La Raya. Alebo život na dvoch stranách

La Raya je jedna z najstarších európskych hraníc, ktorá viac spája ako rozdeľuje.

Španielsko – to je keď vyjdeš po bagetu a domov sa vraciaš s hŕbou priateľov a plánmi na večer? V letoviskách možno, vo vnútrozemí pravý opak. Pokým veľkomestá bujnejú, tunajší vidiek dodýchava, čo si nemožno nevšimnúť cestou k portugalskej hranici. Míňame Tordesillas, kde koncom 15. storočia Kastília s Portugalskom podpísali zmluvu o rozdelení novoobjaveného sveta. Nasleduje vinárska oblasť Toro, potom hradbami opevnená Zamora so stredovekým centrom, katedrálou, románskymi kostolmi, kamennými uličkami. Už niekoľko rokov sa pýši titulom okresného mesta s najnižšími životnými nákladmi v krajine. Dôvody sú známe. Príliš rozsiahly región, riedke osídlenie, málo pracovných príležitostí, ubúdajúci obyvatelia. Počas cesty bujnie pocit, že ideme doprázdna. Občas prechádzame cez dedinu s pár kamennými domami, ale žiaden obchod, tobôž škola, len hŕstka ľudí pokročilého veku. Vždy tu natrafíte na niekoho, kto sa volá Faustino, Prudencio, Gerundio, Severina, Horacia či Fortunata alebo ďalším čarovným menom, ktoré v Španielsku upadli do zabudnutia.

V jednej takejto dedinke sa zastavíme. Zaparkujeme pri zamknutom kostole a vchádzame do malej kaviarne. Vnútri je pomerne živo, traja miestni v družnej vrave s barmanom. O chvíľu sa rozletia dvere, vchádzajú statní chlapi v pracovných bundách s logom elektrární. „Hilario! To čo vždy krát štyri!“ Barman odkladá  sobotňajšie El Mundo s regionálnou prílohou a pustí sa do roboty. Má cez sedemdesiat, zachmúrený pohľad a dáva na známosť, že svetové dianie ho rozčuľuje a noviny viac čítať nebude. Zinkasuje zo tri kamarátske posmešky, nasleduje svorný smiech, ale to už rozvoniava kakao. „Teraz všetci začnú chrúmať,“ podotknú deti. Veru začnú a doslova. K veľkej šálke mlieka s priloženým vrecúškom instantného kakaa sa podávajú toasty pokvapkané olivovým olejom. Navrch patrí štedrá posýpka kryštálového cukru. Chlapi sa chopia cukorničiek a s výrazom nedočkavého dieťaťa starostlivo posypávajú. Ani kryštálik nazmar. Možno práve toto sú momenty, keď ožívajú spomienky.

Dnes ťažko veriť, že ešte v 60-tych rokoch minulého storočia cukor spolu s kávou, sardinkami v konzerve, tabakom, sušenou treskou, liekmi, uhlím patril k hlavným pašovaným artiklom na španielsko-portugalskej hranici. Ekonomikou pohraničných regiónov hýbal čierny dovoz a domáci naň dodnes spomínajú s neskrývanou nostalgiou. Veď zážitky sa vekom nakopili a ozvena zašlej mladosti dokáže prehlušiť všetko ostatné. Infraštruktúra kontrabandu stála na pešiakoch, ľuďoch, ktorí tu vyrástli, orientovali sa v náročnom teréne. Vedeli kde prebrodiť rozvodnené potoky, ak sa dalo – zvoliť alternatívnu trasu. Volali ich mochileros, od slova mochila, batoh, a stali sa symbolom prežitia v časoch nedostatku. Pašovali muži aj ženy, mladí aj starí, a ešte aj deti, ktorým pod zodraté kabátiky všívali vrecúška s cukrom alebo kávou. 

V oboch krajinách nájdeme pamätníky, spomienkové tabule, múzeá venované dejinám kontrabandu, pár dedín dokonca organizuje spomienkové slávnosti pašeráctva ako životného štýlu, ktorý si vynútila doba. Počas dvadsať rokov trvajúceho obdobia posguerra po skončení občianskej vojny sa Španielsko zmietalo v hlbokej kríze. Bieda, hlad, lístkový systém, zničený priemysel aj poľnohospodárstvo, vypadnutá dopravná sieť, nuž a keď sa vo väčšej kríze neskôr ocitlo Portugalsko, zabehnutý mechanizmus plynule prešiel do ďalšej fázy a zabezpečoval chod susedného regiónu, keď štát zlyhával. 

Pre obyvateľov pohraničných oblastí, ktorí beztak žili na okraji jeho záujmov, bolo prenášanie tovaru načierno vždy vítané. Tentoraz sa ale stalo jediným zdrojom obživy. Nešlo pritom o budovanie žiadnych veľkých majetkov, podľa slov pamätníkov cieľom bolo prepašovať sa aspoň medzi chudobu.

Príbehmi o pašerákoch dýcha celý miestny folklór. „Čo sa deje za tmy, zostane medzi tebou a nocou,“ začína alebo končí nejeden z nich. Mesačný svit, nástrahy v podobe prírodných živlov aj pohraničnej hliadky, výstrely, hovoriace kamene, ktoré len zasväteným prezradia správnu cestu, verný oslík, ktorý pozná cestu poslepiačky a predíde zrúteniu do priepasti. Nechýbajú ani motívy cezhraničnej lásky krásnej dievčiny a urasteného pašeráka, na ktorého striehne žiarlivý karabinier. Realita ale prebiehala bez romantiky. K autorom, ktorí zaznamenali výpovede ľudí zo severných pohraničných oblastí patrí aj spolupracovník denníka El País Juan Tallón. „Na odchod nebolo peňazí, zostávali teda dve možnosti. Smrť alebo pašovanie. Ale smrť ti deti nezasýti,“ čítame v jeho zápiskoch. 

Pašeráctvo prerastalo do rodinnej tradície, skúsenosti sa odovzdávali z generácie na generáciu. Bol to svet naruby, kde sa z porušovania zákona stala komunitou akceptovaná norma a spoločenské uznanie rástlo spolu s počtom úspešne zvládnutých nezákonných akcií. Nie však bez rizika. Z prichytených mochileros mnohí končili za mrežami alebo na onom svete.

Pašeráctvo v španielsko-portugalskom pohraničí je dokumentované od 16. storočia a dnes sa týmto fenoménom zaoberajú historici, sociológovia, ekonómovia, regionalisti, etnológovia. Ťažisko získavania nových údajov spočíva v štúdiu archívnych prameňov, no rovnako dôležitý je terénny výskum, ktorý odhaľuje špecifiká pohraničných regiónov vrátane dôsledkov zmeny politických režimov či masovej emigrácie. Zoznamy pašovaného tovaru sú dlhé, menili sa v závislosti od situácie v oboch krajinách. Okrem základných potravín v nich nájdeme med, lekvár, tabak, kávu, spotrebný tovar, chovné zvieratá, v dávnych dobách dokonca aj húsenice priadky morušovej. Ale zasedeli sme sa. 

Z rozhovoru nás vytrhne pohľad cez zarosené okno. Prešli tri švajčiarske autobusy, v cieli bude plno. Dojedáme posledný kúsok tortille, vysokánskej zemiakovej omelety. Taký symbol medzinárodnej gurmánskej istoty, ktorý je pre Španielov samozrejmosť a dožadujú sa ho aj u susedov. Pár rokov dozadu, keď sa Portugalsko turisticky rozbiehalo, sme neraz boli svedkami ako v portugalských kaviarňach vo svojej materčine slabikovali názov tohto obľúbeného jedla. Dôrazne a nástojčivo. V denníkoch dokonca vychádzali články o tom, že k povinnosti Portugalcov nepatrí ovládať španielčinu, pripravovať tortillu a mať v jedálnom lístku ďalšie pokrmy, na ktoré sú turisti zvyknutí doma. 

Kritikou nešetrili ani samotní Španieli. Tí svojich krajanov nabádali k rešpektu voči susednému národu, ktorý im ani vzhľadom na pohnuté dejiny nie je nič dlžen, či? Tu ale opatrne, lebo môže ísť o mostík k porovnávaniam, prečo sú Španieli oproti Portugalcom hlučnejší, bez rozpakov ich oslovujú v španielčine a sami seba pokladajú za menej prešibaných.

K bilaterálnym vzťahom sa v odľahčenej forme rád vracia napríklad aj stĺpčekár denníka El País Ignacio Peyró a nadväzuje na tézy o tom, kto mal  podľa toho druhého v dejinách viac šťastia alebo komu pripadla lepšia časť Pyrenejského polostrova, skrátka stabilná báza pre nekonečné naťahovačky, pretože pohľad rodáka z Madridu už zo samotného princípu nemožno doladiť s názormi v Lisabone. De Espanha, nem bom vento, nem bom casamento, čiže Zo Španielska - ani dobrý vietor, ani dobré manželstvo, hovorí jedno z portugalských prísloví. S klímou je všetko jasné, španielske vnútrozemie chrlí v zimných mesiacoch chlad a v lete horúce sucho. S druhou časťou príslovia sa v knihe s rovnomenným názvom popasovala spolupracovníčka denníka El Mundo Virginia López. Vzhľadom na autorský štýl aj zvolené historické paralely Španielku v sebe nezaprie, avšak smeruje k podstate. „Vzťahy medzi Španielmi a Portugalcami spočívajú v neustálom vyjednávaní, ale keď sa im podarí dospieť k dohode, víťazia obe strany. Portugalci získajú za štipku španielskeho korenia, Španieli zas kúsok portugalskej tíšavy.“

Regióny v pohraničí si medzitým žijú vlastným životom. Územie La Raya v praktickom živote vnímali skôr ako imaginárnu líniu, umožňujúcu presah. Keď treba - spája, a keď treba poskytne útočište pred dianím doma. K symbolom cezhraničnej istoty patrí malá horská dedina Rihonor, ktorú pretína štátna hranica. Španielsku časť obýva okolo dvadsať ľudí, portugalskú - zhruba päťdesiat. Na hraničný priechod voľakedy dozerali dvaja žandári, ale domácich nekontrolovali, keďže všetci sa navzájom poznali. 

Zmena prišla po Karafiátovej revolúcii v roku 1974, keď spupný žandársky veliteľ menom Pinheiro natiahol cez hraničný priechod vedúci cez dedinskú cestu hrubú reťaz. Vraj z dôvodu invázie španielskych živlov, ktoré plánovali obnovenie diktatúry v Portugalsku. 

Ďalšia verzia hovorí, že chcel predísť masívnej emigrácii, ale z ktorej strany na ktorú, sa nevyjasnilo. K pokusom o jedno ani druhé nikdy nedošlo, zátarasa však blokovala cestu roky rokúce a miestni poľnohospodári ju na traktoroch museli obchádzať cez jarok. Pinheiro zúril. Viackrát sa pokúšal zatarasiť aj tento priechod, ale Rihonorčania oboch krajín sa zakaždým tuho vzopreli. Dnes sa stretávajú v dvoch krčmičkách na portugalskej strane a žijú si potichučky ďalej vnúbočí kotliny. Je ich stále menej. Pokým v roku 1950 tu bývalo štyristo ľudí, dnes už iba sedemdesiat s priemerným vekom blížiacim sa k osemdesiatke.

Podľa najnovších údajov Španielskeho národného štatistického úradu INE v kastílskych pohraničných oblastiach žije päť ľudí na kilometer štvorcový. Od začiatku milénia tu ubudlo 27-percent obyvateľov, 37 percent je starších ako 65 rokov. Vyľudňovanie regiónov je známe, o prilákaní nových obyvateľov sa hovorí, všetky snahy o zasídlenie sa ukazujú márne. Riešenie nenachádza ani španielske ministerstvo pre ekologickú transformáciu a demografické výzvy. V hre je totiž deindustrializácia, málo príležitostí na prácu aj vzdelávanie. Základné školy s pár žiakmi bojujú o prežitie, rodičia sú nútení zvažovať presun. 

Najnovší pokus o oživenie má prebehnúť v dedine Salto de Castro. Jej krátka história siaha do roku 1941, keď vtedajšia elektrárenská spoločnosť Iberduero navrhla výstavbu päťdesiat metrov vysokej vodnej priehrady. Po dokončení stavby život v dedine začal vyhasínať napriek všetkému komfortu svojej doby. Byty pre robotníkov, dvojdomy pre úradníkov, kancelárie, škola, jedáleň, obchodíky, lekáreň, kostol, dva bazény, dokonca aj poschodový hotel a odvšadiaľ výhľad na prekrásne riečne údolie. Po odchode posledného obyvateľa v roku 1989 sú dnes vchody do budov zapečatené, okná – zamurované. Príbeh ale možno bude mať pokračovanie, lebo pred tromi rokmi dedinu kúpil istý Američan. Vyšla ho na tristo tisíc eur a za pomoci investora sa ju chystá premeniť na turistický komplex. 

Podobný pokus už síce zmarila kríza v roku 2008 a nové investície si vyžiadajú niekoľko miliónov, ale podľa vyjadrení majiteľa, ktoré citovalo niekoľko španielskych denníkov, sa turisti už teraz hlásia zo všetkých kútov sveta. On sám sa vraj do tohto regiónu zamiloval, a niet divu. Dedina leží v zovretí prírodného parku Arribes de Duero, ktorý časť Španielska s Portugalskom prepája do svojráznej zemepisnej podmnožiny.

Už sama príroda vyčlenila územie pre obe krajiny dávno predtým, než na Pyrenejskom polostrove prebehli vojny o nezávislosť. Tisíc dvesto kilometrovú hranicu tvoria pohoria, údolia, kaňony, približne tretinu – vodné plochy. Rieky prameniace na území Španielska sa na hranici odrazu skrútia akoby upozorňovali, že tu už začína územie suseda. Z oboch strán hranicu lemujú riedko osídlené a už aj vyľudnené oblasti. 

Každá z nich píše vlastný príbeh, ktorý vypovedá o pohnutých osudoch obyvateľov. Pár kilometrov na sever od našej trasy sa rozprestiera región Sanabria s najväčším jazerom ľadovcového pôvodu na Pyrenejskom polostrove. Ľudia roztrúsení po horských dedinkách a pastierskych osadách zostávali uzavretí, nedôverčiví, utiahnutí. Sanabria sa preto dodnes radí k oblastiam s najpôvodnejšími ľudovými zvykmi v krajine. V jej povestiach sa to hemží vlkmi aj vlkolakmi, bosorkami, kliatbami aj urieknutiami, ktoré pomáhali pochopiť biedu, hlad aj valiace sa nešťastia. 

Do tohto koloritu bolestivo zapadol 9. január 1959. Krátko po polnoci sa pretrhla hrádza na niekoľko kilometrov vzdialenej nádrži Vega de Tera. Vodný živel sa prevalil horským údolím a za pár minút takmer celú dedinu Ribadelago strhlo do jazera. Preživší spomínajú ako sa zobudili na obrovský hukot akoby nastával koniec sveta. Stihli vybehnúť na okolitý svah ku kostolíku a s modlitbou na perách dúfali v zázrak. Bolo mínus pätnásť, mesiac skúpo osvetľoval spúšť a pred očami sa im premietla cesta plná bolesti, ktorou poputujú smerom k neistej budúcnosti.

Ale to už prechádzame cez priehradu Castro, ktorá oddeľuje obe krajiny, a blížime sa k cieľu. Španielsko sa s nami rozlúčilo transparentom, ktorý odovzdáva odkaz o krásach regiónu, aj na ťažký zámok zatvoreným turistickým centrom. Nevadí, všetky informácie poskytnú na druhom brehu. Historické mestečko Miranda do Douro, ktoré sa majestátne vyníma na náhornej plošine, nás víta plným parkoviskom. Je prvá sobota v mesiaci, koná sa trh. Davom sa zámerne vyhneme. Na čakanie v radoch pred reštauráciami nemáme trpezlivosť, na prestrkávanie sa na tržnici nám zas chýba talent.

Miranda do Douro patrí k mestečkám, ktoré pochopili vlastné možnosti. Na prvý pohľad ich nie je veľa. Necelé dve tisícky obyvateľov, do sedemdesiat kilometrov vzdialeného okresného mesta Bragança sa dá najrýchlejšie dostať cez Španielsko a preslávená vinárska oblasť s kamenistými terasami v údolí Douro začína až o sto kilometrov ďalej v regióne Vila Real. Najbližšie dediny sú vzdialené do dvadsať kilometrov a majú po tridsať obyvateľov. Cesty lemujú olivové a mandľové háje, na pasienkoch sa pasú kravky. 

Roľnícka scenéria je jedna z podôb celej provincie Trás-os-Montes. Portugalský spisovateľ a snáď najznámejší rodák z tohto regiónu Miguel Torga ju prirovnáva ku kráľovstvu za siedmimi horami a siedmimi dolami. „Najskôr vidno kamenné moria. Nekonečné skamenené vlny, strnulé a nedostupné, stvorila obrovská sila, ktorú zastavila až mocná ruka vládnuceho Boha Tvorcu. Všetko je mĺkve, bez pohybu. Jediný pohyb, ktorý možno zachytiť je vlastné srdce v očakávaní veľkého okamihu. 

Ten nadíde, keď neviditeľný númen riekne: Vojdite!“ Torga rád mystifikuje rodný región, ktorý sa vymyká ponímaniu Portugalska ako prímorskej krajiny, kde život pulzuje na pobreží oceánu. Bez poetických metafor je realita nasledovná. Trás-os-Montes patrí k najizolovanejším oblastiam v Európe. Kopcovité územie pretínajú hlboké riečne údolia, náhorné planiny, zelené nížiny, dedinami sa kľukatia úzke dláždené uličky. Naoko sa tu nedeje nič. Ak nepočítame strakatú mačku lenivo prechádzajúcu cez prázdnu cestu alebo babičku, ktorá vykukne z bránky, keď začuje melodiku neznámej reči. Nedá jej to. Od španielčiny sa líši spevavou melodikou, decibely sú nižšie, tempo reči – pozvoľnejšie a počuť aj sykavky, no od portugalčiny to má predsa len ďaleko. 

Nuž, necháme ju, nech sa počuduje. Určite sa všetko dozvie, keď nás niekto opäť nezaskočí otázkou v akom jazyku rozprávame. Centrom diania zvyčajne býva malá kaviarnička. Pár domácich posedáva vonku na schodoch, sem tam prehodia slovko. Pri pohľade na deti ožijú, pokývajú hlavou, podvedome sa usmejú.  Až sem sa turistom nechce, len zopár si ich príde vychutnať pohľad na prírodné scenérie, ale väčšina zostáva v Mirande, ktorá o víkendoch žije miestnym folklórom a Španielmi.

Hlavnú mestskú ulicu, ktorá vedie ku katedrále lemujú obchodíky. Lákajú hŕbami rozkošných zbytočností, ktorým potom doma hľadáte miesto s rozpačitým výsledkom, keďže zvádzajú vizuálnu bitku s tými z minula. Obchodníci taktne mlčia, zato zákazníci tárajú jedna radosť. 

„Tvoja matka vždy hovorí, že ak uteráky, tak len portugalské,“ začujeme spontánne zdôvodnenie kúpy. „Ešteže v tomto si rozumiete,“ zašomre mužský hlas s dôvetkom, že drží už štyri veľké igelitky napratané handrami. „Ženy z nás robia podržtašky,“ zakontruje ďalší mužský hlas. „Dobre sajú, sú hebké a pekné. Uvidíš, že budeš rád,“ začuť nepriestrelný argument. Darmo, kvalita bytového textilu Made in Portugal je povestná a celý sektor v posledných rokoch prekvitá. 

Rozhovor má zaujímavé pokračovanie, no zaniká v bubnovaní a kvílivých tónoch gájd. Ulicu zapĺňajú v krojoch odetí pauliteiros. Palicové tance z Mirandy boli zaradené na Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva Portugalska a miestni ich pokladajú za súčasť svojej identity spolu s mirandčinou. Rozpráva ňou zhruba dvadsať tisíc ľudí v Miranda do Douro a troch dedinách. V roku 1999 dokonca získala štatút úradného jazyka a vraj až 80 percent tamojších školákov si ju vyberá ako voliteľný predmet. V mirandčine si možno prečítať Malého princa, aj niektoré diela z portugalskej klasiky, koná sa festival mirandskej piesne, 17. septembra mesto slávi deň mirandského jazyka. 

Príťažlivosť Mirandy ale spočíva v inom. Každý víkend mesto rozozvučia folklórne súbory, ktoré vychádzajú do ulíc, aby sa ocitli bližšie k ľuďom. Funguje im to. Do Mirandy sa naozaj dá chodiť zas a znova. Dokonca cestou späť sa celá oblasť nezdá byť celkom bez šance, aj keď čísla zatiaľ tvrdia presný opak.