Čo povedali Zelenskyj a Petr Pavel a pri štvrtom výročí vojny to nezopakujú

Dnes si pripomíname štvrté výročie ruskej invázie na Ukrajinu. Štvrté výročie začiatku krutej vojny. Nevieme presné počty zabitých. Ale tie nepresné poznáme. Je to spolu na oboch stranách niekoľko stotisíc. Možno cez pol milióna.

Slovenská spoločnosť je prežívaním vojny trpko, až desivo rozdelená. Zdanlivo je to prekvapujúce, lebo niet parlamentnej politickej strany, ktorá by ruskú inváziu ospravedlňovala. Každá ju považuje za porušenie medzinárodného práva. Naše rozdelenie je však spôsobené rozdielnou odpoveďou na otázku, prečo tá vojna vznikla, čo sú jej príčiny.

Zhodou okolností sa pred pár dňami z útrob internetu vynorilo zaujímavé video. Je z roku 2019 ahovorí na ňom neskorší český prezident Petr Pavel. A dokazuje jednu vec.

Budúci prezident Pavel v roku 2019 poznal príčiny konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou podporovanou Západom. Konflikt začal prinajmenšom už v roku 2014. A keďže ten konflikt potom prerástol do priamej vojny, znamená to, že český prezident pozná aj príčiny vojny. Ale dnes ich už nepomenuje.

Lebo pomenovať ich dnes je ťažké. V istom zmysle sme na tom s vojnou dnes horšie, ako sme na tom boli vtedy, keď začala.

Video trvá dve hodiny, je na ňom Pavlova prednáška a diskusia na Prírodovedeckej fakulte UK v Prahe. Petr Pavel dostane otázku o Ukrajine.

Treba si pripomenúť situáciu v roku 2019. Bolo už päť rokov po prevrate na kyjevskom Majdane a po anexii Krymu. Dávno už bežia sankcie Západu proti Rusku. Občianska vojna na Donbase bola už zamrazená, ale ukrajinská armáda a separatisti sa stále navzájom ostreľujú, čiže umieranie ešte neskončilo. Ale o tom, že to prerastie do ruskej invázie a krutej priamej vojny, sme ešte nevedeli.

Čitateľovi odporúčam pozrieť si pasáž od 1:09:10 do 1:16:23.

Petr Pavel začne takto: „Situácia s Ukrajinou rozhodne nie je čiernobiela tak, ako sa ju často niektorí snažia prezentovať.“

Hneď táto veta pôsobí dnes ako závan z čias, ktoré sú preč. Dnes sa práveže prezentuje konflikt s Ruskom čiernobielo. Tak, že Západ v ňom vystupuje bez akéhokoľvek morálneho pochybenia. A kto dnes také pochybenie vidí, je obvinený, že je proruský. Niežeby v roku 2019 obvinenie z proruskosti nehrozilo, ale nebol to tak rozšírený nešvár ako dnes.

Potom generál Pavel - je rok potom, ako skončil vo funkcii predsedu vojenského výboru NATO, - popisuje, ako konflikt vidí Rusko. Že vidí svoj postup ako legitímnu reakciu na udalosti na Majdane v roku 2014, ktoré boli štátnym prevratom iniciovaným USA. A Pavel tento ruský pohľad zľahka ironizuje: „Tá pravda je samozrejme trochu iná.“

Ale vzápätí dodáva: „... i keď by sme mali byť asi úplne fér, a síce, že žiadna takáto zmena sa asi neudeje úplne spontánne. Vždy sú tam vonkajšie vplyvy.“ Petr Pavel teda nejaký vplyv Západu priznáva, i keď v ďalšom mu nepripisuje nejaký rozhodujúci význam. Na rok 2019 je to zaujímavé. Dnes také niečo mainstream už vôbec nepovoľuje.

Ľahký úsmev u nás vzbudí Pavlova veta: „Treba vidieť veci v kontexte a nenechať sa balamutiť z jednej i druhej strany.“ Sme prekvapení. To sú nejaké dve strany, ktoré balamutia? Veď dnes nás učia, že balamutí len tá ruská. A ktoráže je tá druhá? Taká poznámka už bola riskantná aj v roku 2019.

Potom nasleduje ľahká kritika Západu: „Západ na Ukrajine ... možno príliš akcentoval niektoré veci, ktoré nebol ochotný a schopný tak rýchlo splniť. Budil nádeje a očakávania, že Ukrajina bude rýchlo prijatá do NATO. Pavel povedal, že samit NATO to v roku 2008 sľúbil a na Ukrajine to vzbudilo dojem, že už sú vlastne súčasťou Západu.

A teraz chcem zdôrazniť to kľúčové, čo Pavel povedal a súhlasil by som s tým vtedy aj dnes. Ale Pavel by to už dnes nezopakoval.

Potom Petr Pavel o Putinovej reakcii na prevrat na Majdane (teda o anexii Krymu, prípadne o zasahovaní Ruska na Donbase) povedal: „Keď potom prezident Putin reagoval tak, ako reagoval, z jeho pohľadu úplne legitímne, a, povedal by som, s rešpektom k ich bezpečnostným záujmom, pretože samotná predstava, že by sa Ukrajina stala rýchlo členom NATO a Krym, ktorý má pre Rusko obrovský význam z pohľadu historického, kultúrneho, ale predovšetkým bezpečnostného, že by mal byť zrazu miestom, na ktorom sa budú striedať lode pod vlajkou NATO, tá proste bola pre Rusov úplne neprijateľná. A ak ruské vedenie cítilo hrozbu, tak na ňu takýmto spôsobom reagovalo.“

Pavel ďalej dodáva, že to samozrejme neznamená, že postup Ruska ospravedlňuje. A my s ním súhlasíme.  Túto poslednú pasáž by som asi v roku 2019 nepovedal inak.

Zopakujme si niektoré kľúčové pojmy, ktoré Pavel použil. Krym, ktorý má pre Rusko význam historický, kultúrny apredovšetkým bezpečnostný. Neprijateľnosť prítomnosti lodí NATO na Kryme. Ak ruské vedenie cítilo hrozbu, tak na ňu takto reagovalo.

Samozrejme, že ruské vedenie cítilo hrozbu. Veď hneď na samite NATO v Bukurešti v roku 2008 hovorilo, že členstvo Ukrajiny v NATO považuje za hrozbu. Zopakovalo to veľakrát.

Áno, Petr Pavel to v roku 2019 povedal jasne. Príčinou konfliktu medzi Ukrajinou a Ruskom bolo to, že NATO sa tlačilo na Ukrajinu, k ruským hraniciam. Petr Pavel ako príčinu nespomínal ruské imperialistické prahnutie po nových územiach.

A čo sa s tou hrozbou stalo po roku 2019? Nuž, narastala ďalej. Desiatka základní CIA na ukrajinsko-ruských hraniciach (písal o nich pred rokom New York Times, nie ruské médiá), vyzbrojovanie Ukrajiny zo strany Ameriky, opätovné potvrdzovanie, že s Ukrajinou sa ráta do NATO, a k tomu ešte americko-ukrajinská bilaterálna dohoda na jeseň 2021 s americkým prísľubom, že Krym sa vráti Ukrajine.

Až Rusko 24. februára 2022 - presne pred štyrmi rokmi - zaútočilo. Kto poznal príčiny konfliktu do roku 2019, musí poznať aj príčiny invázie.

Lebo sú tie isté. Petr Pavel ich pozná. Ale hovoriť o nich už nebude.

Totiž hovoriť dnes o príčinách vojny je ťažšie ako pred štyrmi rokmi. Pred štyrmi rokmi sa ešte dala zastaviť a chvíľu bola nádej, že sa tak stane.

Volodymyr Zelenskyj mesiac po začiatku vojny, 27. marca 2022, pre týždenník Economist povedal: „Na Západe sú ľudia, ktorým dlhá vojna neprekáža, pretože by znamenala vyčerpanie Ruska, aj keby to znamenalo zánik Ukrajiny a bolo by to za cenu ukrajinských životov.“ Iste, veď poznáme aj mená niektorých  z nich. Boris Johnson navštívil Zelenského v Kyjeve dva týždne po rozhovore pre Economist. Zelenskyj tých ľudí poslúchol. A vojna je tu štyri roky.

Podobne ako Petr Pavel, ani Zelenskyj už niektoré výroky nezopakuje. Včera prezident Zelenskyj povedal, že Putin už začal 3. svetovú vojnu. O Putinovej zodpovednosti za vojnu nikto nepochybuje. Ale je tu aj spoluzodpovednosť Západu. Pomenovali ju mnohí. A aj Zelenskyj. Aj Petr Pavel. Ale takí ako títo dvaja to urobili len v minulosti. Dnes to už nepovedia.

Prečo? Rozdiel je v tom, že za štyri roky pribudlo pol milióna mŕtvych Ukrajincov a Rusov a na Ukrajine materiálnych škôd za 600 miliárd dolárov. Spoluzodpovednosť za to bude každý zúrivo popierať.

Preto platí, že diskusia už nie je racionálna. Keď počúvate vystúpenie Petra Pavla z roku 2019, vidíte, že hovorí úplne pokojne a racionálne. Dnes nie je racionálna diskusia preto, lebo argumenty sa už neakceptujú. Ľudia sa už nepočúvajú. Dnes je doba zúrivého popierania a emocionálneho obviňovania. Čas pekla na sociálnych sieťach.

Lenže otázky, čo sa to vlastne za posledných dvadsať rokov udialo, nezmiznú. Pretože odlišné odpovede na ne nám kladú odlišné povinnosti, ako sa dnes máme správať.

Ak je pravdou (a verím, že je, tak ako tomu veril i Petr Pavel), že konflikt s Ruskom po roku 2014, ktorý vyústil neskôr do invázie, bol predvídateľným dôsledkom politiky Západu, ktorú Rusko pociťovalo ako vážne, až existenciálne ohrozenie, potom predstavitelia významných západných štátov, ktorí túto politiku vykonávali, majú vážny problém. Nesú totiž spoluzodpovednosť za vznik vojny. A dnes ich nástupcovia, ktorí v onej politike pokračujú, nesú spoluzodpovednosť za pokračovanie vojny. V takom prípade je ich povinnosťou tú politiku korigovať a tým odstrániť príčiny vojny. V záujme dosiahnutia mieru.

Ak by však bolo pravdou to, čo tvrdia lídri Západu, že Putin začal vojnu, aby obnovil Sovietsky zväz, vrátane pripojenia Ukrajiny k Rusku, a po porážke Ukrajiny napadol i štáty NATO, znamenalo by to, že naozaj niet inej cesty, než podporovať Ukrajinu vo vojne donekonečna. A nielen to. V takom prípade by armády európskych štátov už dávno mali morálnu povinnosť bojovať na Ukrajine po boku Ukrajincov.

A prečo tam nebojujú? Nuž možno preto, lebo tí lídri sami až tak veľmi neveria tomu, čo hovoria. Veď Zelenskyj nám na tú otázku odpovedal. Myslím ten Zelenskyj, ktorý pred štyrmi rokmi hovoril s Economistom, nie ten dnešný Zelenskyj. Že niektorým západným lídrom šlo o vyčerpanie Ruska, aj za cenu ukrajinských životov a zničenia Ukrajiny.

Skrátka, otázka, ako sme sa do katastrofy dostali, je dôležitá dnes ešte viac ako pred štyrmi rokmi, lebo odpoveď na ňu hovorí, čo treba robiť.

Tá otázka neodíde. Neodíde preto, lebo niektoré fakty neodídu.

Bohužiaľ, zatiaľ neodídu ani vojna a smrť.