozhovorom. Hoci išlo o interview so mnou, snáď sa nikto nenaštve, keď priznám, že som vytvorila nielen odpovede, ale aj otázky. Hoci som to vtedy netušila, išlo o signál, že sa v Markeri budem občas musieť porozprávať sama so sebou.

Hovorím o Markeri, lebo hoci som dva roky zo spomínaných troch strávila v Štandarde, niekdajší mozog, srdce aj chrbtová kosť tohto portálu sú dnes vo „Zvýrazňovači“ so mnou (o tom, ktorý orgán som ja, nebudem rozmýšľať). A keď tvrdím, že sa občas nemám s kým porozprávať, nie je to nič, z čoho by sa strieľalo. Ide len o jeden z dôsledkov faktu, že som v tomto médiu jedinou redaktorkou.

Byť osamelou ženou medzi siedmimi mužmi má aj mnohé výhody. Napríklad mám WC sama pre seba. Ale teraz bez srandy. Výrok treba spresniť, lebo v skutočnosti je výhodou byť jedinou ženou medzi mužmi Markera (MM). Nejde totiž o bežné exempláre opačného pohlavia. Táto inakosť sa ale neprejavuje tak, ako si myslia ľudia čerpajúci informácie o MM od tých najhoršie informovaných.

Keď som ešte trávila čas hádkami na Facebooku, napísal mi pod status neznámy mladík s účesom „na kohúta“. Ako správny feminista sa ma snažil ponížiť tým, že ma namiesto do kuchyne posielal naspäť do Markera. Lebo tam sa ku mne určite „správajú ako ku sliepke“.

Nebudem pátrať, kde sa v mladom kohútovi táto myšlienka zrodila, ale pobavila ma. Spomenula som si na svoju éru fialových vlasov a intenzívneho feminizmu. Práve okolo roku 2016-2017, kedy sa mi kariéra slovenskej progresívnej feministky sľubne rozbiehala (ale nikto mi za ňu neplatil), som sa na chvíľu zamestnala v pokrokovej IT firme.

Môj nastávajúci nadriadený mi robil prehliadku firemných priestorov a prišli sme do kuchynky. Tento budúci volič práve vznikajúceho Progresívneho Slovenska mi povedal: „A toto je kuchynka, teda niečo pre teba.“

Otočila som fialovú hlavu a pátrala mu v tvári pre náznak irónie. Nebola tam. Tridsiatnik s postavou vyformovanou mestskou cyklistikou si môj šok nevšimol a pokračoval v prehliadke. Pripravovali mu sójové laté dovtedy len ženy? To sa už nedozviem.

Aj v Markeri by niečo podobné o kuchynke mohlo zaznieť. Ale iba ako vtip. Čo to hovorí o progresívcoch a čo o konzervatívcoch? A znamenajú tie slová ešte niečo?

Ale nebudem sa púšťať do abstraktných politologických tém. Nechám to radšej na kolegov. Nie preto, že by som sa necítila dostatočne erudovaná. Jednoducho ma podobné témy až tak nebavia. To mi dáva oslí mostík k jednému zo zistení, ktoré mi sprostredkovali MM. Je ním, že medzi pohlaviami naozaj existujú rozdiely.

Nemyslím fyziologické, o ktorých som niečo tušila aj pred pôsobením v Štandarde. Nie nadarmo som pred Štandardom strávila roky vo feministickom médiu, ktoré kritizovalo aj účasť mužov v ženských športoch. Teraz Myslím psychologické rozdiely. Mužov a ženy jednoducho zaujímajú odlišné témy. Samozrejme, aj tu existujú výnimky. A pokiaľ by to niekomu nebolo jasné, rozdielne záujmy nehovoria nič o inteligencii jedného ani druhého pohlavia.

Výskumy o rozdielnosti ženských a mužských záujmov teda potvrdzuje aj moja skúsenosť s Markerom. Hoci som sa od kolegov za tie tri roky dozvedela mnoho o vojnách, geopolitike, energetike a čo-to aj o ekonomike, žiadnu z týchto tém som si neobľúbila.

Napriek tomu, že sa v rámci spravodajstva musím venovať aj vojenským témam, existuje nulová pravdepodobnosť, že vo voľnom čase budem študovať technické parametre amerických medzikontinentálnych balistických striel. Alebo tých ruských.

Ak by som to mala zhrnúť, zatiaľ čo kolegovia horia pre politiku a geopolitiku, mňa dokáže rozvášniť spoločnosť, vzťahy, a to, ako do nich vstupujú technológie. V súlade s nadpisom knihy, ktorú sme kedysi mali doma, Muži sú z Marsu, ženy z Venuše, mám občas na poradách pocit, ako na misii v cudzom kmeni. „Oni sa naozaj dokážu hodinu rozprávať o geopolitike..“ šomrem si niekedy pod nos.

Ale vrátim sa ešte k spomínaným výhodám markerovských kolegov. Na rozdiel od čias, kedy som pracovala medzi samými ženami-feministkami, som u mužov Markera nezažila bodnutia do chrbta. Nikto tu nepestuje rektálnu alpinistiku a nikto sa necíti ako primadona, ktorá si zaslúži špeciálny prístup.

Nechcem predstierať, že je v Markeri všetko ružové. Ale na MM oceňujem aj to, že sa vedia pohádať. A o chvíľu, pri vážnejších konfliktoch na druhý deň, dokážu na hádku zabudnúť. Medzi ženami konflikt často znamená koniec. Koniec spolupráce, projektov, kamarátstva. A dlhú nevraživosť.

Primatológ, ktorého knihu som spomínala v predchádzajúcom článku, podobné vzorce našiel aj u ľudoopov. Samice znášali vzájomné konflikty omnoho horšie a preto sa im radšej vyhýbali. Možno aj preto my ženy často okolo seba chodíme po špičkách. Takýto balet vie unaviť. Preto je na mužskej spoločnosti príjemné, že veci toľko neriešia. Muži jednoducho sú. A rozprávajú sa o medzikontinentálnych balistických strelách.