Nie, vojna na Ukrajine netrvá štyri roky. Začala sa 15. apríla 2014

Tento omyl má pritom vážne následky. Skresľuje príčiny vojny, skresľuje zodpovednosť aktérov. A dusí možné riešenia.

Pôsobí to jednoducho. Kto si myslí, že vojna sa začala 24. februára 2022, ten si potom myslí aj to, že bola „nevyprovokovaná a brutálna“. A nakoniec si myslí, že Rusko je ríša zla, s ktorou sa nesmú robiť dohody. Naopak, Rusko musí byť izolované a porazené. Inej cesty niet.

Je to (akože) logické. Táto logika však vychádza z nesprávnych predpokladov a jej závery sú neplatné.

Vojna na Ukrajine netrvá štyri roky. Trvá, aj keď s prestávkami, dvanásť rokov. Začala sa 15. apríla 2014. Ukrajinská armáda vrátane nacionalistov z pluku Azov vtedy zaútočila na rebelov z proruského Donbasu. Na vlastných občanov. 

Formálne to nemala byť vojna, ale špeciálna operácia. Ukrajinská vláda ju nazvala ATO. Anti-terrorist Operation. Proruské skupiny z Donbasu – ukrajinskí občania – boli vyhlásené za teroristov. A mali byť tvrdo, vojenskou silou, potlačení.

Reálne to však neostalo pri špeciálnej operácii ATO. Konflikt prerástol do dlhej konvenčnej vojny. Na jednej strane bojovala Ukrajina vyzbrojovaná a podporovaná Západom (aj so západnými vojenskými inštruktormi v Kyjeve). Na druhej strane bojovali rebeli z doneckej a luhanskej oblasti, ktoré v máji 2014 vyhlásili nezávislosť. A ktoré vyzbrojovalo a podporovalo Rusko (s ruskými vojenskými inštruktormi na Donbase).

Treba pripomenúť, že v apríli 2014, krátko pred rozhodnutím o špeciálnej vojenskej operácii ATO, navštívil Kyjev riaditeľ CIA John Brennan. Americká strana to neskôr potvrdila. Ukrajinskú „protiteroristickú operáciu“ od začiatku podporovali západné tajné služby.

Mala zlomiť odpor ruských a ruskojazyčných menšín z Donbasu. A mala presadiť v celom štáte prozápadnú, atlantickú líniu. Cieľom bol vstup „zjednotenej Ukrajiny“ do NATO – ako to žiadala ukrajinská vláda po Majdane (prevrate). A ako to sľubovali Ukrajine Spojené štáty už od samitu NATO z roku 2008. Na ukrajinských Rusov, na Ruskú federáciu a na jej červené čiary sa nemal brať nijaký ohľad.

Následky ATO boli kruté, hlavne k obyvateľom východnej Ukrajiny. Zomrelo viac ako 15-tisíc ľudí. A viac ako milión obyvateľov východnej Ukrajiny utieklo do Ruska.

V Moskve na jar 2014 rástol tlak na Putina, aby Rusko priamo vojensky zakročilo na Ukrajine – a zastavilo vytláčanie ruských menšín z východnej Ukrajiny do Ruska. Ruské vojenské jednotky boli v bojovej pohotovosti, no nakoniec rozkaz na prekročenie hraníc nedostali. Putin skúšal konflikt riešiť politicky (Minské dohody I, Minské dohody II).

Pokusy o politické riešenie však nemali podporu. Západ ich využil len na pokračujúce vyzbrojovanie Ukrajiny. Po roku 2022 to priznala aj Angela Merkelová.

Jednoducho: NATO malo pokračovať v rozširovaní. Keď to nepôjde inak, tak aj silou. A početné ruské alebo ruskojazyčné obyvateľstvo z východu Ukrajiny malo byť potlačené. Keď to nepôjde inak, tak aj silou.

To boli dve hlavné príčiny vojny na Ukrajine, ktorá pokračuje dvanásty rok.

K obom príčinám výrazne prispela nielen tvrdá línia amerických vlád, ale aj tvrdá línia EÚ. A prispeli k nim aj slovenskí lídri ako Andrej Kiska. 

Podporou kyjevskej „protiteroristickej operácie“ išla Únia proti vlastným pravidlám (ochrana menšín, predchádzanie konfliktom). Uplatňovala ich na všetky štáty, ktoré chceli vstúpiť do Únie – s výnimkou Ukrajiny.

Niekto by mohol namietať, že vojna sa nezačala v apríli 2014 ukrajinskou operáciou ATO, ale skôr. Vtedy, keď Rusko po referende anektovalo Krym. A keď hrozil podobný scenár na Donbase, kde Rusko zasahovalo nasadením vojakov v neoznačených uniformách. 

Iste. Treba však dodať, že anexia Krymu – pôvodne ruského územia s väčšinou ruského obyvateľstva – prebehla bez bojov. Bola reakciou na prevrat a novú protiruskú politiku Ukrajiny.

Proruskí rebeli z Donbasu obsadili úrady tiež bez bojov. Chceli si vynútiť vyjednávanie a garancie kyjevskej vlády pre miliónové ruské menšiny na Ukrajine. Namiesto vyjednávačov však Kyjev poslal na Donbas delá a tanky.

O necelý mesiac neskôr sa na Donbase konali sporné referendá. Donecká a luhanská oblasť vyhlásili nezávislosť a požiadali o pripojenie k Rusku.

Rusko anexie odmietlo. Namiesto nich žiadalo rokovania a dohody o Ukrajine. Konkrétne, Rusko požadovalo záruky pre ruské menšiny a vojenskú neutralitu Ukrajiny.

Po roku 2015 konflikt zamrzol. Aj vojensky, aj politicky.

Ďalší, druhý zlom sa očakával v roku 2019. Porošenko končil. A favorit prezidentských volieb Zelenskyj v kampani sľuboval ukončenie vojny. To bola jeho hlavná téma. Sľúbil, že sa postará o dohody s Ruskom a o urovnanie konfliktu na Donbase.

S týmto programom v roku 2019 vyhral prezidentské voľby.