Prípad Brhel. Ťažko trestať oligarchu za kauzy, ktoré pri kajúcnikoch vyšumeli

Mnohých zrejme sklamalo, že oligarcha Brhel nemá skončiť vo väzení. NAKA z toho robila kauzu desaťročia, no verdikt súdu o vine a miernom treste je pochopiteľný. Primeraný kulisám, ktoré sme videli pri obvinených, ktorí prešli na druhú stranu ako kajúcnici… 

Brhelovci sú za finančné zločiny potrestaní finančne. Vysokými peňažnými trestami. Spolu majú zaplatiť 2,7 milióna eur.

Treba oceniť, že senát nemal krvavé oči a nehnal Brhelovcov nepodmienečne za mreže (ako to žiadala časť verejnosti a médií). Ani to nebolo potrebné.

Brhelovci – na rozdiel od bödörovcov – neboli nikdy podozriví z násilnej trestnej činnosti. Z nátlaku, vydierania či zneužívania polície. A neboli podozriví ani z priameho rozkrádania štátnych peňazí (cez falšované obchody a DPH). Navyše, Jozef Brhel už za mrežami bol – v rámci takzvanej kolúznej väzby. V utorok mu súd vymeral štvorročný podmienečný trest plus peňažnú sankciu. 

Očakávať viac by bolo prehnané.

Kauza Mýtnik bola mimoriadne zložitá na dokazovanie. Hlavne na úrovni oligarchov, ktorí nemali verejné funkcie ani reálne rozhodovacie právomoci. Tam je Trestný zákon pomerne riedky.

Príbeh Jozefa Brhela je ukážkovým príkladom monetizácie politického vplyvu. Išlo hlavne o jeho vplyv na ministerstvo financií a Finančnú správu. A o skryté podiely vo firme Allexis, ktorá mala dostávať miliónové zákazky.

Samo o sebe to nie je trestné. Naopak, v západnom svete je to celkom bežné. Oligarchovia alebo silné finančné skupiny vstupujú do podnikov, ktoré potrebujú, eufemicky povedané, „pomôcť s rastom“. Aktuálny príklad: americká spoločnosť BlackRock, ktorá donedávna zamestnávala Friedricha Merza, vstupuje do európskych (aj slovenských) zbrojárskych podnikov. A očakáva miliardové tržby od európskych vlád, ktoré sa rozbiehajú do zbrojenia.

Merz krátko po zvolení presadil zrušenie nemeckej dlhovej brzdy a ohlásil masívne investície do zbraní…

Oproti Brhelovcom je tu však zopár zásadných rozdielov. Tí nevstúpili do podniku (Allexis) transparente – verejne priznanou kapitálovou investíciou. A nemalo ísť o podiely na bežnom podnikaní vo verejnom sektore. Podľa vyšetrovateľov vytvorili krkolomné schémy, ktoré vopred rátali s vysoko predraženými dodávkami IT systémov pre štát. Profitovať mali v utajení. Cez sieť schránkových firiem na Cypre či na Malte.

Vytváranie predražených dodávateľských schém, ktoré štátu spôsobujú škodu, a k tomu zakrývanie reálnych vlastníkov – to už trestné je. Je to trestné hlavne na úrovni úradníkov a šéfov Finančnej správy, ktorí sa podpísali pod rozhodnutia s miliónovými škodami pre štát. Sú na to paragrafy ako zneužívanie právomoci, zanedbanie povinnosti pri správe cudzieho majetku alebo machinácie vo verejnom obstarávaní.

A malo by to byť trestné aj na úrovni oligarchie, ktorá formálne nemala štátne funkcie a právomoci, no reálne ich vykonávala cez figúry, ktoré platila (v tomto prípade cez Imreczeho). A zarábala na tom. 

V tomto teréne je Trestný zákon slabší. Ťažko môžete niekoho trestať za jeho neformálny vplyv na úrady. Zodpovednosť za predražené zákazky nesie ten, kto má okrúhlu pečiatku. A tú Brhelovci nemali. 

Vyšetrovateľ aj sudca sa s tým vysporiadali cez legalizáciu príjmov z trestnej činnosti a vyberanie úplatkov za menšie zákazky. Za to druhé však Brhel potrestaný nebol vôbec (ani podmienkou), skutok je podľa koaličnej novely Trestného zákona premlčaný. 

Kauza Mýtnik sa od ostatných prípadov líši v jednej veľmi podstatnej veci: nestála len na výpovedi jediného pochybného kajúcnika. Ani dvoch.

Po prvom kajúcnikovi-udavačovi Makóovi v kauze vypovedal celý zástup ďalších svedkov. Od Suchobu (Allexis) cez Imreczeho až po úradníkov Finančnej správy a zástupcov dodávateľských firiem. Ich výpovede sú podložené ďalšími dôkazmi (úradné dokumenty, transakcie, väzby aktérov na zahraničné schránkové firmy a ich zisky).

Brhelovcom treba uznať, že prokuratúra mala problém s vyčíslením predraženia dodaných IT systémov a určením škody. Znalec, ktorý vypracoval posudok pre NAKA, sumu prestrelil. Vypočítal škodu v desiatkach miliónov eur, čo sa ukázalo ako prehnané. Nezarátal autorské práva a licenčné poplatky, čo tvorí pri IT službách významnú časť nákladov.

Bolo to nafukovanie a prifarbovanie kauzy. A bola to školácka chyba, za ktorú zodpovedá NAKA a jej nie veľmi zručný znalec. Počas stíhania Brhelovcov sme počúvali prepálené obvinenia o škode v desiatkach miliónov, čo nesedelo a nesedí.

Podstata obvinení však nepadla.

Súd uznal, že IT zákazky boli vopred vypracované mimo Finančnej správy, značne predražené a s utajenými osobami, ktoré na tom mali zarábať. Inými slovami: IT zákazky pre štát v objeme desiatok miliónov eur nevypracoval šéf Finančnej správy Imrecze a jeho úradníci, ale oligarchovia v pozadí. Tí oligarchovia, ktorí sa hrali na akcionárov (vlastníkov) Finančnej správy. A ktorí si platili Imreczeho ako svojho podriadeného.

Bol to príšerný systém. Šéf Finančnej správy má predsa slúžiť štátu. A má chrániť štátne peniaze. Namiesto toho Imrecze slúžil podnikateľom, ktorí si sprivatizovali štátne úrady. Len preto, že mali vplyv v obchodnom pozadí strany Smer. A Ficovej vlády.

To boli najväčšie zločiny a hriechy z éry oligarchov. Kľúčové úrady neslúžili verejnému záujmu, ale súkromnému. Hlavné slovo pri rozdeľovaní našich spoločných peňazí mala oligarchia. A strácala pri tom zábrany. Nezarábala na obchodoch s primeranou cenou a primeraným ziskom. Cez siete dodávateľských firiem a poplatkov si vyberala provízie v desiatkach percent. 

Brhel za to zaplatil pobytom vo väzbe a ak odvolací súd verdikt potvrdí, zaplatí za to aj finančným trestom. Ten je v slovenských podmienkach pri Brhelovi bezprecedentne najvyšší.

Je to primerané tomu, čo sme videli pri „spolupracujúcich obvinených“.

Tým sa dostávame k prípadu, ktorý ostáva nedopovedaný: k Imreczemu ako riaditeľovi Finančnej správy. Ten sa z väzby veľmi rýchlo vykúpil udaniami (zrejme pravdivými). Následne bol v roku 2023 po dohode o vine a treste odsúdený s finančným postihom 202-tisíc eur, hoci prijaté úplatky alebo škody štátu boli násobne vyššie.

Imrecze sa predsa pôvodne priznal, že mu oligarcha Brhel „dorovnával plat“ vo výške 200 tisíc eur ročne po dobu piatich rokov. Dorovnávanie platu pritom treba nazvať pravým menom: boli to úplatky. A extrémne vysoké, v rozsahu približne milión eur.

Celkové škody spôsobené štátu, pod ktoré sa roky podpisoval Imrecze, boli zrejme ešte vyššie.

Keď bol zadržaný a keď skončil vo väzbe, hrozili mu trestom 15 rokov. Lenže keď začal spolupracovať výmenou za prepustenie, stal sa malý zázrak. Prokurátor mu zastavil sedem obvinení vrátane korupčných. Imrecze skončil na slobode s finančným trestom, ktorý je malým zlomkom prijatých úplatkov. A malým zlomkom majetkových škôd, ktoré spôsobil.

V roku 2025 bol Imrecze odsúdený aj za menšie korupčné zločiny, no už bez trestu. Prokurátor usúdil, že v týchto prípadoch nevznikla škoda.

Proti tomu podal minister spravodlivosti Susko v januári dovolanie. Pochopiteľne. Korupcia bez spôsobenej škody (bez poškodených) je zvláštny úkaz, ktorý si žiada nové preskúmanie. A prípadný trest.

V Markeri budeme vytrvalo pripomínať, že aj kajúcnici sú zločinci. Sú osobne zodpovední za miliónové škody. A napriek „spolupráci“ si zaslúžia tresty, ktoré nebudú výsmechom spravodlivosti.

Lebo ťažko potom môžeme pri oligarchoch očakávať prísne tresty, ak sa tie isté kauzy pri kajúcnikoch zázračne zmenšili. Až tak, že sú voľným okom neviditeľné.