LGBTAI: Pribudne k dúhe sexuálna orientácia na umelú inteligenciu?

Budeme čoskoro čeliť skupinám ľudí tvrdiacich, že sú sexuálne orientovaní na umelú inteligenciu (AI)? Konkrétne smerom k AI spoločníkom? Pridajú sa aj ľudskoprávni aktivisti vyhlasujúci tento sklon za legitímnu sexuálnu orientáciu na rovnakej úrovni s homosexualitou? A budú pre takto orientovaných požadovať právo na uznanie ich zväzkov?

Ak by ste mali tendenciu sa na myšlienke sexuálnej orientácie na AI smiať, nebudem vám to vyčítať. Je to naozaj absurdná predstava, a smiech je zdravý. Možno však dosmejete po informácii, že táto „orientácia“ už má aj svoj názov - AImorosexualita. To by ešte nič nemuselo znamenať, pretože rôznych zriedkavých orientácií a gender identít sú stovky, ak nie tisícky.

No aj tak verím, že práve AImorosexualita má potenciál preraziť do hlavného prúdu a čoskoro nám môže hroziť nárast takto orientovaných. Prečo?

Začnime na príklade transgenderizmu, ktorý má s orientáciou na umelú inteligenciu spoločné styčné body.

Ako sa smejeme na orientácii na AI, ešte tridsať rokov dozadu sa ľudia smiali mužom predstierajúcim ženskosť. Napriek tomu je v súčasnosti z predstierania opačného pohlavia identita. O tom, ako sa pojem transgenderu v spoločnosti ujal tak, že mnohé krajiny umožnili zmenu pohlavia vyplnením tlačiva, by sa dali popísať mohutné zvitky papyrusov.

Na to, aby absurdná myšlienka, že človek dokáže zmeniť pohlavie, zakorenila a rozrástla sa do takto obludných rozmerov, však potrebovala správny substrát. Za jeden z prvkov tohto substrátu považujem niečo, čo som nazvala terapeutizáciou spoločnosti.

Od 60tych rokov sa na Západe začal šíriť psychologický smer, ktorý neskôr na poli psychoterapie prevládol a jeho princípy vo veľkom prenikli do kultúry. Tento smer sa volal humanistický.

Humanisti tvrdili, že každý človek si potrebuje naplniť svoj potenciál, dávali dôraz na subjektívnu skúsenosť (lived experience), zdôrazňovali slobodnú ľudskú vôľu, a presadzovali bezpodmienečné prijatie klienta terapeutom. Humanistický psychológ má zakázané vynášať súdy o klientovom prežívaní alebo správaní.

Tento v zásade liberalistický prístup k psychologickej pomoci tiež hovorí, že každý človek sa musí sám rozhodnúť, čo je preňho správne a čo nie. Cieľom terapie sa stalo „posilňovanie“ (empowerment), nie usmerňovanie.

Ďalším prvkom substrátu, z ktorého vyrástla burina transgenderu, sa podľa môjho názoru stal internet. Už pred vznikom sociálnych sietí sa ľudia na základe spoločných záujmov začali združovať do skupín (napríklad na fórach ako Reddit a iné). Aj osoby so zriedkavými koníčkami, ako vyznávači žehlenia v extrémnych prírodných podmiekach, si tak vedeli nájsť sebe podobných. A vytvoriť online komunity.

Hoci sa to môže zdať mladším ročníkom neuveriteľné, predstieranie, že človek je opačného pohlavia (čo je podstatou transgenderizmu), bolo kedysi zriedkavou aktivitou. Počty trans-identifikovaných začali masívne rásť až po roku 2010, čo by mohlo súvisieť aj s rozmachom sociálnych sietí a smartfónov.

Sociálne siete mohli k rozkvetu tejto identity prispieť aj tým, že hoci internet prvýkrát spojil fanúšikov zriedkavých záľub (ako transvestizmus, čo je sexuálny fetiš pozostávajúci z prezliekania sa za opačné pohlavie) z rôznych kútov sveta, sociálne siete vznik podobných online komunít ešte viac uľahčili.

Mohla sa o to pričiniť aj silnejšia vizualita. Fóra bývali v dobách internetovej prehistórie založené nie na fotografiách a videách, ale na texte. Keď ste sa s komunitou chceli podeliť o fotografiu, museli ste ju najprv umiestniť na externú službu (napríklad Imgur). To bolo pracné, preto sociálne siete, kam ste fotku nahrali dvoma klikmi, priniesli aj silnú vizuálnu stránku. Z toho sa potom odvinula silnejšia tendencia navzájom sa napodobňovať. Napríklad, muži predstierajúci ženskosť mohli svoje fotografie v prestrojení dávať na siete a dostávať za to lajky. A iní muži ich mohli napodobňovať.

Ľudia so záujmom o transvestizmus, z ktorého sa neskôr vykľul transgenderizmus, sa teda na internete združovali a navzájom sa vo svojej záľube povzbudzovali. Týmto spôsobm sa „empowerovali“, čiže okrem iného získali dojem, že ich tendencie nie sú akousi odchýlkou či úchylkou, ale súčasťou ich identity. „Keď je nás veľa, je to normálne,“ dal by sa zrhnúť tento princíp.

Zaúradovala aj terapeutizovaná spoločnosť, ktorá absurdnú ideu transgenderizmu nesúdila, ale takto trpiacich sa podujala posilňovať. A tak od roku 2004 vychádzali štúdie tvrdiace, že transgenderizmus nie je psychické ochorenie, ale legitímna identita. Vedci tiež argumentovali za vyšktrnutie transsexuality z Diagnostického a štatistického manuálu duševných porúch (DSM). To sa neskôr podarilo a dnes sa v DSM nachádza iba pojem gender disfória.

Ide o moju hypotézu, no verím, že dôsledkom online združovania a vytvárania skupinovej identity, spojených s normalizáciou zo strany terapeutizovanej spoločnosti, si transgender komunity neuvedomili len to, že ich identita je legitímna. Začali pre seba aj žiadať „práva“. Ako „právo“ byť považovaný za opačné pohlavie, „právo“ na lekársky predpis hormónov opačného pohlavia a „právo“ na transgender operácie. K tomu určite prispelo aj úspešné prisatie sa transgenderizmu na dúhové hnutie.

Tu je dôležité zvýrazniť, že transgender „práva“ nikdy neboli dostatočne odôvodnené. Západ mužom v sukni neupieral nič z toho, čo umožňoval mužom v nohaviciach. Transľuďmi presadzované práva sú v skutočnosti privilégiami. Pozrime sa na ne bližšie, pretože sú podstatné pre náš argument.

Transgender osoby pre seba žiadajú výnimky z pravidiel, ako v prípade prístupu na toalety, do šatní, alebo väzníc určených opačnému pohlaviu.

Okrem výnimiek požadujú aj medicínske zákroky, ktoré nie sú fyziologicky indikované. Spoločnosť sa kedysi zhodla, že je pre nás výhodné finančne sa spolupodieľať na zdravotníctve, pretože ako ľudstvo vieme dobre fungovať len vtedy, keď sme zdraví. Transgenderisti však presadili, že daňoví poplatníci mnohých štátov sa skladajú na operácie, ktoré zdravých ľudí navždy zmrzačia.

Uznávam, že „privilégium“ je pri téme chirurgického mrzačenia pochybný termín. Podstatné však je, že bežný zdravý muž nemôže nakráčať k lekárovi a žiadať kastráciu. Alebo môže, no lekár mu nevyhovie. Všetko sa však mení, keď chlap deklaruje akýsi pocit, ktorý sa nedá overiť. Teda pocit, že je ženou.

Rovnako sú aj argumenty za transgender privilégiá, prezlečené za práva, postavené na vode, či presnejšie na pocitoch. Dali by sa zhrnúť pod princíp „ale my to veľmi veľmi chceme“. Samozrejme, tu trochu podceňujem situáciu. Štúdie a stovky výstupov v médiách totiž tvrdili, že keď sa transľudia k vyššie spomenutým privilégiám nedostanú, spáchajú samovraždu. Tie isté hrozby potom opakovali a stále opakujú aktivisti, ale čo je horšie, aj lekári.

Väčšina západnej spoločnosti sa nakoniec podvolila a v súlade s humanistickou psychológiou odôvodnenie „ale my to veľmi chceme a keď to nedostaneme, budeme sa veľmi zle cítiť“ uznala za dostačujúce. Prispôsobila tomu zákony, v ktorých vyrobila absurdné diery a zaviedla postihovanie tých, čo by sa zdráhali vyhovieť transpožiadavkám na totálny rozvrat jazyka (teda nazývanie mužov ženami a naopak).

Okrem toho, že to nebolo spravodlivé, a utrpela sloboda prejavu, pripravila si na seba západná spoločnosť pascu. Otvorila totiž dvere ďalším podobným „potrebám“ rôznych komunít, založených iba na online komunitách a na ich pocitoch.

Jednou z týchto komunít sú transableisti. Zjednodušene povedané ide o ľudí, ktorí sú fyzicky kompletní či zdraví, no identifikujú sa ako hendikepovaní. Kto zájde na online fóra určené pre podobné osoby, zistí, že väčšina užívateľov sa identifikuje ako ľudia s amputovanými končatinami. A pre viacerých má táto identita sexuálny podtext. To znamená, že ich, masochisticky, vzrušuje predstava života s amputovanou končatinou.

Čo sa týka vytúžených operácií, niektorí snívajú o amputácii jednej končatiny, iní dvoch, a sú aj takí, čo by uvítali odrezanie oboch rúk a oboch nôh. Ale nejde iba o preferenciu či sexuálny fetiš. Ide o osoby, ktoré sa identifikujú ako ľudia s amputáciami. Podobne, ako sa niektorí muži vraj narodili do ženského tela, transableisti mali to „nešťastie“, že sa narodili do zdravého tela.

Podobne ako v prípade transvestizmu, z ktorého sa neskôr stal transsexualizmus a v 80tych rokoch ho zahrnuli aj do DSM, aj transableizmus časom čiastočne prerazil do psychiatrickej komunity. V roku 2019 sa z neho v klasifikácii WHO stala Body Integrity Dysphoria (BID).

A vyskytli sa prípady, kedy psychiatri týmto osobám naordinovali amputácie a chirurgovia ich vykonali. Dôvod? Pretože ich títo ľudia veľmi chceli a tvrdili, že by bez nich veľmi trpeli. Pripomína vám to niečo?

Okrem transgender a transable ľudí máme na svete ďalšie komunity, ktoré sa snažia presadiť, že ich sexuálne preferencie sú legitímne a predstavujú orientáciu. Napríklad pedofili. Čo je ešte horšie, aj na tieto tendencie časť terapeutizovanej spoločnosti naskakuje. Princíp „kto som, aby som súdil“, sa uplatňuje aj na jednu z najškodlivejších ľudských úchyliek.

Tendenciám psychológov a psychiatrov legitimizovať pedofíliu sa v tomto článku venovať nechcem. Poslúžia mi však ako podklad pre argument, že pokiaľ psychologickej komunite chýbajú pri svojom „humanizme“ brzdy natoľko, aby obhajovala pedofilov, nezastaví sa pred ničím.