Jabloň vo svahu

Najlepšia jabloň na našom pozemku dáva červené šťavnaté aromatické jablká. Dobre sa lisujú na šťavu a calvados a uskladnené dlho vydržia. Stará odroda. Plody sú väčšie od kardinálky, čosi ako spartan. Je to strom solitér, ktorý bol vysadený do svahu. Pre takú jabloň neplatí, že jablká nepadnú ďaleko od stromu. Niektoré končia až dole na ceste.

Dívam sa na túto jabloň ako na dôkaz, že nie je fér súdiť strom za jablká, čo sa odkotúľali dolu brehom. Niekedy treba podať svedectvo o strome vyrúbanom z ľudského lesa, ktorý sa musí obracať v hrobe pri pohľade na odkotúľané jablká. Aby v hanbe neskončil vedno s nimi. Aby nebol vláčený blatom, do ktorého nepatrí.

K Milanovi Šimečkovi, skvelému spisovateľovi, som mal blízko v posledných štyroch rokoch jeho života. Keď 24. septembra 1990 zomrel, uvedomil som si, že keď nabudúce nebudem rozumieť svetu, nebudem mať komu zatelefonovať, aby som sa opýtal. Ten pocit, že keby tu bol, určite by vedel, ma nikdy neopustil. Súvisí to so Šimečkovým textom O veľkých a malých dejinách, ktorým sa začína jeho kniha Kruhová obrana (Index, 1985). Šimečkovo spisovateľské, ale i filozofické či sociologické know-how vyzerá jednoducho: pri glosovaní veľkých dejín neustále periférnym zrakom vníma malé dejiny ľudského života, vymedzeného narodením a smrťou. Tomu jeho texty vďačia za hĺbku a nadhľad, tým sú výnimočné a zásadné, preto boli prekladané a čítané vo svete. A preto, mimochodom, strávil rok vo väzení.