V Mníchove mal silný prejav aj Putin. Jeho slová sa nakoniec potvrdzujú

Mníchovská bezpečnostná konferencia opäť ukázala na starý problém Európy. Priveľmi ju zaujíma, čo o bezpečnosti kontinentu hovoria Američania. A málo ju zaujíma, čo hovoria hráči z východu Európy. Napríklad Rusko.

Nie je to len problém dneška, keď sa zraky Európanov prosebne upínali na amerického ministra Rubia.

Podobne to vyzeralo aj v roku 2007. Vtedy sa síce k Rusku pristupovalo ako k partnerovi, ktorý smie prehovoriť, no bola to viac pretvárka ako skutočné partnerstvo.

V roku 2007 v Mníchove mohol prehovoriť aj ruský prezident Putin. Jeho prejav bol vtedy považovaný za silný. A za bezočivý.

Putin sa totiž opovážil kritizovať Západ. V skratke: varoval Spojené štáty, že jednopolárny svet, ktorý presadzujú, je nereálny. Presnejšie: nie je možný. Svet nemôže mať jediné, americké mocenské centrum, ktoré bude určovať pravidlá. S tým, že ostatní sa musia podvoliť.

Tvrdil, že by to znamenalo privatizáciu medzinárodného poriadku a medzinárodného práva. Spojené štáty, NATO a EÚ sa podľa neho nemôžu vyhlasovať za medzinárodné spoločenstvo, ktoré je predurčené písať pravidlá. A nanucovať svetu svoj model.

Ďalej: Putin kritizoval program rozširovania NATO hlboko k hraniciam Ruska. Alebo plány na americké raketové základne v Poľsku – vraj pre severokórejskú hrozbu. Tvrdil, že Západ tým porušuje pôvodné prísľuby po skončení studenej vojny. Následkom novej politiky NATO bude obdoba berlínskeho múru, ktorý bude rozdeľovať kontinent. A to by znamenalo pokračovanie blokovej mentality a studenej vojny, akurát v nových hraniciach.

Putin nakoniec varoval, že budovanie bezpečnosti jedných (Západu) nemôže ísť na úkor bezpečnosti druhých (Ruska). Bezpečnostný model má zahŕňať všetkých. Inak nezahŕňa nikoho, je zdrojom napätia, teda opakom bezpečnosti.

Riešenie videl vo vzájomnom rešpektovaní bezpečnostných záujmov. V rovnováhe síl. V partnerskom prístupe, kde sa má rozvoj a bezpečnosť zaistiť nielen pre vybraných, ale pre všetkých.

Putinov prejav v Mníchove 2007 mal byť dvihnutým prstom. Varovaním, že jednopolárny svet pod taktovkou Západu nemôže a nebude fungovať.

Nakoniec sa to však rýchlo otočilo proti Putinovi a Rusku. Západné publikum jeho slová prijalo s pohoršením. Vnímalo ich ako bezočivosť. Ako sa môže niekto opovážiť kritizovať Západ?

Treba si uvedomiť, že v roku 2007 ešte stále napredoval fukuyamovský odkaz o „konci dejín“. Po páde komunistického bloku malo byť dobojované a definitívne rozhodnuté. Západná liberálna demokracia a západný kapitalizmus sa mali presadiť ako konečný model pre celý svet. Kto tomu nerozumel, ten bol podozrivý a mal skončiť kdesi na okraji.

Jednoducho, Západ vtedy trpel jedným zo smrteľných hriechov – pýchou. Bol presvedčený, že je najlepší, vzorový, že má kultúrnu a morálnu prevahu, ktorú nesmie nikto spochybňovať. A že je predurčený presadiť sa globálne. Ako koruna historického vývoja.

Z pohľadu Američanov bolo vtedy na programe dňa ďalšie kolo rozširovania NATO – o Ukrajinu a Gruzínsko. Nie, nie sú to len frázy. Na samite NATO 2008 Bushova vláda presadzovala pozvánku do NATO pre obe krajiny. Nemalo ísť o zámery, ale o prístupový proces.

V Afganistane a Iraku pokračovali americké invázne vojny, ktoré mali pretvoriť časť Východu na americký obraz. V Kosove sa pripravovalo vyhlásenie nezávislosti. Prekresľovanie štátnych hraníc podľa záujmov a želaní veľmoci dostalo zelenú.

Svet mal nasledovať Spojené štáty a Západ. „Kto nejde s nami, ide proti nám.“ Tak znelo heslo Georgea W. Busha.

Putinov prejav v Mníchove 2007 západní lídri a západné médiá vypískali ako trúfalý, provokačný, agresívny… Odporoval najvyšším dogmám, ktorým vtedy veril Západ. Boli to dogmy o víťaznom, nezadržateľnom postupe liberálneho sveta (neskôr toho progresívneho).

Putinovej diplomacii sa však v roku 2007 predsa len podarila jedna dôležitá vec. Presvedčil časť európskych partnerov, že americký zámer dostať do NATO Ukrajinu s Gruzínskom je vysoko výbušný. A neprijateľný. Rusko nakreslilo červené čiary.

Dve kľúčové európske krajiny, Nemecko a Francúzsko, to pochopili a rešpektovali. Na povestnom samite NATO v Bukurešti (2008) Nemecko a Francúzsko spoločne vetovali pozvánku pre Ukrajinu s Gruzínskom. Americká vláda vtedy prvýkrát narazila na rezolútny odpor európskych členov NATO. Západné médiá to komentovali ako bezprecedentnú európsku vzburu.