Zastrašovanie nebojácnych

Ktovie, kde sa vzala predstava, že zbrojenie je zárukou mieru. Aby odstrašenie fungovalo, musia sa potenciálni súperi báť jeden druhého rovnako. Kto sa bojí menej, je v pokušení si začať. Čo je však dôležitejšie, zastrašovanie naivne počíta s bojazlivými, s ktorými nebude treba sa stretnúť, lebo uznajú, že sú slabší a netrúfnu si na obranu.

V praxi sa však vždy nájde niekto, kto sa bráni, takže zbrane, ktorými sa malo len odstrašovať, sa napokon vždy použijú na zabíjanie ľudí: Tých, čo sa bránia, tých, ktorí útočia, a tých, ktorí so zabíjaním nechcú mať nič spoločné.

Útok na Irán je príkladom, keď bez odvety nezostáva ani útok, pri ktorom boli hneď skraja zlikvidované desiatky dôležitých predstaviteľov štátu vrátane duchovného vodcu. Tí, ktorí prežili a nastúpili na ich miesta, nielenže nevyzerajú zastrašene, ale rovno agresorom odkazujú, že sa s nimi nemajú o čom baviť a vybavia si to s nimi vojensky. Každá zábava, ako je známe, niečo stojí a Peržania sa nenechajú od Američanov len tak šikanovať.

V čase, keď je moderné bojovať hybridne, existuje pestré portfólio možností, ako slabší môže silnejšieho citeľne poškodiť. Rozviazať ruky tomu, kto nemá čo stratiť, je veľmi riskantný krok.

Ukazuje sa napríklad, že byť dnes na Blízkom východe americkým spojencom neprospieva ropnému biznisu alebo turistickému ruchu. Americká vojenská základňa už negarantuje krajine v Perzskom zálive bezpečnosť, naopak stáva sa vojenským cieľom, a s ňou je cieľom aj americký spojenec, ktorý takéto zariadenie hostí.