Špeciálnu olympiádu už nevyhrám. No nebyť na sociálnych sieťach je sloboda

Dekádu dozadu sa internetom šíril takýto vtip: „Hádky cez internet sú ako bežať na Špeciálnej olympiáde. Hoci vyhráš, ostávaš retardovaný“. Bola to iná doba. To slovo na R ešte nezakázali a vtip, dosť politicky nekorektne, ilustrovala fotka mentálne znevýhodneného (retardovaného) dieťaťa. A nikto tieto príspevky nenahlasoval ako nenávistné.

Inak, všimli ste si, ako podobné vtipy vymizli? Hádanie sa na internete už nikto nepovažuje za retardované a odkedy si politici či štátne inštitúcie založili účty na sociálnych sieťach, stala sa z neho bežná súčasť politiky.

Časy, kedy sa na internetové hádky pozeralo zvrchu, mnohí ani nezažili a viacerí na ne zabudli. A keďže tento typ minulosti nikto do kníh nespisuje, ostáva nám, ako kedysi u Indiánov (pôvodných Američanov), si ju pripomínať verbálne.

A tak mi prischla úloha byť živou knihou histórie. Okrem toho som aj experimentom. V januári som sa rozhodla obmedziť svoje používanie sociálnych sietí. Nebolo to prvýkrát v živote, no bolo to prvý raz od roku 2023.

Ako to dopadlo? Sú tomu len tri mesiace a keď sa obzerám späť, nepripadá mi zvláštne, že som si od Špeciálnej sociálnej olympiády (ŠSO) dala oddych. Klepem si po čele, že som sa na nej vôbec zúčastnila. Aj keď sa totiž na sociálnych sieťach hádkam snažíte vyhýbať, neujdete im. Nielen preto som ich nazvala ŠSO. Aj pre neustále porovnávanie si lajkov. Tiež som tomu podľahla.

Ešte niekoľko desiatok dní dozadu zaoberala počtom lajkov a porovnávala sa s inými, ktorých produkcia dostala viac reakcií. Hlava mi nad tým ostáva stáť, ale skutočne som rátala aj koľko mi pribudlo sledovateľov. Čítala som aj všetky komentáre pod svojimi príspevkami a hádala som sa s tými ľuďmi, čo mi niečo vyčítali.

A nenávratné minúty zlievajúce sa do hodín som nad facebookom (bol to najmä facebook) rozmýšľala. A potom som bezmyšlienkovito skrolovala a skrolovala a skrolovala a skrolovala.

Niežeby na tom bolo niečo nemorálne. Sú hádam aj horšie spôsoby ako tráviť čas. Heroinizmus, gambling… No aj tak, tie stratené sekundy, minúty, hodiny, dni, týždne, roky (ak zarátam aj čas, ktorý som takto strávila odkedy som online) nad facebookom a X mi už nikto nevráti. Inak, práve odhad počtu rokov, ktoré dospelý človek priemerne za život strávi na sociálnych sieťach, na mňa zapôsobil ako najväčší preplesk.

Niektoré zdroje hovoria, že môže ísť až o 15 rokov, iné to odhadujú na päť až sedem. Ale nech už v skutočnosti ide o nižšie či vyššie číslo, tento údaj v knihe Digitálny minimalizmus mi vyrazil dych. Hlavou mi išlo: „To naozaj trávim roky TAKTO?“ Svedčí to aj o skutočnosti, že hoci som mala záujem ŠSO vyhrať, tušila som, že nejde o najlepšie strávený čas.

To je ale prípad mnohých z nás. Aspoň podľa prieskumov si viacerí na sociálnych sietí uvedomujú, že sa počas ich používania vlastne nudia a skrolovanie ich otravuje, ale aj tak akoby nemohli prestať.

Aj preto kritici „socky“ prirovnávajú k výherným automatom. V herni nikdy neviete, kedy sa namiesto jedného či dvoch citrónov zjavia štyri. Preto páčku donekonečna stláčate, hoci prichádzate o kopu peňazí. Niektorí hráčí dokonca nosia plienku, aby od automatov nemuseli odchádzať ani na WC. Až tak nás ľudí vie namotať jednoduchý hrací stroj.