7 dní v kocke: Vyzerá to tak, že Zelenskyj vodí Slovensko a Európu za nos
V rubrike 7 dní v kocke komentujeme štyri hlavné témy týždňa.

1. Ropná karta
Slovensko je v ďalšom ostrom spore s Ukrajinou. V takom ostrom, že slovenská rafinéria ukončuje vývoz nafty na Ukrajinu – čo bude rana aj pre ukrajinské ozbrojené sily. Slovenská vláda zas vyhlasuje stav ropnej núdze. A naznačuje, že Zelenskyj využíva ropu ako zbraň na politické vydieranie európskych štátov.
Sú to silné slová a silné obvinenia Ukrajiny, no v prípade Zelenského by neprekvapovalo, ak by ropu využíval ako nástroj nátlaku. Pri plyne to už urobil. Ukrajina pred rokom odmietla prepravovať do Európy ruský plyn. Dnes sledujeme niečo podobné aj pri ruskej rope. Rozdiel je v tom, že Zelenskyj nepriznáva motívy. Mlčí.
Orbán aj Fico tvrdia, že Ukrajina zámerne blokuje obnovenie dodávok ruskej ropy z politických dôvodov a hlavne vzhľadom na Maďarsko. Má to byť trest za to, že Maďarsko brzdí vstup Ukrajiny do Európskej únie. Ukrajina zas opakuje, že ropa netečie, lebo Rusi pri dronových útokoch poškodili ropovod Družba.
Problém sa začal 27. januára. Ukrajina po ruských útokoch oznámila, že ropovod Družba je poškodený a zastavila tranzit do Maďarska (ktoré cez MOL zásobuje aj Slovnaft). Do sporu to prerástlo po tom, čo Ukrajina ani po dvoch týždňoch neobnovila dodávky ropy. Opakovane odkladala a odkladá termíny. Opravy poškodených rúr pritom trvajú pár dní, nie týždne.
Viaceré zdroje, politické aj diplomatické, potvrdzujú, že Ukrajina niekoľkokrát bez presného vysvetlenia nedodržala sľubované termíny s obnovením tranzitu. Teda s dodržiavaním zmlúv. Navyše, rôzne ukrajinské úrady prichádzajú s rôznymi vysvetleniami. Niektoré si odporujú. To naznačuje, že nižšie úrovne riadenia nevedia o dôvodoch prieťahov všetko. A vyššie úrovne riadenia sa odpovediam vyhýbajú.
V tejto fáze to celé pôsobí tak, že Zelenskyj vodí Slovensko, Maďarsko aj EÚ za nos. A nepriznáva, o čo mu ide.
Jedným z motívov môže byť konflikt Zelenského s Orbánom. Maďarsko blokuje plány na rýchly vstup Ukrajiny do EÚ. Keď nepomohlo doprosovanie, Zelenskyj sa začal správať k Orbánovi otvorene nepriateľsky. Súčasťou tlaku na Maďarsko môže byť aj ropná karta. Je predsa vecou Ukrajiny, či sa bude s opravami ropovodu ponáhľať, alebo nie.
Orbán aj Fico sa však môžu mýliť v tom, že hlavným motívom Ukrajincov je tlačiť na Maďarsko. Je možné a dokonca veľmi pravdepodobné, že Ukrajina hrá vyššiu a dôležitejšiu hru.
Blokovaním ropovodu môže tlačiť na Rusko.
Môže to byť tvrdý odkaz Rusku, že ak neprestane s devastačnými útokmi na ukrajinskú energetiku, bude to mať následky pre ruský obchod s ropou.
V tomto by sme mohli Ukrajine len ťažko niečo vyčítať. Rusko sa v zime 2026 zameralo na rozsiahle ničenie ukrajinskej energetickej siete. Ukrajinci trpia bez dostatku tepla, palív, elektriny. A reagujú pochopiteľne. Ak má byť ukrajinský energetický sektor nefunkčný, tak potom aj so zastaveným tranzitom ruskej ropy.
Alebo naopak. Ak sa má tranzit ruskej ropy cez Ukrajinu obnoviť, Rusko má ukončiť bombardovanie infraštruktúry. Až potom sa Ukrajina bude ponáhľať do opráv ropovodov a dodržiavania tranzitných kontraktov.
Za ďalšími motívmi Zelenského môže byť tlak Američanov.
Spojené štáty chcú čo najviac pridusiť ruský obchod s ropu a dostať Rusko pod tlak. Aby ustúpilo z tvrdých podmienok na mierových rokovaniach, ktoré by boli pre Ukrajinu a Západ ponižujúce.
Američanom je pritom srdečne jedno, či bude východ Európy trpieť nedostatkom ropy. Ochotne im ponúknu ropu od svojich amerických obchodníkov a dopravcov. Alebo od svojich spojencov. Že bude výrazne drahšia a s extrémnymi prepravnými nákladmi? No a čo. Biznis má v ére vojny tvrdé pravidlá.
Je možné, že ukrajinskí a americkí vyjednávači rozohrali proti ruskej strane pozičné hry s ropným tranzitom, na ktoré MOL so Slovnaftom (alebo Orbán s Ficom) nedovidia. A ak dovidia, tak len matne, z diaľky, bez toho, aby sedeli za rokovacím stolom.
Jednoducho, motívy Ukrajiny vyzerajú v širšom kontexte pochopiteľne.
Nič to však nemení na tom, že z pohľadu Slovenska a Maďarska ide o manipulatívnu hru. Ukrajina zjavne nepriznáva skutočné dôvody. Sťažnosti odbíja bez reálneho vysvetlenia. Vodí Slovensko s Maďarskom za nos. A spôsobuje im rozsiahle škody.
Najhoršie na tom je, že Slovensko je v tejto hre len malým rukojemníkom. S obmedzenými možnosťami ovplyvňovať výsledok.
Riešenie však existuje. Chce to len odvahu a rozhodnosť.
Jednu možnosť, ako účinne reagovať a vynútiť si dohody, predsa len máme. A čiastočne ju už využívame. Slovensko (spolu s Maďarskom) môže Ukrajine odkázať, že ak sa nerozhýbe, nemôže rátať s energetickou pomocou. Slovensko s Maďarskom už zastavili vývoz nafty na Ukrajinu. A ak sa Ukrajina nezačne správať ako spoľahlivý partner, mohlo by nasledovať obmedzenie dodávok elektriny.
V krajnom prípade by mohlo prísť rázne varovanie zo Slovenska, že bude blokovať proces vstupu Ukrajiny do EÚ. Aspoň dovtedy, kým Zelenskyj nezačne brať slovenskú vládu a slovenské záujmy vážne.
Žijeme v dobe, keď právo, zmluvy a poriadok ustupujú tvrdo mocenským praktikám. Slovensko, našťastie, nie je celkom bez kariet. Niektoré z nich má ako člen EÚ silnejšie než Ukrajina.
2. Ľudia ako Korčok opäť nič nepochopili
V sobotu po dlhšej dobe ožili európski atlantisti – vrátane Korčoka. Po depresii z nového, drsného amerického prístupu pocítili novú dávku nádeje. Ľudia ako Korčok (alebo český prezident Pavel) sa radovali z vystúpenia amerického ministra Rubia na mníchovskej bezpečnostnej konferencii.
Veľmi ocenili, že Rubio zmiernil karhavý tón voči Európe. A pripomenul, že je spolu so Spojenými štátmi súčasťou jedného bloku. Toho, ktorému sa hovorí atlantické partnerstvo.
Korčok a európski atlantisti reakciami ukázali svoju biedu. A bezmocné pokračovanie v omyloch.
Zjavne nepochopili jednu podstatnú vec: atlantické partnerstvo už neexistuje. Po hrozbách Trumpa o anexii Kanady či Grónska a po presadení ponižujúcej obchodnej dohody EÚ – USA sa hra na partnerov skončila. Game over. Američania už nijako neskrývajú, že od Európy očakávajú jediné – poslušnosť.
Je otázne, či vôbec niekedy atlantické partnerstvo existovalo. Lebo americká (mimoeurópska) hegemónia v Európe a partnerstvo – to sú dve rozdielne veci.
Američania roky pristupovali k Európe ako k protektorátu. Pričom Európa predstierala, že to vníma ako spojenectvo, ktoré je postavené na vzájomnom rešpekte.
Nebolo to tak.
Nebolo to tak za Busha. Po roku 2008 ignoroval odmietavý postoj Nemecka a Francúzska k členstvu Ukrajiny v NATO. Nebolo to tak za Obamu. Za jeho vlády (rok 2014) sa začala vojna na Ukrajine, presnejšie vojna Kyjeva proti proruskému Donbasu, ktorej Európa nevedela zabrániť. A ktorú Američania podporovali dodávkami zbraní. A nebolo to tak ani za Bidena. V roku 2022 po boku nemeckého kancelára Scholza oznamoval, že nemecko-ruský plynovod Nord Stream musí skončiť. Definitívne.
Trumpova vláda len zahodila masku. Európe vysvetlila, že je prislabá na to, aby ju brala vážne.
Pre kádre európskych atlantistov to bol šok. Desaťročia boli vedení k tomu, aby poslúchali svoje americké progresivistické vzory. A aby nenávideli Rusko a všetko ruské. Ako ukážkoví rasisti.
Keď to európski atlantisti s papagájovaním dotiahli do dokonalosti, prišiel veľký americký obrat. Progresivistov vyhnal od kormidla Trumpov tím. A zavelil na zmenu kurzu: dohody s Ruskom, neutralita Ukrajiny, boj proti migrácii, odpor proti zvrátenej dúhovej či klimatickej agende…
Odvtedy mali kádre ako Petr Pavel a Ivan Korčok hrču v hrdle a rozochvené pery. Ich kariérny kompas sa bláznivo roztočil. Ich veľké americké vzory padli. A ostali im už len tie malé a smiešne „autority“ vo vedení EÚ.
Z biedy ich vytrhol Rubiov prejav v Mníchove. Korčok sa na Facebooku zaradoval, že po ňom nasledoval „nádych a nádej, že USA predsa len definitívne nepochovali to, čo Európu a USA spája“.
S podobným nadšením reagovali takmer všetky staré „euroatlantické kádre“. Tešia sa, že Američania ich možno predsa len nehodia do koša, možno ešte trochu ostanú pri Európe, a bez železnej palice, ktorou ju bijú, veď stačila by drevená…
Zabudli na to, že Rubio je prominentná postava Trumpovej vlády, ktorá Európu vydierala vojenským obsadením Grónska (ak ostrov nepredá), colnými vojnami (ak nepodpíše nevýhodné dohody), preformátovaním energetickej závislosti z ruskej na americkú…
Európski atlantisti snívajú svoj starý a dnes už neaktuálny sen. Sen o tom, že Američania budú opäť „partneri“.
Nebudú.
